Žila úplne obyčajný život. Taký obyčajný, že keby pred dvadsiatimi dvoma rokmi neprišli naraz na svet jej traja chlapci, určite by som sa o nich nedozvedela. A ani nikto z tých, pre ktorých sa stala obrovským povzbudením. Množstvo ľudí by nedostalo pomoc, nebola by pre nich oporou, príkladom, motiváciou zvládnuť aj to, čo vyzerá ako nezvládnuteľné. Možno by ani netušila, že to všetko v nej je. Ťažko povedať, či chlapci prišli na svet spolu a o čosi skôr, aby otvorili mame dvere… Vošla do nich ako bežná žena a obyčajná mama budúcej prváčky a vyšla ako hrdinka. Statočná mama Alena Kosmáková.
Nikdy nemala veľké plány, stačilo, ak by sa im podarilo dať ich prvorodenej Katke súrodenca a podľa možností spokojne žiť. Tak, aby mali ich deti všetko, čo potrebujú. Mala dvadsaťosem, keď druhýkrát otehotnela, a vyzeralo to, že všetko, čo chcela, sa práve splnilo. Už len to potvrdiť. „Keď som prišla na kontrolu k lekárke, bola som zvedavá, či sa nám to naozaj podarilo. Pani doktorka si pri ultrazvukovom vyšetrení však nečakane zavolala na konzultáciu manžela. Na monitore totiž videla rovno štyri srdiečka. To posledné sa nakoniec nepotvrdilo, ale aj tak mi ukázali tri oddelené vačky so srdiečkami. Dodnes hovorím – ešteže som vtedy ležala. Inak by to so mnou asi zamávalo,“ vracia sa o viac ako dve desaťročia naspäť Alena. Z kliniky vyšla ako v snoch. „Komukoľvek som tú správu povedala, bol presvedčený, že žartujem,“ usmeje sa. Na to však bola príliš vyplašená a plná otázok. „Ako sa to dá všetko stihnúť? A uživiť? Koľko nocí nebude človek spať?“ Áno, bála sa, ale nie tria vo svojom brušku, ale o to, aby im vedela dať všetko, čo budú potrebovať. Pred lekármi to nahlas ani nevyslovila, napriek tomu jej ponúkli technické riešenie, ako to celé predsa len zjednodušiť. „Tuším hneď na ďalšej kontrole mi navrhli, nech porozmýšľam nad redukciou plodov. Z ich hľadiska bolo donosiť trojčatá vysoko rizikové. Pokiaľ by boli len dve, mali by štatisticky väčšiu šancu sa lepšie vyvinúť. Chalani však boli v poriadku, v podstate celé tehotenstvo nemali žiadne problémy, takže som si to nevedela predstaviť. Hlavne keď mi povedali, ako to celé prebieha. Nedokázali mi navyše vysvetliť, kam sa zrazu stratí zamĺknutý plod. Dvaja rastú a tretí sa tam niekde vedľa nich rozkladá? Okrem toho, nikto mi nevedel zaručiť, že keby zostali len dvaja, určite by boli zdraví, tak som im povedala, že ak sa má niečo pokaziť, tak s tým nič nenarobím, ale nechcem si celý život vyčítať, že som to zavinila ja.“
Chlapci si svoj osud nevybrali, nezavinili si svoje postihnutie
Jéj, veď vy rodíte!
V 28. týždni dovtedy ukážkového tehotenstva sa Alene začal skracovať krčok maternice. Lekárka preto chcela, aby si do pôrodnice prišla pre istotu ľahnúť o čosi skôr.“ Boli sme dohodnuté, že nastúpim v utorok, ale v nedeľu v noci mi začala odtekať plodová voda. Okamžite sme teda utekali na pohotovosť,“ spomína. Tam ju však rozospatý lekár presviedčal, že je to len hlien, určite nie plodová voda. „Povedal mi, nech idem domov a prídem na druhý deň, keď bude fungovať laboratórium. Ďalšie ráno som sa však musela posadiť normálne do čakárne a čakať, kým príde na mňa rad. To sa nakoniec stalo až popoludní. To už však starší lekár, ktorý mal službu, len vyhlásil: Jéj, veď vy rodíte!“ opisuje nečakane dramatické chvíle príchodu synov na svet Alena. Rozhodli sa jej okamžite nasadiť infúziu na podporu pľúcnych mechúrikov s tým, že by boli radi, keby zvládla vybrať obe, každú po dvadsiatich štyroch hodinách, aby chalanom pomohli s dýchaním. Lenže tí už boli na ceste. „O polnoci už boli na svete,“ spomína. Šťastie sa nemiesilo so strachom a s otázkami, ktoré v nej zostávajú v podstate dodnes. „Nedopadlo by všetko inak, keby už nočný lekár pripustil, že rodím, a spomínané infúzie mi dal už vtedy?“
Tri pomaranče
Tých otázok má štvornásobná mama vlastne dodnes čoraz viac. Uvedomila si množstvo vecí, ktoré tam nemala ešte odkiaľ vedieť. Ešte nikdy nemala synov, ktorí by nemali ani celé kilo. Boli ako tri pomaranče s telíčkami ako jej dlaň a nôžkami ako palce. „Keď sa vám narodí takéto dieťatko, neviete vôbec nič, aké sú šance ani čo máte robiť, neviete ani, čo bude ďalej. Len veríte lekárom, že vedia, čo robia. Mne povedali iba, že rozhodujúcich bude prvých sedem dní, keď sa uvidí, ako sa chlapci pobijú s osudom,“ hovorí Alena. Bezprostredne po pôrode chlapci nedýchali, takže záležalo na sekundách, ako rýchlo ich zaintubujú. Prvýkrát ich teda videla až v inkubátoroch, ku ktorým ju pustili na jedinú hodinu denne. „Boli traja, strážila som si teda čas, aby som so žiadnym nebola dlhšie na úkor druhého. Hoci som tam mala tri deti, mala som na návštevu rovnakých šesťdesiat minút ako maminky s jedným dieťaťom. Keby som tam bola dlhšie, vraj by som prekážala,“ spomína. Až postupne si uvedomila, že sa k nej lekári správali, akoby na rozhodovanie o chlapcoch nemala právo. Akoby to, kým sú v nemocnici, bola čisto ich záležitosť, bez toho, aby jej o tom, čo s nimi robia, dali vedieť. Oni rozhodovali, mama sa mala len dívať. „Jeden deň som tam prišla a všimla som si, že majú všetci traja prelepené očká. Vraj boli v detskej nemocnici na operácii sietnic, pretože vyššia koncentrácia kyslíka, ktorú mali v inkubátoroch, spôsobila jej odlupovanie. Nikto mi pritom nepovedal, že sa niečo také stalo a čo sa chystajú urobiť. Na ďalší deň som si zase všimla, že jeden zo synov už nie je zaintubovaný. V duchu vtedy doslova kričíte hurá, no na druhý deň už z neho opäť trčí hadička. Len som sa na nich pozerala – ale prečo? Vraj sa v noci niečo stalo a nezvládal dýchať sám,“ približuje zvláštnu hru na skrývačku, ktorú tam s ňou hrali. O tom, že Oldík dostal sepsu a vyplakal si pruh a Davidkovi sa im nepodarilo sietnicu vrátiť naspäť, naopak, poškodili mu očné tyčinky, takže je slepý, sa dozvedela dokonca až z prepúšťacej správy. „Pripadala som si ako nikto, lekári skúšali bez môjho vedomia a akéhokoľvek vysvetlenia s chlapcami, čo im napadlo,“ zalesknú sa jej oči, ale nedovolí si plakať. „Je to dvadsaťdva rokov. Verím, že dnes je to už všetko inak…“
Radili mi vybrať jedného a dať ho do ústavu
Keď ich prepustili z pôrodnice, už bolo jasné, že Vojto, Oldo aj Davidko majú detskú mozgovú obrnu, spastickú kvadruparézu a množstvo drobnejších diagnóz. Osud chlapcom a ich najbližším skrátka poriadne naložil a doktori, bohužiaľ, ešte pridali. „Z pôrodnice nás prepustili s tým, že deťom z nedostatku kyslíka odumreli bunky v mozgu, práve tie bunky, ktoré telu hovoria: jedz, hovor a choď. Nikdy sa teda neposadia, nebudú hovoriť ani chodiť. Podľa neurológa sú to len tri placky, ktoré pohnú maximálne hlavami. Radil mi vybrať jedného a dať ho do ústavu, pretože troch takých doma nezvládnem,“ nahlas prehltne. Nevedela, čo povedať, netušila, čo bude, nevedela si predstaviť, čo spasticita postupne urobí s telami chlapcov. Ako im vytiahne bedrá, skráti svaly celého tela a že celý život budú žiť stuhnutí. „Davidko má navyše ťažkú skoliózu, pre ktorú má deformované dýchacie cesty, premiestnené orgány v tele a momentálne už nie je schopný sám jesť, takže je kŕmený žalúdočnou sondou.“ Na začiatku jednoducho verila, že všetkých lekárov s ich prognózami prekvapia. „Do štyroch rokov, kým chlapci nastúpili do materskej školy, sme s každým cvičili štyrikrát denne Vojtovu metódu. Boli to roky len o kŕmení, obliekaní, cvičení a ich plači. Ale človek stále dúfal… Hoci chalani dodnes udivujú mnohých ľudí tým, v akej sú kondícii, nakoniec si musela pripustiť, že žiadne prekvapenie nebude. „Jednoducho musíte prijať, že vaše deti sú a vždy budú trochu iné.“ A nielen to. Musela sa zmieriť aj s tým, že na to všetko bude sama.
„Muž cíti postihnutie dieťaťa ako osobnú prehru, neschopnosť, poníženie. Čo som za chlapa, keď mám také dieťa? Hanbí sa pred ostatnými. Nezvláda to psychicky a radšej odíde žiť si svoj život bez takej ťažkej gule na nohe. Nedochádza mu, že žena potrebuje oporu, ona sa totiž tiež musí zmieriť s tým, čo ju stretlo. Akurát neodchádza. Máloktorá matka totiž opustí svoje dieťa, nech je akékoľvek,“ dodáva a odmieta gloriolu nad hlavou. Nepovažuje sa za sväticu ani hrdinku. „Jednoducho som prijala svoju rolu. Chlapci si svoj osud nevybrali, nezavinili si svoje postihnutie, naopak, bojujú o život napriek všetkej tej bolesti, ktorú už zažili. Tak sa im snažíme urobiť ten život najlepší, ako sa dá.“
Škola života
Rozmenené na drobné to znamenalo prijať, že u všetkých troch sa postupne objavili epileptické záchvaty a najstarší Vojtech musel dokonca zabojovať s rakovinou. Keď sa do tých momentov Alena vráti, prekvapivo napriek všetkému vysloví vetu, že mali vlastne obrovské šťastie. „Odvtedy hovorím, že máme v živote všetko naplánované. To len my si myslíme, že si život linkujeme sami. Nikdy by sme to nedokázali urobiť, tak ako to má byť. Veď Vojto nakoniec náročnú liečbu zvládol. Medzi chemoterapiami sme ako zázrakom mohli čas tráviť doma a akoby sa pre nás vtedy zastavil čas, nič iné sa neriešilo a všetka energia sa sústredila na Vojta,“ hovorí štvornásobná mama, pre ktorú bola podľa jej slov onkológia veľká škola života. „Vidíte, ako sa tam nikto neponáhľa. Všetci pokorne čakajú, pretože nikto nevie, či dôjde do cieľa. Tam spoznáte skutočné hodnoty života. Nie sú to peniaze, autá, domy. Ale len chvíľky, ktoré dostanete a prežijete ich v zdraví a šťastí.“ Popri chlapcoch Alene navyše vyrástla neskutočná opora. Katka mala osem rokov, keď sa jej bratia narodili, ale v tej chvíli akoby dospela. „Pár rokov boli jej listy pre Ježiška o tom, že radšej nebude chodiť a vidieť ona ako chlapci. Vždy cítila a dodnes cíti za nich zodpovednosť, hoci je už sama mamou a vyštudovanou právničkou,“ objaví sa na Alenkinej tvári úsmev. Je hrdá. Vlastne na všetky svoje deti. „Títo ľudia žijú v čistom svete. Nevedia klamať, nevedia si závidieť, podvádzať… Čo cítia, to dajú. Keď vidím, ako si chlapci a ich kamaráti život užívajú, mám silu ísť ďalej,“ hovorí. Netvári sa, že nie je unavená, vyžmýkaná a občas nemá chuť ujsť. Ale keď to aj urobí, tak uteká do svojho občianskeho združenia. „Tá práca mi dobíja baterky. Keď vidím, že som niekomu mohla pomôcť, napríklad príspevkom na zdravotné pomôcky alebo zaplatením plávania, je to náboj na ďalší deň. Robiť radosť je jednoducho radosť.“
Foto: archív A. K.
