Niektorí z nás sa podľa vedcov jednoducho narodili pod šťastnou hviezdou. Tí menej šťastní však nad sebou nemusia lámať palicu. Len sa musia viac snažiť. Celkový stav životnej spokojnosti už totiž máme v rukách sami.
Bádanie o ľudskej duši prešlo v posledných rokoch zásadným obratom. Tienisté stránky našej existencie boli zabudnuté a namiesto hystérie, depresie a najrôznejších foriem strachu sa vedci zamerali na šťastie. Tak sa zrodil nový smer zvaný happyológia, ktorá skúma, prečo sú ľudia šťastní alebo nešťastní a ktoré faktory za tým stoja.
Výrečným dôkazom, kam sa uberá západná spoločnosť, sú v konečnom dôsledku regály kníhkupectiev prekypujúce manuálmi na vypestovanie a udržanie si pozitívneho myslenia a životnej radosti. Stačí si vizualizovať ružovú budúcnosť a zo slovníka vyškrtnúť záporné slová. Lenže veda teraz zdanlivo presvedčivé nadšenie samozvaných radcov a guru trochu brzdí.
Začalo sa to už v polovici deväťdesiatych rokov, kedy štúdie dvojčiat prekvapivo dokázali, že miera pociťovaného šťastia je z polovice daná tým, aké gény zdedíme. „Zatiaľ čo rozdiely vo vzdelaní, socioekonomickom statuse, výške príjmu, manželskom stave alebo religiozite nezodpovedali za viac, ako len pár percentných bodov rozptylu miery šťastia. Takže niektorí šťastlivci sú v živote šťastní preto, že na to majú gény,“ hovorí neuropatológ a známy popularizátor vedy František Koukolík.
Vlani sa akademická obec ešte zviditeľnila, keď oznámila objav samotného „génu šťastia“. Označila ho skratkou 5-HTT a jeho fungovanie vysvetlila vplyvom na látkovú výmenu sérotonínu v mozgu, čo je látka, ktorá prenáša nervové vzruchy a jej výška určuje, či sa počas dňa cítime pod psa, alebo na vrchole blaha.
Na internete, samozrejme, nájdete množstvo rád, ako podporiť produkciu sérotonínu, vrátane odporučenia o dostatočnom spánku, pravidelnom cvičení a vyváženej strave. Pokiaľ však nevlastníte vhodnú genetickú výbavu, máte jednoducho smolu a o to viac sa budete musieť snažiť.
To, do akej kategórie patríte, pritom určuje podoba alebo alela spomínaného génu. Existujú dve – krátka a dlhá. A experiment ukázal, že ľudia, ktorí majú obe alely dlhé, sa doslova vyhýbajú obrázkom, z ktorých sála negatívna emócia, zatiaľ čo ľudia s jednou alebo oboma krátkymi alelami sa im nevyhýbajú, a teda si sami robia peklo zo života.
A aby toho nebolo málo, tohtoročný výskum amerických vedcov odhalil gén, ktorý „obšťastňuje“ výhradne ženy, zatiaľ čo u mužov nefunguje. Aj tento gén zvaný MAOA má vplyv na produkciu sétoronínu, dopamínu a ďalších „drog šťastia“, ktoré sa v hojnej miere používajú pri výrobe antidepresív. To by mohlo vysvetliť, prečo napriek vyššej miere náladovosti a úzkostlivosti uvádzajú ženy všeobecne väčší pocit životnej spokojnosti ako muži. U nich sa pozitívny efekt génov míňa účinkom zrejme pre vyššiu hladinu testosterónu.
Bod nastavenia šťastia
Výskumné laboratória už neuvádzajú, čo si má s takou informáciou počať bežný človek. František Koukolík však pripomína, že „gén šťastia“ je len biologický potenciál či možnosť a záleží na ďalších okolnostiach, či a ako sa prejaví. Napríklad pri depresii vstupuje do hry tlak prostredia. „Ak je stresujúcich udalostí veľa, potom na depresiu ochorie asi tretina nositeľov menej výkonnej, krátkej alely, ale len šestina nositeľov oboch dlhých alel,“ dodáva lekár.
Ani takéto vyhlásenie však neznie príliš optimisticky pre geneticky menej obdarovaných ľudí. Znamená to azda, že sa máme zmieriť s depresiou, pretože nám dispozície k jej rozvoju nadelili rodičia? Teória, ktorá sa takému záveru vyhýba, pracuje s konceptom „bodu nastavenia šťastia“. Ten vychádza z toho, že ľudia majú tendenciu inklinovať k svojej prirodzenej úrovni šťastia. Podobne, ako sa po období diét vraciame na svoju pôvodnú váhu.
Pokiaľ neveríte, možno vás presvedčia dva príklady: ľudia, ktorí náhle ochrnú, a výhercovia v lotérii, ktorí sa cez noc stanú boháčmi. V oboch prípadoch sa dotyční prispôsobia zmeneným okolnostiam a do roka sa vrátia na svoju obvyklú úroveň šťastia (či nešťastia).
Profesorka psychológie Sonja Lyubomirsky, ktorá teóriu podloženú vedeckými experimentmi rozpracovala vo svojej knihe The How of Happiness (Ako na šťastie), je pritom presvedčená, že šťastie máme vo veľkej miere vo svojich vlastných rukách.
Prečo sú niektorí z nás šťastnejší ako iní, je podľa vedcov dané na päťdesiat percent genetikou. Čo je onen spomínaný bod nastavenia šťastia, ku ktorému sa navzdory kolísaniu, spôsobenom príjemnými i traumatickými udalosťami, stále vraciame. Za ďalších desať percent zodpovedajú životné okolnosti, teda to, kde žijeme, či sme ženatí alebo vydaté, či sme fyzicky atraktívni, bohatí alebo zdraví. Tie majú na pocit spokojnosti a šťastia relatívne malý vplyv preto, že ľudia sa situáciám veľmi rýchlo prispôsobujú.
Ak ste si kúpili luxusný dom a cítili sa ako v raji, buďte si istí, že čoskoro vám nepostačí na udržanie rovnakého pocitu. Ďalšiu dávku endorfínov možno dodá pristavenie extra spálne alebo bazéna, nakoniec však nevyhnutne príde vytriezvenie. Materiálne veci, čiže životné okolnosti, skrátka vašu schopnosť byť trvalo šťastní alebo ešte šťastnejší nijako zásadne neovplyvnia.
Kľúč k šťastiu spočíva v zostávajúcich štyridsiatich percentách, ktoré máme úplne pod svojou kontrolou a ktoré ovplyvňujeme tým, ako sa správame a myslíme. Znovu si pripomeňme paralelu s hmotnosťou. Pokiaľ je náš „bod nastavenia“ vyšší, ako by sme si priali, zároveň však každý deň cvičíme a zdravo sa stravujeme, váha zostane pod danou úrovňou. Keď však povolíme, časom sa vráti na svoju prirodzenú hladinu.
Vnútorný sabotér
Rovnakou zákonitosťou sa podľa S. Lyubomirsky riadi aj šťastie. Môžeme ho pozdvihnúť nad našu prednastavenú úroveň. Aby sme sa tam však aj udržali, musíme na tom pracovať. V ideálnom prípade sa toto úsilie stane návykom a podobne ako cvičenie časom stratí punc otravnej povinnosti. Možno vás aspoň poteší, že toto úsilie sa vyplatí – šťastní ľudia sú totiž celkovo zdravší, dožívajú sa vyššieho veku, v práci sú produktívnejší, zarábajú viacej peňazí, majú zdravšie vzťahy a silnejšiu sociálnu podpornú sieť a svoj život jednoducho zvládajú lepšie ako ľudia nešťastní.
Z toho vyplýva, že naša genetická výbava predstavuje určitý potenciál a ako s ním naložíme, záleží na nás. To isté platí aj pre zdravie. Buď žijeme v presvedčení, že limitom nášho zdravia sú rodinné gény, ktoré nezmeníme, alebo sa rozhodneme robiť veci, ktoré naše zdravie zlepšia, a dožijeme sa vyššieho veku.
Stratégií, ako oklamať gény a cieľavedome ísť za svojím šťastím, je plno a každému vyhovuje niečo iné. Pokiaľ sa však kvôli tomu rozhodnete urobiť vo svojom živote nejakú zmenu – napríklad odísť z nefunkčného manželstva alebo nevyhovujúcej práce – počítajte s tým, že to nebude zadarmo. A najväčším nepriateľom vám bude vlastný strach. Strach vybočiť zo zabehnutých, bezpečných koľají a ísť do neznáma.
Podľa koučky Evy Kaňákovej sa pritom vyplatí postupovať malými krokmi a z každej dobrej skúsenosti, ktorá nás posúva dopredu, ťažiť aj v ďalších situáciách. „Musíme sa naučiť pracovať s vlastnou databankou úspechu. Teda využívať to, čo sa nám kedy podarilo, a keď ideme znovu do nejakej zmeny, uvedomiť si, že už sme to raz zvládli, a teda to znova dokážeme.“
Táto hra s psychikou však vyžaduje naučiť sa zvládať aj svojho vnútorného sabotéra, kedy si hľadáme racionálne dôvody na to, aby sme nemuseli nič robiť. V odbornej literatúre sa tento duševný proces zobrazuje pomocou takzvaného smrtiaceho trojuholníka, ktorý tvorí obeť, vinník a záchranca.
Keď sa pohybujete v role obete, hovoríte, čo nejde a čo všetko je zle. Potom nemusíte robiť nič. Aby ste mohli hrať túto chudinku, čím sa vzdávate zodpovednosti za vlastný osud, musíte si nájsť vinníka, na ktorého je možné všetko zvaliť. Typu: „Ja nie, to rodičia, počasie, to gény!“ Záchranca, nech už je to alkohol alebo chápavá kamarátka, vás potom v tomto stave udržuje a zároveň vám dáva právo zostať v role obete.
Na rozbitie smrtiaceho trojuholníka je podľa E. Kaňákovej dôležité naučiť sa prístupu kouča, ktorý hovorí: „Ja ti verím, ja si verím“. Prípadne si ho rovno najať. „Pretože všetko, čo potrebujete, máte v sebe. Len to potrebujete dostať na povrch. Preto je potrebné obklopiť sa ľuďmi, ktorí vám veria, a nie tými, ktorí majú tendenciu vás zrážať, uisťovať či presvedčovať vás, prečo to nejde.“
Cestou ku šťastiu tak nie je márny boj s biologickou danosťou, ale schopnosť riadiť vlastnú myseľ. A to sa dá naučiť. V to, že s trochou úsilia je možné prekabátiť vlastné gény, koniec koncov veril aj behaviorálny genetik David Lykken. „Pokiaľ váš bod nastavenia šťastia leží pod hladinou priemeru, znamená to, že váš genetický kormidelník vás privádza do situácií, ktoré vám uberajú na spokojnosti. Pokiaľ dáte kormidelníkovi voľnú ruku, skončíte tam, kde chce on. Je to však váš život a vy si v rámci širokých hraníc môžete vybrať svoje vlastné destinácie namiesto toho, aby vám ich vyberali vaše gény.“
AKO DOSIAHNUŤ TRVALÉ ŠŤASTIE
Psychologička Sonja Lyubomirsky verí, že trvalé šťastie možno dosiahnuť, pokiaľ ste ochotní na tom pracovať. Vyjadruje to úsilie a vôľu urobiť niekoľko trvalých zmien a prijať tento záväzok pre každý deň svojho života. Vyberte si z nasledujúcich stratégií jednu až štyri, ktoré vám osobne vyhovujú a prirodzene sadnú vášmu naturelu. Najdôležitejšie je nepoľaviť a stále ich precvičovať.
Pripomeňte si, za čo ste vďační
Stratégia, ktorá bráni tomu, aby sa naša úroveň šťastia vracala na svoju obvyklú hodnotu, spočíva v pripomínaní si vecí, za ktoré sme v živote vďační. V momente, kedy začneme brať veci ako samozrejmosť – či už je to manžel alebo naše zdravie – nám tieto veci prestanú prinášať šťastie. Naučte sa na ne pozerať ako na požehnanie a dar. Túto stratégiu môžete praktizovať napríklad pomocou „denníka vďačnosti“, do ktorého si raz za týždeň zapíšete tri až päť vecí, za ktoré ste momentálne vďační. Aby vás to skoro neomrzelo, snažte sa svoje poznámky a spôsob, akým to vyjadrujete, čo najčastejšie meniť.
Pestujte optimizmus
Znamená to pozerať sa na veci zo svetlej stránky, nájsť aj v negatívnej udalosti niečo dobré, všímať si, čo je správne (skôr ako nesprávne), nazerať na svoju budúcnosť aj budúcnosť sveta optimisticky alebo si jednoducho vyvolať pocit, že dnešok zvládnete v pohode. Túto stratégiu môžete cvičiť tak, že sa na pol hodiny posadíte na tiché miesto, zamyslíte sa a potom napíšete svoje očakávania, ako bude váš život vyzerať o desať rokov. Predstavujte si, že všetko išlo tak dobre, ako to len bolo možné. Tvrdo ste pracovali a dosiahli všetky svoje životné ciele. Myslite na to ako na realizáciu svojich životných snov. Potom si vaše predstavy napíšte.
Naučte sa odpúšťať
Zbavte sa zlosti, hnevu a túžby po odplate pomocou písania, nie však poslaním „listu odpustenia“ osobe, ktorá vás zranila alebo vám ukrivdila. Neschopnosť odpustiť je spojená s neustálym premietaním pomsty, zatiaľ čo odpustenie vám dovolí ísť vpred.
Investujte do vzťahov
Jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré ovplyvňujú šťastie, sú silné osobné vzťahy. Táto stratégia teda spočíva v úsilí o uzdravenie a pestovanie vašich vzťahov s rodinou a priateľmi. Konajte s láskou, buďte k ľuďom, ktorí vám sú blízki, rovnako milí ako ste k cudzím, a deľte sa s nimi svoje pocity a čas.
Vyhnite sa vŕtaniu v problémoch
Premýšľať o veciach, ktoré vám strpčujú život, je samozrejme dôležité, keď však problémy nadmerne rozoberáte, nič nevyriešite. Veľmi šťastní ľudia sú schopní – aj v ťažkých časoch, ako je chronické ochorenie rodičov – nechať sa pohltiť pútavou aktivitou, zaoberať sa inými vecami a užívať si. Túto stratégiu môžete cvičiť tak, že si zvolíte vzrušujúcu činnosť, ktorá vás v minulosti zaujala, a začnete ju robiť v momente, kedy sa pristihnete pri zbytočnom premýšľaní nad problémami.
Pracujte na svojich cieľoch
Ľudia, ktorí sa snažia o niečo významné, či už je to naučiť sa nové schopnosti, alebo vychovať z detí slušných ľudí, sú omnoho šťastnejší ako tí, ktorí nemajú silné sny a ambície. Ku šťastiu však nedôjdete, pokiaľ sa niečomu venujete s povrchnou motiváciou, ako je zarobiť veľa peňazí, povzbudiť ego, alebo kvôli tlaku vrstovníkov.
