Hoci v prípade aktuálne sa šíriacej nákazy slintačky a krívačky na juhu a západe Slovenska nejde o diagnózu, ktorá by ohrozovala človeka, žije ňou celá krajina. Pohľad na zabíjanie tisícok zvierat ničí totiž nielen ich majiteľov, ale aj tých, ktorí doma chovajú maximálne akváriové rybičky. Prečo je podľa uznávaného veterinára, vysokoškolského pedagóga a donedávna ústredného riaditeľa Štátnej veterinárnej a potravinovej správy prof. MVDr. Jozefa Bíreša, DrSc., nevyhnutné zabiť celé chovy vrátane zdravých zvierat? Má to šancu zastaviť šírenie choroby, ak sa vírus môže preniesť vzduchom odkiaľkoľvek znova?
Keďže nákaza sa šíri vzduchom, akákoľvek prevencia z laického pohľadu vyzerá ako boj s veternými mlynmi…
Nešíri sa len vzduchom, šíri sa viacerými cestami vrátane kontaktu zdravého zvieraťa s nakazeným, dopravnými prostriedkami, krmivom, technológiami, môže ju mechanicky preniesť človek na svojom odeve…
Aká je teda najspoľahlivejšia ochrana pred tým, aby sa infekcia dostala ďalej?
Hermeticky uzavrieť všetky farmy a pristúpiť k totálnej dezinfekcii ľudí, ktorí tam prichádzajú, pričom okruh by sa mal zúžiť čisto len na zamestnancov, ktorí ošetrujú zvieratá. Pracovník prichádzajúci na farmu musí prejsť sprchou a po nej dostane oblečenie, ktoré použije len tam. To isté platí pre dezinfekciu všetkých prichádzajúcich vozidiel.
Slintačka a krívačka sa na Slovensku už vyskytla. Naposledy presne pred polstoročím, v rokoch 1974 až 1975. Ide dnes o rovnakú nákazu, aj keď aktuálne sa hovorí o pakistanskom type?
Ochorenie na slintačku a krívačku vyvoláva až 7 sérotypov – kmene O, A, C, ďalej takzvané africké kmene SAD 1, 2, 3 a potom je typ Ázia 1, ktorý máme u nás dnes. Ide o vírus, ktorý bol prvýkrát diagnostikovaný v Pakistane. Neznamená to však, že ho sem práve teraz niekto z Pakistanu priniesol. On cirkuluje v okolitých krajinách, aktuálne sa pravdepodobne cez Maďarsko dostal k nám. V januári sa zase vyskytol jeho subtyp 0 v Nemecku.
Ľudí asi najviac šokuje, že kvôli pár nakazeným zvieratám sa zabíjajú v ohniskách aj zdravé jedince. Ne-existuje šanca na ich záchranu?
Bohužiaľ, pri tejto nákaze treba usmrtiť všetky zvieratá. Vírus sa totiž rýchlo šíri aj na ostatné kusy. Je to dlhodobá skúsenosť, na základe ktorej je postavená tak národná, ako aj medzinárodná legislatíva.
V médiách sa v tejto súvislosti objavili aj názory veterinárov, ktorí zažili nákazu pred spomínanými päťdesiatimi rokmi. Tvrdili, že vtedy zvieratá nezabíjali, ale liečili… Prečo sa dnes o to ani nepokúšame?
Rozvoj vedeckého poznania za to polstoročie aj pri tejto chorobe úplne zmenil postupy. Keď sa likvidovala slintačka a krívačka pred tými päťdesiatimi rokmi, platili celkom iné pravidlá, napríklad dobytok sa vo veľkom vakcinoval. Nákaza sa však napriek tomu vyskytovala ďalej. V roku 1992 preto Európska komisia vakcináciu zvierat zakázala.
Prečo?
Mali na to niekoľko dôvodov. Študoval som materiály, z ktorých vychádzali, a jeden z prieskumov ukazoval, že za predchádzajúcich desať rokov sa vyskytlo vo vtedajších štátoch Únie asi pätnásť ohnísk slintačky a krívačky a spočítalo sa, že náklady len na vakcínu v tých desiatich, respektíve neskôr dvanástich štátoch by vyšli na 1,4 miliardy. Na druhej strane treba povedať, že samotná vakcína nie je stopercentnou zárukou, že zvieratá ochránime. Ako som spomínal, existuje 7 sérotypov pôvodcu nákazy, pričom vakcína je vždy monovalentná, to znamená, keď použijete sérotyp 0, tak nezaberá napríklad na ázijský typ, ktorý tu máme dnes. Ďalším dôvodom boli obchodné vzťahy. Sú krajiny, ako je napríklad Nový Zéland, Austrália a iné, ktoré buď slintačku a krívačku na svojom území ešte nemali vôbec, alebo sa tam nevyskytla za posledných päťdesiat rokov, a tie uplatňujú pravidlo, že z krajín, v ktorých sa slintačka a krívačka vyskytuje, respektíve v ktorých sa vakcinuje, nedovolia voziť ani živé zvieratá, ani produkty z nich. Európski farmári by tak boli v rámci medzinárodného obchodu v podstate odpísaní. Zákaz vakcinácie, naopak, umožnil členským krajinám EÚ zaradiť sa podľa medzinárodného kódexu medzi štáty bez výskytu slintačky a krívačky a bez vakcinácie.
Zároveň to však znamená v prípade výskytu bojovať s ňou tvrdou likvidáciou napadnutých chovov, ku ktorej u nás aktuálne dochádza, pričom následne sa telá mŕtvych zvierat zakopávajú do zeme vo vybratých lokalitách. Vy ste však upozornili, že to nie je najbezpečnejší spôsob, ako s nimi naložiť, keďže vírus v zemi prežije. Nevyrábame si tak ďalší problém?
Najbezpečnejšou cestou likvidácie takýchto ochorení je naozaj spaľovanie kadáverov, teda usmrtených zvierat v kafilérii. Slovensko však disponuje len jednou a tá v tejto situácii objemovo nestačí. Preto krízový štáb rozhodol, že budeme časť zabitých zvierat zakopávať. Tam je však dôležité prísne dodržanie podmienok, ako je vylúčenie kontaminácie prostredia vrátane spodných vôd. Musí sa to skrátka robiť maximálne bezpečne, čo sa napríklad v Maďarsku nedeje. Internetom kolujú zábery takzvaných mrchovísk, kde sa hnilobné procesy rozkladajúcich sa zvierat dostávajú až na povrch zeme. Ak sa však nedodržia prísne bezpečnostné opatrenia, takéto mrchovisko môže byť zdrojom ďalšej nákazy a ohrozenia zdravia aj v prípade ľudí.
U nás zase objavili fotografie vozidiel odvážajúcich mŕtve zvieratá do kafilérie, ktoré neboli dostatočne uzatvorené… Mohlo dôjsť aj v tomto prípade k šíreniu nákazy?
Keďže ide o vysoko infekčný materiál, keď takéto vozidlo opúšťa farmu, je naozaj nevyhnutné, aby bolo zvonku bezpečne vydezinfikované a kontajnery, ktoré preváža, hermeticky uzatvorené. Z tých záberov bolo však vidno, že to tak nie je vždy a prepravca z nejakého dôvodu pochybil. Takže je tu naozaj určité riziko, že vírus sa mohol počas prepravy preniesť na iné územia Slovenska.
Zároveň sa objavili informácie, že malí chovatelia v okolí ohnísk sa snažili svoje zvieratá zachrániť pred likvidáciou tým, že narýchlo organizovali zabíjačky. Mohli tým ohroziť svoje zdravie?
Pokiaľ bolo zviera zdravé, nie. Takýto prístup sa nakoniec uplatňuje aj zo strany štátnych orgánov, že vyšetrené zvieratá má drobnochovateľ možnosť využiť na jatočné účely, teda obživu rodiny. Musí však naozaj dôsledne dbať, aby zvieratá určené na vlastný konzum zabíjal zdravé. Mäso, mlieko aj iné tepelne neupravené produkty z nakazeného zvieraťa sú totiž zdrojom nákazy.
„Každé mäso na bitúnku ide po zabití do chladiarne, kde niekoľko dní zreje, čo je proces, pri ktorom pH mäsa klesá pod 6 a v tom prípade je vírus zabitý prirodzene.“
Mohli sa dostať do distribúcie aj mäso či mliečne výrobky nakazených zvierat ešte pred objavením nákazy? Do akej miery môžu byť nebezpečné a obsahovať vírus slintačky a krívačky?
Každé mäso na bitúnku ide po zabití do chladiarne, kde niekoľko dní zreje, čo je proces, pri ktorom pH mäsa klesá pod 6 a v tom prípade je vírus zabitý prirodzene. Čo sa týka mlieka, mliekarne pred výrobou mliečnych výrobkov, ale aj samotného mlieka musia mlieko na Slovensku pasterizovať, to znamená, že ani mlieko nie je rizikové, a teda spotrebiteľ je chránený.
V tom prípade teda nie sú pre spotrebiteľa nebezpečné ani jedlá zo surového mäsa?
Za dodržania zásad, že porážané sú len zdravé zvieratá a prebehlo spomínané zrenie, počas ktorého je vírus zabitý prirodzene, nie. Základ je, aby farmu neopustilo žiadne zviera, pokiaľ nie je klinicky a laboratórne vyšetrené. To platí, samozrejme, mimo ohnísk nákazy, kde musia byť všetky zvieratá usmrtené.
Do akej miery je vírusom ohrozený priamo človek? Môže sa naňho preniesť?
Vzhľadom na to, že ide o takzvanú zoonózu, znamená to, že je toto ochorenie prenosné aj na človeka. Ale oficiálne bolo vo svete hlásených len 30-40 prípadov, pričom u človeka táto nákaza prebieha podobne ako pri zvierati – dochádza k zvýšeniu teploty, objavujú sa pľuzgiere v dutine ústnej a nosovej a celková malátnosť. V opísaných prípadoch prebiehala infekcia približne 10 dní. Ide však naozaj o ojedinelé a sporadické prípady. V ohnisku nákazy ani pri likvidácii pozitívnych zvierat by však nemali pracovať ľudia s oslabenou imunitou ani ľudia s poškodenou kožou, respektíve otvorenými ranami, ktorými sa vírus môže dostať do tela. Druhou zásadnou podmienkou je prísne dodržiavanie hygienických opatrení, čiže používanie ochranných oblekov, obuvi a dôsledná dezinfekcia tela. Pri dodržaní týchto podmienok nie je potrebné sa choroby obávať.
foto: archív J. B. a Shutterstock
