Nehľadajú ho pre zábavu, skôr od neho chcú pochopenie a pocit, že nie sú samy. A keď sa im zdá, že ho od neho dostali, taja ho ako nejakú zakázanú lásku. Až kým nezistia, že s týmto fešákom sa nedá rozísť.
Mala tridsaťtri, dve malé dievčatá a taký strach, že ďalší deň už svoju rolu dokonalej manželky a mamy nezvládne, že skôr než ich vyprevadila do školy, musela skontrolovať, že má doma skryté aspoň tri fľaše vína. Až vtedy Monika Plocová nadobudla akú-takú istotu, že to znova nejako zvládne. „Nič sa nedeje náhodou,“ hovorí dnes, dvadsaťjeden rokov po tom, čo vypila svoj posledný pohárik a pomohla k podobnému kroku stovkám ďalších. „Asi život vedel, že len takto nájdem svoju cestu.“
Cítila sa ako nula. Nula, ktorá keby sa stratila, tak by nikomu nechýbala. Možno, keby si zrazu nemal jej muž čo obliecť alebo pre napadaný prach nedovidel na televízor. Inak si ju nevšimnú. Jedine, že by sa postavila na kuchynský stôl a začala kričať… Ale to slušné dievčatá nerobia. Nerobia problémy a nevytŕčajú. „Bola som vychovávaná v tom, aby som sa prispôsobila, a keď to dám do obrovských úvodzoviek, tak doslova, aby som žila, ako chcú druhí,“ vracia sa do detstva Monika. Keby jestvovala súťaž o to najkrajšie, to by v nej celkom určite bodovala. Rodičia sa jej snažili zniesť modré z neba. „Bola som jedináčik, maminka mala už vyše tridsať, keď sa ma konečne dočkali a robila pre mňa prvé aj posledné. Za všetko som jej, samozrejme, vďačná, bolo to krásne, ale…“ nadýchne sa a hľadá slová, ktorými by samu seba charakterizovala vo chvíli, keď mala po tom všetkom vykročiť do života. „Bola som rozmaznaná a nevedela som, čo so sebou,“ zhrnie to. Aj keď možno nie presne. Predovšetkým totiž nestála nohami na zemi. Neverila si a bála sa žiť. Bála sa vykročiť a byť sama sebou. Ak má byť k sebe úprimná, už vtedy si tam pripadala ako nula, ktorá potrebuje pomoc. „V osemnástich som prvýkrát zažila, že pohárik je môj spojenec. Pomáhal mi, aby som sa cítila lepšie, sebavedomá a žiadaná.“
Inventár v zlatej klietke
Keď sa vzápätí vydávala, mala pocit, že našla toho pravého. Svojím spôsobom to presne tak bolo. „Bol to ten typ, ktorý mi ponúkol, čo som čakala – že ma prevezme od mojich rodičov, aby sa stal tým, kto ma povedie ďalej,“ je až tvrdo úprimná. Istý čas bola presvedčená, že to tak má byť, že on je ten, čo má mať na veci názor a rozhodovať a ona má byť rada. Potom témavšak prišli deti, revolúcia a mužovo podnikanie. On zarábal peniaze a ona? Umývala riad a leštila nábytok. „Pripadala som si vedľa neho ako blbec, handra na podlahu,“ opisuje svoje pocity žena, ktorá si uvedomila, že je zatvorená v zlatej klietke, ale nie je tam považovaná za nič viac ako inventár. „Tá jeho dominancia bola obrovská, manžel so mnou takmer nehovoril. Keď sme boli spolu, bol buď ticho, alebo riešil pracovné problémy. Nežili sme spolu, ale divne vedľa seba.“ Lenže ona potrebovala niekoho, s kým nebude sama, na koho sa bude môcť spoľahnúť. „A tak som si v tom vzťahu, ktorý nefungoval, začala uľavovať pohárikom. Bol vždy poruke, keď som nevládala, on jediný ma pochopil a povzbudil. Stačilo sa napiť a všetko bolo okej…“
Tajný spojenec
Bolo to len medzi nimi. Pohárik sa stal jej tajným spojencom, milencom, u ktorého hľadala útechu, za ktorým sa ponáhľala, na ktorého sa tešila. Hrdá, ako jej to prechádzalo, ako si nikto nič nevšimol. „Tým, že som sa s tým schovávala, veľmi dlho som si z toho nerobila nejakú ťažkú hlavu. Samej sebe som hovorila – veď čo, starám sa o rodinu, všetko je na mne, tak prečo by som sa nemohla povzbudiť? Pitie mi niekoľko rokov pomáhalo, aby som v sebe potláčala pocit samoty a zbytočnosti. Akokoľvek veľa som totiž doma robila, nikdy som nepočula ďakujem. Všetko to bola len samozrejmosť, o ktorej nebol dôvod hovoriť, ktorú si nikto ani nevšimol. A tá nevšímavosť a to ticho boli strašné. Doslova nenormálne. Veď normálny muž nemôže nevedieť, že v kuchyni mu chľastá žena,“ ozve sa aj po desiatkach rokov v Monike bolesť, ktorá – aj keď si to celé roky odmietala pripustiť – v poháriku nemizla. Naopak, s každým ďalším rástla. „Pila som sedemnásť rokov, a najmenej sedem z toho som si uvedomovala, že mám veľký problém a nemôžem sa z toho dostať von. Ocitla som sa v pekle a jediný, kto o tom vedel, bol diabol, ktorý ma tam dostal.“
Nezvládla som to
Strašne chcela, aby na to nebola sama, ale nedokázala o tom hovoriť. „Tak som sa za to hanbila, že som si nevedela predstaviť, že to niekomu poviem. Až som to nakoniec sama pred sebou začala popierať, že to možno ani nie je až taký problém a zvládnem to. Bolo to však strašné. Na jednej strane totiž viete, že ste v pasci, a na druhej samu seba presviedčate, že o nič nejde. Veď pijú všetci,“ spomína na svoj boj. Akokoľvek to však sama pred sebou popierala, vedela, že sa topí a tak sa inštinktívne začala chytať slamiek. „Vyhľadala som psychiatra, nie však pre alkohol, ale úzkosti, ktoré som v manželstve prežívala – jemu som všetko priznala. Prvýkrát som nahlas povedala, že som zúfalá a že potrebujem pomoc s pitím. Ale on pomôckami len povedal, že toto on nerobí a mám si hľadať niekoho iného… To bolo také tvrdé, že som si povedala, že nikdy viac.“ Slamka sa skrátka zlomila. Táto aj ďalšia, keď sa zverila mame. Plakala jej do telefónu, že „trochu pije“, tá ale netušila, čo na to svojmu dievčatku povedať… „Monička, tak si daj len jeden pohárik,“ skúsila radu a Monika prikyvovala, aj keď vedela, že nič také sa nedá. A tak to prasklo. Muž ju opitú našiel ležať na zemi. „Nezvládla som to…“
Neverila som, že bez alkoholu sa dá žiť
Po sedemnástich rokoch, keď nikto nič nevedel, si tak konečne jej muž všimol, že mama jeho ešte stále malých detí má problém. „To bola okrem našich krásnych dcér, ktoré sú úžasné, jediná vec z nášho manželstva, za ktorú som mu naozaj vďačná. Bol prvý, kto mi povedal, čo som potrebovala počuť – že musím so sebou niečo robiť. Prvý, kto začal hovoriť o liečení a o tom, že ma tam zavezie. A vtedy som si povedala dobre, tak tam teda idem. Aj keď bolo strašné vidieť, ako sa za mňa hanbí,“ spomína Monika, ktorá však stále nemala nič vyhraté. Na jednej strane bola síce taká zúfalá, že to liečenie chcela, na druhej sa tam ale cítila vydesená a sama. Chcela ísť domov a začala podpisovať jeden reverz za druhým. „Presviedčala som samu seba, že nemôžem byť tri mesiace niekde preč, veď mám doma dve deti, o ktoré sa musím starať. To bola taká prvá fáza odporu, keď človeku zrazu dôjde, že je niekde za mrežami zavretý na tri mesiace a nemôže nič.“ Vtedy zasiahol primár, ktorý jej vysvetlil, že ju nepustí a prečo ju nepustí, a že to zvládne a nebude na to sama. „To bol prvý dôvod, pre ktorý som tam nakoniec zostala. Druhým bola pani, ktorá tam prišla za mnou s tým, že už desať rokov abstinuje a je v poriadku. Vtedy som prvýkrát uverila, že sa to dá zvládnuť. Úprimne, ani tam som si totiž ešte nedokázala predstaviť, že budem vedieť žiť bez alkoholu. Veď bol jediný, čo má chápal, jediný, čo sa so mnou rozprával…“ Zostala, ale prvý mesiac preplakala. No potom sa to v nej všetko začalo akoby upratovať. Už to nebola poddajná žena, ktorá robila veci pre druhých, toto robila pre seba.
Našla som seba
Keď primár na jednom z ambulantných stretnutí po liečbe spomenul, že hľadajú laického terapeuta a pozrel sa na ňu, sama seba prekvapila tým, ako sa ho na rovinu spýtala, či si myslí, že to môže byť aj ona. „A nejako to klaplo. Aj keď začiatok bol ťažký. Začať robiť túto prácu totiž znamenalo verejne priznať – áno, som alkoholička. Vyliečená, ale alkoholička. Napriek tomu som to nikdy neľutovala,“ hovorí o prvom kroku na svojej novej ceste. „Jednoducho som to zobrala ako šancu znova žiť a pomáhať.“ Keď totiž ešte počas liečby hľadala knihu, kde by našla nejaké povzbudenie, niečo pozitívne, zistila, že nič také nie je. „Tak som si povedala, že to budem pre druhých ja,“ usmeje sa. „Možno je čudné hovoriť, že mi tých prepitých sedemnásť rokov niečo dalo, ale ja som vďaka nim našla múdrosť. A seba.“
Úspešná terapeutka
„Svojich klientov vediem k tomu, že cieľom nie je abstinencia. Abstinencia je naša cesta. K spokojnému a zdravému životu,“ hovorí Monika o prístupe, ktorý klientom ponúka vo svojom súkromnom sanatórium. To vzniklo po jej desaťročnej skúsenosti terapeutky v pražskej Psychiatrickej nemocnici v Bohniciach. „Spoznala som problém závislosti a jej liečbu z mnohých pohľadov. Zo skúseností klienta aj terapeuta a z toho som vytvorila vlastnú mozaiku a založila prvé súkromné pobytové sanatórium pre liečbu závislostí.“ Krátko po vyliečení si totiž doplnila vysokoškolské vzdelanie v oblasti špeciálnej pedagogiky. „Dnes som uznaný adiktológ, teda špecialista v odbore liečby návykových chorôb,“ hovorí s tým, že vzdelanie síce považuje za dôležité. „Ale najviac mi pomáha to, čo som prežila. Moje skúsenosti, môj príklad a moje vzdelanie tak tvoria celok, ktorý človek, čo to neprežil, nemá,“ dodáva žena, ktorej sa darí až osemdesiatim percentám klientov pomôcť vyhrať nad svojou závislosťou a zaradiť sa späť do života.
foto: archív MP, unsplash
