Sme generácia, ktorá prežíva najväčší stres? Vzhľadom na to, že naši predkovia prežívali vojny, hladomory epidémie, to neznie veľmi logicky, ale možné to je. Stres totiž nespôsobujú ťažkosti a prekážky, ktoré sa nám stavajú do cesty, ale to, ako na ne reagujeme. A on sa potom postará aj o také problémy, ktoré sme vôbec nemali. Napríklad o civilizačné ochorenia. Sme podľa onkopsychologičky Ligy proti rakovine Mgr. Lucie Budačovej takí vystresovaní, že nimi trpíme viac? Mnohým táto otázka napadla práve v súvislosti s dvojnásobným výskytom rakoviny v britskej kráľovskej rodine. Podpísal sa pod to stres?
Ľudová múdrosť hovorí, že ani blesk neudrie dvakrát do toho istého stromu, o to viac zostal svet šokovaný, keď jeden po druhom oznámili dvaja členovia jednej rodiny tú istú diagnózu. Ako sa môže stať, že sa rakovina objaví u viacerých blízkych naraz?
Onkologické ochorenia sú z hľadiska pôvodu a príčiny vzniku multifaktoriálne. Teda
faktorov, ktoré vedú k tomu, prečo sa u konkrétneho človeka rozvinú, je spravidla viac a spoločne na seba navzájom pôsobia. To, že ochorie viac členov jednej rodiny, nebýva až také výnimočné, ale vtedy hovoríme o prejavení sa spoločnej genetickej predispozície – napríklad ochorenie pacientky s určitým typom rakoviny prsníka môže mať geneticky spoločného menovateľa s ochorením jej príbuzných – prejaví sa napríklad u dcéry podobne ako predtým u jej mamy či tety. Britský kráľ Karol III a jeho nevesta Kate však nie sú pokrvní príbuzní, teda tu nejde o tento prípad.
No spoločný asi majú stres, ktorému v poslednom čase čelia. Môže viesť k vzniku rakoviny?
Ak hovoríme o strese, najmä ak je intenzívny, dlhotrvajúci a nemáme k dispozícii zdroje na jeho efektívne zvládanie, je vedecky potvrdené, že sa významne podieľa na vzniku onkologických ochorení. Nedá sa jednoznačne povedať, že je jediným dôvodom prepuknutia choroby, ale dlhodobý stres určite pôsobí na náš organizmus záťažovo, vyčerpáva ho. Tým ovplyvňuje mnohé telesné procesy, ako je spánok, stravovanie, hormonálna regulácia, nervový systém. Pôsobí tak reťazovo na všetky telesné systémy a má dosah aj na našu imunitu, ktorá potom nemusí byť schopná efektívne reagovať napríklad aj na vznik rakovinových buniek a nádorov. Toto síce výskumy dlhodobo potvrdzujú, no rovnica nie je taká jednoduchá, aby sme mohli povedať, že každý, kto zažíva dlhodobý stres, dostane rakovinu alebo že každý, kto má rakovinu, sa predtým v živote stresoval. V britskej kráľovskej rodine môže ísť pokojne o zhodu okolností.
Kým diagnóza je u jej dvoch členov rovnaká, reagovali na ňu rôzne. Kráľ Karol III. o svojej diagnóze informoval hneď, zatiaľ čo jeho nevesta priznala, že na to, by sa s informáciou o svojej chorobe vyrovnala, potrebovala dlhší čas. Od čoho závisí, ako sa s touto diagnózou pacient vyrovná?
Má na to vplyv množstvo vecí vrátane toho, či sme na ochorenie sami alebo máme podporu vo svojich blízkych, alebo či a ako dôverujeme svojmu lekárovi. Pacient, ktorý sa v rukách svojho onkológa cíti bezpečne, bude zvládať ochorenie i liečbu vo väčšine prípadov lepšie ako pacient, s ktorým lekár nedostatočne alebo nie dosť citlivo komunikuje. Toto je nesmierne dôležité. Dôležitá je aj osobnosť pacienta – aké máme stratégie zvládania náročných situácií, aký máme vzťah k sebe, ako vieme pracovať s vlastnými emóciami. Či vieme požiadať o pomoc a podporu a vyhľadať napríklad psychológa, ak sa cítime bezradní, či dokážeme o tom, čo prežívame, rozprávať.
„To, že ochorie viac členov jednej rodiny, nebýva až také výnimočné, vtedy však hovoríme o prejavení sa spoločnej genetickej predispozície.“
Znamená to, že najdôležitejšie je nebyť na diagnózu sám?
Áno. Onkologické ochorenie je vždy náročná skúsenosť a malo by byť samozrejmé, že každý pacient dostane podporu a pomoc, ktorú potrebuje.
Aká je však realita? Dostane?
V Lige proti rakovine sa snažíme takúto podpornú sieť vytvárať a dostávať ju k ľuďom. Hovoríme o rakovine a možnostiach jej liečby a zvládania. Týmto sa ju snažíme zbaviť stigmy, detabuizovať ju a umožniť tak ľuďom, aby o nej sami dokázali hovoriť a vyhľadali pomoc, ak ju potrebujú.
Onkologické ochorenia teda stále zvládame ťažšie ako iné diagnózy?
Presne tak. Rakovina, hoci je dnes v mnohých prípadoch veľmi dobre liečiteľná, si zatiaľ stále ponecháva stigmu smrteľného ochorenia. Takže v mnohých ľuďoch vyvoláva strach a hrôzu a v niektorých spoločenských kruhoch je stále tabuizovaná. Obraz o rakovine, ktorý máme, jednak ako spoločnosť, ale aj každý pacient sám, má, samozrejme, vplyv na to, ako sa s ochorením vyrovnávame. Dôležitá je však aj konkrétna diagnóza, čo o nej vieme, aké má prognózy a tiež kedy nás zastihne.
Vrátim sa ešte do britskej panovníckej rodiny. Predkovia Karola III. mali výnimočne tuhý korienok. Jeho rodičia zomreli až tesne pred stovkou, podľa oficiálnych úmrtných listov jednoducho „na starobu“. Je mladšia generácia menej odolná voči chorobám, ako je rakovina? A je jej aj preto čoraz viac?
Výskyt rakoviny skutočne stúpa, opäť však hovoríme o rozmanitých súvislostiach, keď v spoločnosti väčšina detí prežije do dospelosti a väčšina ľudí žije v porovnaní s našimi predkami pomerne dlho. Výskyt rôznych ochorení v tomto kontexte je preto prirodzeným javom. Svoju rolu navyše zohrávajú aj faktory, ako je znečistenie prostredia, v ktorom žijeme, bežná životospráva – dnes konzumujeme oveľa viac spracovaných potravín, menej zeleniny a celkovo je náš príjem spravidla vysoký a boríme sa s obezitou a chronickým nedostatkom pohybu.
Nie je to teda tým, že znesieme menej? Často totiž argumentujeme náročnou dobou, plnou už spomínaného stresu. Ani naši prarodičia však nemali na ružiach ustlané – zažívali vojny, epidémie, chudobu. Keď na to ideme takto, vyzerá to, že sme jednoducho menej odolní.
O tom by sa síce dala viesť zaujímavá a podnetná debata, opäť však platí, že rovnica o strese nebude rozhodne jednoduchá. Predovšetkým, stres nie je homogénna premenná. Môže mať rôzne podoby, intenzitu aj rozsah. Žijeme v dobe, keď nás väčšinou nestresuje priame ohrozenie života, neumierame – aspoň my tu v západnej spoločnosti – od hladu, máme zväčša kde bývať a vcelku naplnené máme aj základné potreby. Na druhej strane zažívame neustály prísun informácií o dianí na celom svete, vieme do detailu o mnohých trápeniach a problémoch ľudí, ktorých bezprostredne nepoznáme, takže nás takto často obklopujú skôr negatívne správy ako tie pozitívne.
„Rakovina, hoci je dnes v mnohých prípadoch veľmi dobre liečiteľná, si zatiaľ stále ponecháva stigmu smrteľného ochorenia.“
Čo s tým?
Pri strese je kľúčové, či problémy vieme alebo nevieme riešiť, či môžeme na naše prostredie efektívne pôsobiť, aby sa stres znížil, alebo či dokážeme voliť stratégie, ktorými sa stresorom vyhneme. Ak ma naháňa divé zviera, môžem utekať. Zažívam veľký stres, ale ak sa mi podarí ujsť, stresor je preč a moje telo sa môže opäť zregulovať. Dnešné zdroje stresu a hrozby sú však oveľa menej hmatateľné, často nie je jednoduché sa im vyhnúť alebo voliť akékoľvek efektívne stratégie na ich zvládnutie. Stresujúce môžu byť totiž požiadavky spoločenského života aj pracovný výkon, celospoločenské témy, sociálny tlak, a voči tomu sa môžeme často cítiť bezmocní.
Paradoxné je, že voči tomu stresu, ktorý nám spôsobovalo niečo mimo nás – napríklad príroda, sa brániť vieme, ale ten, čo si spôsobujeme navzájom sami, je nad naše sily. Pritom za to tiež môžeme zaplatiť životom.
Áno. Adaptovali sme sa na fungovanie v rýchlom svete zameranom na výkon, veľa premýšľame a analyzujeme, menej pracujeme rukami a sme menej v kontakte s prirodzeným prostredím. Vďaka tomu zväčša nevnímame signály z neho, ale ani zo svojho vlastného tela. A toto všetko má vplyv na to, ako funguje náš organizmus, ako sa reguluje hormonálne a neurologicky. Napokon, naše prežívanie, naše emócie – teda samotná naša psychika, sa deje v tele a je súbehom množstva telesných procesov. Ak sa trápime, nedostatočne oddychujeme, žijeme v ubližujúcich vzťahoch alebo nepriateľskom prostredí, to všetko cíti rovnako naše telo ako naša duša.
Foto: archív
