Odžila si toľko vzťahov, že sa môže zdať, že by o nich mohla písať celé štúdie. Že nie je nič, čo by nepoznala a nechápala. Ona si však uvedomila, že vlastne žila stále len to isté. S iným mužom v inom vzťahu, hľadala to, čo nedostala od otca. Nakoniec však česká speváčka Svetlana Nálepková pochopila, že ani nedostane, kým to neobjaví sama v sebe. Dnes už naozaj môže prednášať, lebo počúvať ju je naozaj ako čítať krásnu knihu.
V mnohých rozhovoroch sa vraciate do detstva, novinárske otázky sa však začínajú a končia pri vašom otcovi, s ktorým ste zažívali domáce násilie. Ako vojak z povolania, plukovník československej armády totiž akoby nedokázal veci riešiť inak ako agresiou. Zatienilo to celé vaše detstvo? Naozaj máte pocit, že ste ho prežili doslova v kúte?
Vôbec nie. Ako dieťa som bola strašne veselá a hrozne som neposlúchala. Zo školy som nosila stále nejaké riaditeľské a triedne pokarhania. Keď maminka prišla na rodičovské združenie, všetko sa tam na ňu zosypalo. Učitelia sa jej sťažovali, že zo mňa zostarli o desať rokov. No ona ma vždy obhajovala. Nikdy som za to nedostala výprask, dokonca ani od otca. Mama to brala s rezervou a otec len vyhlásil: „Keď si nevedia urobiť poriadok, tak čo!“
Rozumela vám, aj keď sama bola učiteľkou?
Ja síce hovorím, že byť učiteľom je diagnóza, ale moja mama bola tak trochu výnimka. Mala úžasný zmysel pre humor a bola veľmi spoločenská. Nebola to rozhodne taká tá „zaprdená úča“. Aj keď i ona mala pravidlá, na ktorých trvala. Také to – o ôsmej doma, bez diskusie. Bodka. Niekde vnútri ma to strašne ponižovalo. Hlavne, keď už som bola na konzervatóriu a hrávala v amatérskom súbore… Raz, keď mi zakázala ísť si po premiére s kolegami ešte sadnúť, strašne sme sa pohádali. Tak, že som dokonca odišla z domu. Myslím, že som nemala ešte ani sedemnásť… Potom mi však napísala niekoľko listov, že je to, samozrejme, moja voľba a ešte vždy sa môžem rozhodnúť. A ja som sa, samozrejme, vrátila…
Myslím, že ste cítili, že to s vami myslí dobre. Koniec-koncov, práve ona stála za tým, že ste sa vybrali umeleckým smerom.
Mama milovala staré české filmy a staré albumy a asi zo mňa chcela mať novú Adinu Mandlovú. Hľadala rôzne konkurzy, kde by ma prihlásila a hrozne ma v tom podporovala. Rozhodla sa totiž, že porodila subretu a jednoducho ju zo mňa vykreše.
Dali ste sa? Väčšinou ste totiž proti tomu, čo od vás chceli iní, rebelovali… Toto teda asi lákalo aj vás.
Asi áno. Jednak som bola strašný exhibicionista a navyše som už v prvej triede dostala za triednu učiteľku opernú speváčku. Okamžite si z triedy spravila spevácky zbor a chodila s nami po všetkých možných súťažiach. Vo mne zrejme zbadala nejaký talent, takže ma nechala spievať sóla, nakoniec ma priviedla do Kühnovho speváckeho zboru, a potom ma donútila ísť na súťaž o cenu Hlavného mesta Prahy, kde som ako druháčka vyhrala druhé miesto. Od tej chvíle tak mala mama čierne na bielom, že bude zo mňa speváčka.
To asi neznie ako zlá budúcnosť. Dúfam, že ste neboli z princípu proti a netrvali na tom, že budete jadrová fyzička.
(smiech) Učila som sa celkom dobre, ale matematiku a fyziku som nikdy nepochopila a nechápem dodnes. Neviem ani malú násobilku…
Konzervatórium bola teda logická voľba.
Akurát, že mi rebelantstvo zo základnej zostalo a hneď som sa tam aj predviedla. Na polroka som tak mala trojku z chovania a podmienečné vylúčenie.
„Keď maminka prišla na rodičovské združenie, všetko sa tam na ňu zosypalo. Učitelia sa jej sťažovali, že zo mňa zostarli o desať rokov.“
Napriek tomu, že ste boli neterou hrdinu Sovietskeho zväzu Jána Nálepku?
Nikdy som nevnímala, že by kvôli menu niekto so mnou jednal v rukavičkách alebo, že by som mala pred sebou nejako pozametané. A na konzervatóriu som sa to navyše rozhodla tajiť. Keď sa ma na to niekto spýtal, jednoducho som to zaprela. Raz mi totiž kamarátka, ktorá našu rodinu poznala, vyhodila na oči, že som sa dostala ku kariére po chrbte mŕtveho strýka. Viem, že v tom bol alkohol, ale aj tak sa ma to strašne dotklo.
Viem si predstaviť. Doma ste mali totiž otca s doslova stalinistickým pohľadom na svet, ktorý ešte aj v obývačke chodil v uniforme a z domácnosti spravil bojisko…
Otec bol agresívny a svoj hnev nevedel zvládať. Navyše mal problémy s alkoholom. Maminka bola intelektuálka s ruskými predkami a on si zúfalo uvedomoval, že na ňu nemá. A potom si tú frustráciu na nej vybíjal. Boli to dvaja ľudia, ktorý sa možno nemali nikdy stretnúť… Maximálne na to, aby nás so sestrou splodili. Okrem toho totiž nemali nič spoločné. V podstate sa až akoby nenávideli. Vnímala som to už ako dieťa, ale nevedela som, čo to bude ďalej znamenať. Len som sa necítila doma dobre.
Zažili ste od neho vôbec niekedy lásku?
Otec nás svojím spôsobom miloval, ale nevedel ovládať svoje emócie, takže sa občas stávalo, že nás brutálnym spôsobom zmlátil. Nás so sestrou menej, hnev si vylieval najmä na mame. Moje detstvo tak bol najmä strach o ňu.
Ako sa z tohto dá potom vykročiť do života?
Ťažko. S odstupom času si človek totiž uvedomí, čo sa v tej jeho duši stalo. Zistí, že nemá žiadny vzor, ako by mala rodina vyzerať, že netuší, čo je to harmonický vzťah. Pretože to vôbec nepozná.
S otcom som totiž bojovala v podstate až do konca. Neskôr do toho navyše prišla politika…
Viem, že ste krátko pred revolúciou podpísali petíciu Niekoľko viet…
A to bol pre neho obrovský „prúser“. Keď počul moje meno na Hlase Ameriky, skončil v nemocnici so srdcovou slabosťou. Mama, ktorá ho na jednej strane nevedela zniesť, mi to zrazu dávala za vinu. Okrem toho sa strašne bála, čo so mnou bude. V tom čase som sa totiž rozvádzala. A otec sa mi vyhrážal, že zariadi, že mi z politických dôvodov zoberú dieťa… Dcéra pritom mala len rok. Bola to skrátka príšerná doba.
Aj príšerná životná skúsenosť. Nepodpisovalo sa nakoniec to, čo ste v detstve zažívali s otcom, aj pod to, že vám nevychádzali vlastné vzťahy?
Určite. Cítila som, že tým, čo som si niesla z domu do života, trpím. Vzťahy, ktoré som mala, boli totiž vlastne rovnako nefungujúce a bezútešné. Až som si uvedomila, že sú v niečom všetky úplne rovnaké a stále som končila s rovnako problematickými mužmi.
Vtedy, keď sa to dialo, ste si to neuvedomovali?
Bolo mi jasné len to, že nemôžem mať vedľa seba žiadneho agresora a mača. S tým som vyrastala a vedela som, že je to zlé. Chcela som teda niekoho, kto by bol jeho presným opakom. Človeka, ktorý je mierny, láskyplný a vzdelaný.
To podľa všetkého váš prvý manžel a otec vašej dcéry Michal Nesvadba spĺňal. Sama ste ho nazvali kvalitným chlapom…
Michal je rozhodne rodinný typ. Mierny, pokojný, všetko spĺňa, ale mala som pocit, že žijeme akoby každý v inej galaxii. Dodnes sa máme radi, ale pozerám na neho, a asi aj on na mňa, doslova s otvorenými ústami. Nie som schopná pochopiť jeho život a rozhodnutia a on určite moje. Tým, že nás nakoniec spájala len práca, začali sme sa jeden druhému strašne vzďaľovať a do toho som spoznala môjho druhého manžela. To bolo veľké vzplanutie…
O tom nepochybujem. Japanológa Martina Vačkářa ste totiž nazvali svojím osudovým mužom. Predpokladám, že si to uvedomoval, napriek tomu vám ublížil. Pochopili ste, prečo muži, hoci vedia, že sú pre ženu všetkým, podvádzajú?
To by ste sa museli spýtať ich… Myslím, že je to jednak vec charakteru, ale možné je aj to, že od toho druhého jednoducho nedostávajú to, čo potrebujú.
Alebo, keď sa cítia vo vzťahu partnerkou príliš istí, začnú skúšať, čo si môžu dovoliť…
Aj to môže byť jedným z dôvodov, ale určite nie jediným. Vždy je ich viac. Určite to súviselo aj s tým, v akej rodine sám vyrástol, čo tam prežil. To tiež nebolo jednoduché. Tiež tam boli veľké traumy, ktoré si niesol.
„Viem, že už by som zo samoty nezošalela, tak ako som sa toho bála v minulosti.“
Je obdivuhodné, ako sa ho napriek zrade snažíte pochopiť.
Dnes som už niekde úplne inde. V tej chvíli, keď sa vám to stane, samozrejme začnete na neho páliť a nechápete, čo je to za „hajzla“. Keď však trošku odstúpite a ste schopná pozrieť sa na to z nadhľadu, potom zrazu vidíte množstvo vecí, ktoré ste predtým nevideli a uvedomujete si, že problémy nikdy nie sú úplne jednostranné.
Nepovedali ste si po tom, čo ste zažili s otcom, po sklamaní v prvom aj v druhom manželstve, že by bolo vlastne oveľa jednoduchšie už ďalšieho muža do svojho života nepustiť?
Viem si predstaviť, že mnoho žien by to naozaj zabalilo a radšej by boli samy. Niekoľkokrát to napadlo aj mne a hovorila som si, že ak to aj s týmto vzťahom dopadne zle, tak je koniec. Už žiadnemu mužovi neuverím. Ale aj tak je vo mne niečo, čo je asi silnejšie a nenechá ma zostať samu. Niečo, čo ma prenesie cez sklamania a zase mi dovolí veriť.
Aspoň do tých vzťahov vstupujete iná vy sama?
Dnes už áno. Uvedomujem si totiž, že strašne dlho som len dookola hľadala istotu, ale mimo seba. Čakala som, že mi ju dá ten druhý. Podvedome som si v sebe totiž niesla z detstva nedostatok bezpodmienečnej lásky a tak som ju čakala od partnera. Nakoniec ale prídete na to, že ju musíte nájsť najskôr sama v sebe. A kým vám to nedôjde, ste štvancom, ktorý uteká zo vzťahu do vzťahu, pretože ani v jednom nedostáva to, čo očakáva.
„Nikdy som nevnímala, že by kvôli menu niekto so mnou jednal v rukavičkách alebo, že by som mala pred sebou nejako pozametané.“
Znamená to, že dnes by ste už dokázali žiť aj bez partnera a byť naplnená a šťastná?
Ťažká otázka… Prítomnosť niekoho, možnosť s ním zdieľať svoj život, mať niekoho blízkeho, je mi určite príjemná. Klamala by som, keby som tvrdila, že nikoho nepotrebujem a chcem byť sama, ale viem, že už by som zo samoty nezošalela, tak ako som sa toho bála v minulosti. To je už preč.
Myslíte si, že ste vtedy do niektorých vzťahov išli tak trochu nasilu, len aby ste neboli sama?
Neviem, či je možné to takto rozšifrovať. Lebo človek si vždy myslí, že je to láska a zamilovanosť, hoci to naozaj môže byť len strach zo samoty.
Presvedčili vás vôbec muži, že vedia milovať tak, ako ste to od nich chceli – bezpodmienečne? To bolo totiž to, čo vám otec nedal.
Ale on nás mal rád. Robil, čo mohol, len viac nedokázal. Robil to najlepšie, ako vedel. Nechcel nám úmyselne ubližovať, len to lepšie nevedel.
Aj toto asi chcelo prejsť kusisko cesty – vidieť ho takto.
Myslím, že som dostala ten dar, že sa na neho nedokážem hnevať. Dlho síce bolo vo mne veľa bolesti, a možno mi preto chvíľu trvalo naučiť sa odpúšťať, alebo som to možno aj dokázala, len som o tom nevedela. Ale dnes už to viem a je vo mne čisto. Už necítim žiadnu zášť.
foto: archív S. N.
