Podľa niektorých ľudí je prvá uskutočnená transplantácia v dejinách, opísaná hneď v prvých riadkoch Starého zákona, kde sa hovorí, ako Boh dopustil na Adama tvrdý spánok, a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a z neho utvoril ženu… Hoci sa väčšina nad tým len pousmeje, transplantácie orgánov naozaj nie sú novodobý výmysel. Prvé úspešné pokusy o transplantáciu tkaniva boli totiž zaznamenané v starej Indii už dvetisíc rokov pred Kristom. Tamojší lekári boli už vtedy schopní nahrádzať odrezané nosy, ktoré boli trestom za cudzoložstvo, transplantátom z kože z bedier postihnutého….
Albert Einstein svojím výrokom „Ten, kto nikdy neurobil chybu, nikdy nič nové neskúsil“, zrejme adresne nemieril na lekárov, pre ktorých sú transplantácie orgánov životným cieľom. A predsa sa práve táto veta na nich hodí lepšie ako na kohokoľvek iného. Dlhotrvajúce úsilie, náročné vychytávanie možných úskalí či neočakávané zložité „háčiky“ často nebývajú odmenené úspechom. Našťastie sa títo medicínski šampióni nedali odradiť a krôčik po krôčiku postupovali ďalej.
Boli svätci prví?
Asi len málokto z laikov vie, že patrónmi lekárov sú dvaja svätci Kozma a Damián. V kresťanskom staroveku boli títo bratia, dvojičky, známi takmer po celej Európe. Lekárske vzdelanie získali v sýrskej Antiochii a vedomosti si ďalej rozvíjali v rodnej maloázijskej Cilícii, v meste Egjia, pričom nadobudnuté medicínske znalosti dopĺňali svojimi vrodenými liečiteľskými schopnosťami a láskavým prístupom k chorým. Jedna z legiend hovorí, že bratov raz privolali k mužovi, ktorý trpel ťažkou infekciou, pravdepodobne gangrénou nohy, a hrozila mu smrť. Keď k nemu prišli, chorý práve spal. Dlho neváhali, pacientovi nohu amputovali a miesto nej „pripevnili“ k jeho bielemu telu čiernu končatinu krátko predtým zosnulého Etiópčana. Operovaný potom bez problémov chodil. Takto sa vraj, hoci s riadnym zveličením, odohrala možno vôbec prvá transplantácia končatiny. Určite aj toto – spolu s mnohými ďalšími medicínskymi zákrokmi – prispelo k ich chýrnej povesti. Miestodržiteľ Lyziáš, veľký nepriateľ kresťanstva, však dal oboch spolu s ich ďalšími troma bratmi uväzniť. A keď sa odmietli zrieknuť viery v jediného Boha, podrobili ich ťažkému mučeniu. Napokon všetkých piatich sťali mečom. Na počesť dvojice lekárov dal pápež Félix IV. postaviť v Ríme kostol, kde bola mozaika s ich vyobrazeniami, ktorá patrí k najvzácnejším umeleckým dielam v Ríme.
Koža z ramena sluhu na rekonštrukciu nosa jeho pána
Kým v prípade Kozmu a Damiána, akokoľvek sú ich mená spojené s transplantáciami a považujú sa za ich patrónov, ide o legendu, indický „plastický chirurg“ Sushrutha v piatom storočí vydal reálnu príručku, kde popisuje príslušné transplantačné technológie, ktoré sa v princípe používajú dodnes. V Európe ich však našli odvahu prvýkrát vyskúšať až o tisíc rokov neskôr. Prvý popísaný prípad transplantácie kože totiž pochádza až z roku 1442, keď bola použitá koža z ramena sluhu na rekonštrukciu nosa jeho pána. V tomto období bola totiž v Európe rozšírená epidémia syfilisu a v poslednom štádiu tejto choroby pacientom odpadávali nosy. Ďalší pokus je známy z roku 1668, keď v Rusku chirurg Job van Meereken použil na opravu defektu lebky ruského šľachtica časť lebky psa. Operácia síce prebehla úspešne, ale ruská pravoslávna cirkev vyhlásila xenotransplantáciu, čiže použitie časti tela zvieraťa u človeka, za nezlučiteľnú s vierou, šľachticovi i lekárom pohrozila exkomunikáciou a psia lebka musela byť odstránená. Pokusov o transplantácie bolo viacero, ale absentovali základné vedomosti o imunitnom systéme organizmu, a teda o príčine, prečo nie sú transplantáty organizmom tolerované. Priekopníkov transplantácií tak neustále obmedzovala nezlučiteľnosť orgánov a tkanív rôznych jedincov.
Prezidenta nezachránil, ale tisícky iných áno
Uplynuli tak ďalšie desiatky rokov, kým mohla západná medicína začať písať svoju históriu transplantácií. A tá začala obličkami. Až keď sa pri nich dosiahli prvé kroky, mohli sa ďalej vyvinúť moderné postupy a spôsoby transplantácií pankreasu, pečene, srdca, pľúc, kostí, kožných štepov a iných tkanív. No ale brzdime! – ešte sme len pri obličkách. Tie boli zo všetkých transplantácií orgánov najrýchlejšie sa rozvíjajúce a tiež najskôr úspešné. Keďže sú párovým orgánom, dalo sa využívať i odoberanie obličiek od živých darcov. Ani postup vyberania obličky z tela darcu nebol zložitý. Bolo však treba vynájsť metódu chirurgického spojenia ciev, ktoré by umožňovalo prietok krvi z jednej do druhej. Tomu pomohol kuriózny impulz – atentát na francúzskeho prezidenta Sadiho Carnota v roku 1894, ktorý vykrvácal v dôsledku bodných rán do brucha z poranených žíl pečene. Verdikt lekárov vtedy znel: nič sa nedá robiť. Lenže Alexis Carrel, vtedy ešte študent medicíny v Lyone, naopak vyhlásil, že záchrana možná bola, keby lekári vedeli, akou technikou spojiť cievy. Svoj nápad začal teda skúšať na tenkých cievach psov a bol úspešný! Carrelov steh sa dokonca používa i dnes a je stále bežnou metódou chirurgického šitia. Za jeho úsilie prišla vzápätí odmena – v roku 1912 dostal Nobelovu cenu. A prorockými sa ukázali aj jeho slová, ktoré v roku 1902 napísal do časopisu Lyon Chirurgical: „Transplantácie orgánov, ktoré sú dnes iba chirurgickou kuriozitou, sa v jeden deň môžu stať praktickou možnosťou náhrady chorých orgánov.“
Od obličiek k ušiam
V roku 1936 prvý raz transplantoval ľudskú obličku ruský lekár Sergej Voronoy na Ukrajine. Zákrok síce nebol úspešný – pacientka zomrela po 48 hodinách –, ale znamenal ďalší krok vpred, pričom rozhodujúcim míľnikom bol objav doktora Willema J. Kolffu, holandského vynálezcu umelej obličky, ktorý sa považuje aj za otca dialýzy. Zostrojil totiž prvé dialyzačné prístroje, čím sa vyriešila príprava pacienta pred operáciou. Tento lekár sa dokonca podieľal aj na vytvorení umelého srdca – v roku 1982 bol členom tímu, ktorý ho prvý raz voperoval do tela pacienta, a zaoberal sa i vytváraním umelých očí, uší a končatín. Rozhodujúcim objavom však bol objav mechanizmu imunitnej odpovede organizmu. V štyridsiatych rokoch minulého storočia, v roku 1944, sir Peter Medawar z Londýnskej univerzity objasnil príčinu imunologickej tolerancie, za čo dostal v roku 1960 Nobelovu cenu. Pokroku v imunológii a chirurgii však predchádzalo hľadanie spôsobu uchovávania odobratých orgánov. Aby sa znížila možnosť odvrhnutia cudzieho orgánu telom prijímateľa, používalo sa najprv radiačné žiarenie. Neskôr sa vyvinuli liečivá imunosupresíva, ktorými sa znižuje imunitná reakcia organizmu po transplantácii. Svetový primát v úspešnej transplantácii ľudského orgánu si tak v roku 1950 mohol pripísať Američan Richard Lawler, ktorý transplantoval obličku Ruth Tuckerovej. Operáciu, ktorá bola pre pacientku poslednou možnou záchranou, tím lekárov najprv udržal v tajnosti, keďže zákrok sa vykonal v katolíckej nemocnici a cirkev vtedy ešte nesúhlasila s tým, aby sa tkanivá z mŕtvych tiel transplantovali do živých organizmov. Vedenie nemocnice však lekárov podporovalo. Správa o úspešnej transplantácii nakoniec obletela celý svet, aj keď až po niekoľkých dňoch, keď bolo isté, že pacientke sa darí dobre. Prežila ďalších päť rokov, hoci sa darovaná oblička scvrkla na veľkosť orecha. Až o 22 rokov neskôr, ale zato úspešne, vstúpili na túto cestu aj slovenskí lekári. Prvú transplantáciu obličiek uskutočnil v júni 1972 v Bratislave tím, ktorý viedol prof. Vladimír Zvara a v júni 1993 sa na súčasnú transplantáciu pankreasu i obličiek podujali v Banskej Bystrici.
Muž so zlatými rukami
Zlatými písmenami sa do dejín transplantácií zapísal 3. december 1967. Deň predtým mladú ženu Denise Darvallovú pri prechádzaní cez cestu zrazilo auto a jej mozog bol v stave klinickej smrti, srdce však ešte žilo. A práve to potreboval obchodník Louis Washkansky, ktorý trpel cukrovkou. Vtedy prišiel deň D pre juhoafrického kardiochirurga Christiaana Barnarda. Popoludní, deň pred transplantáciou, doma zdanlivo driemal pri počúvaní hudby, v hlave si však premietal možnosti a úskalia, pre ktoré sa práve rozhodol. Chvíľu na to si tak v nemocnici Groote Schuur v Kapskom Meste jeho 54-ročný pacient vypočul, že má 80-percentnú šancu vyliečiť sa, ak sa rozhodne prikývnuť na operáciu, na ktorú sa dovtedy ešte nikto nepodujal – transplantáciu srdca. Neskôr v tejto súvislosti Ch. Barnard napísal: „Pre umierajúceho nie je ťažké rozhodnúť sa, pretože vie, že je na konci. Ak vás lev prenasleduje na breh rieky plnej krokodílov, skočíte do vody v presvedčení, že predsa len máte šancu preplávať na druhú stranu.“ Presne takto to cítil aj obchodník s chorým srdcom a tak sa tridsaťčlenný tím mohol začať pripravovať na unikátnu operáciu. Tá nakoniec trvala približne päť hodín a skončila sa úspešne. Washkansky však nakoniec osemnásť dní po nej zomrel na obojstranný zápal pľúc, jeho smrť však transplantácie srdca nezastavila. A tak ako Christiaan Barnard zmenil na niekoľko dní život svojmu pacientovi, jeho operácia zmenil ten jeho. Navždy sa zapísal do histórie medicíny ako prvý chirurg na svete, ktorý uskutočnil úspešnú transplantáciu srdca. Celosvetová sláva mu priniesla odborné uznanie, volali ho muž so zlatými rukami, ďalšou úspešnou transplantáciou totiž vzápätí potvrdil svoju výnimočnosť, pričom tento pacient už žil s novým srdcom až 18 mesiacov. Celý svet mu otváral dvere dokorán. Ocitol sa dvakrát v Guinnessovej knihe rekordov ako lekár-transplantológ, ale aj ako človek, ktorý dostal najviac listov od fanúšikov. Jednoducho, ozajstná celebrita! V roku 1995 zavítal dokonca aj na Slovensko, kde mal tiež svojich nasledovníkov. V roku 1968 viedol v Bratislave tím, ktorý uskutočnil prvú transplantáciu ľudského srdca s mimotelovým obehom krvi v strednej a východnej Európe, zakladateľ slovenskej kardiochirurgie, profesor Karol Šiška. Pacientka však zomrela. O tridsať rokov neskôr však už bola aj u nás táto operácia úspešná. Pacient profesora Viliama Fischera, ktorý v marci 1998 vykonal prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku, žil deväť a pol roka.
Odmietne či neodmietne?
Dnes už na celom svete existujú tkanivové banky a transplantačné tímy, ktoré zabezpečujú, aby sa transplantáty odoberali, pripravovali aj uchovávali podľa prísnych smerníc. Napriek tomu orgánov vhodných na transplantáciu je stále menej ako tých, čo ich potrebujú. Vlani sa tak Američan David Bennett stal prvým človekom, ktorému transplantovali srdce z prasaťa, ktoré bolo geneticky upravené tak, aby ho telo príjemcu lepšie prijalo. Operácia trvala osem hodín a odohrala sa v nemocnici v Baltimore, v americkom štáte Maryland. Pacient však žil iba dva mesiace, hoci sa po operácii cítil dobre. Dnes je už známa aj príčina jeho smrti, lekári totiž pri pitve objavili vírus, ktorý bol ukrytý v transplantovanom orgáne a ukázalo, že bol nakoniec aj príčinou úmrtia. To lekárov posmelilo transplantáciu zvieracieho orgánu zopakovať. Nedávno médiá priniesli správu agentúry AP, že sa tak stalo v tej istej nemocnici, kde tentokrát lekári geneticky upravené srdce prasaťa transplantovali 58-ročnému veteránovi námorníctva Lawrenceovi Faucettovi. Jeho vlastné srdce totiž zlyhávalo a zápis do zoznamu čakateľov na transplantáciu nebol možný, keďže tomu bránili jeho ďalšie zdravotné ťažkosti. Nasledujúcich niekoľko týždňov bude kritických, lekári však považujú za dobrú správu, že telo zatiaľ orgán neodmietlo, Lawrenceova šanca na prežitie je navyše vyššia, keďže bol v lepšom zdravotnom stave ako jeho predchodca.
Sedem životov
Na Slovensku funguje princíp takzvaného predpokladaného súhlasu. To znamená, že každý, kto počas života nepodpísal nesúhlas s odobratím orgánov, je po smrti prakticky darcom. Podľa zákona nie je pre lekárov záväzný ani nesúhlas rodiny, v praxi to však funguje tak, že ak príbuzní odobratie orgánov odmietnu, lekári ich rozhodnutie rešpektujú. Síce k tomu, našťastie, podľa doterajších skúseností nedochádza často, napriek tomu sú u nás stovky pacientov, ktorí stále čakajú na záchranu života, pričom jeden darca môže zachrániť až sedem životov naraz. Svojim srdcom, pľúcami, pečeňou, dvoma obličkami, pankreasom a črevom.
Transplantácie na Slovensku
V súčasnosti máme na Slovensku šesť transplantačných pracovísk v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach a v Martine. Transplantácie srdca sa vykonávajú v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) v Bratislave. Pre transplantácie obličiek sú k dispozícii štyri transplantačné centrá nemocníc: v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine a Košiciach. Transplantácie pečene robia v Transplantačnom centre Dérerovej fakultnej nemocnice v Bratislave a vo Fakultnej nemocnici F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici, ktorá ako jediná v SR opätovne vykonáva transplantáciu pankreasu. Transplantácie pľúc sa u indikovaných pacientov zo Slovenska vykonávajú vo Viedni. Vďaka lekárom v každej z týchto nemocníc tak bolo od roku 1990 na Slovensku transplantáciou zachránených viac ako štyritisíc životov.
Foto: Shutterstock
