Keď Viliam Vorel, bývalý riaditeľ odboru bratislavskej dopravy a zakladateľ výstavy Flóra, pred desaťročiami hovoril o ceste pod Dunajom či lanovke na Kolibu, mnohí sa mu smiali. Dnes sú jeho „sci-fi nápady“ realitou a Bratislava stojí na základoch, ktoré kedysi položil on a jeho generácia vizionárov. A on je stále pri tom. Čomu vďačí za svoj dlhý život?
Do takého dlhého života, aký má za sebou čiperný pán Vorel, ktorý nedávno oslávil svoje 94. narodeniny v zariadení pre seniorov Agapé neďaleko slovenskej metropoly, sa zmestí veľa – päť zmien štátneho zriadenia a prevratov, svetová vojna, povojnové živorenie a hľadanie nových ciest, nemožnosť študovať, smrť syna pre prácu v uránových baniach, no i životná láska, vášeň pre kvety a sci-fi vízia dopravy hlavného mesta, ktorá sa v novom tisícročí pomaly stáva realitou. „Viem, že mám za sebou veľa. Ale aj teraz sa dá žiť dôstojne. Dôležité je nehniť. Netreba sa uza-vrieť. Rozprávať sa. Pestovať. Hýbať sa. A hlavne – nebrať všetko príliš vážne,“ víta nás vitálny senior s jemným českým prízvukom vo svojom novom príbytku. O tom, ako to „pestovanie“ vyzerá v praxi, svedčí okno plné sviežej zelene a šťavnatej červene paprík a paradajok. Sú jeho špecializáciou, hoci v domove pre seniorov, kam sa presťahoval pred rokom a pol, sa profesionálne stará aj o ďalšie záhony. Veď je expert!
„Narodil som sa ešte za prvej Československej republiky. Zažil som mobilizáciu, vojnu, Hitlera.“
Neverili mu, že sa nafúkne
Na Viliamovi vidno, že ešte stále má rád pocit zodpovednosti – ako stopu po dlhej a úspešnej kariére, počas ktorej stál za mnohými prelomovými bratislavskými projektmi. „Veľa miliónov korún z mestských rozpočtov prešlo teoreticky aj prakticky cez moje ruky a ruky mojich spolupracovníkov,“ spomína muž, ktorý sa aktívne podieľal na prestavbe a prevádzke komunikačnej siete mesta, budovaní mestskej dopravy, svetelnej signalizácie, ale aj rekonštrukcii bratislavských cintorínov, výstavbe toho nového vo Vrakuni, stavbe krematória a urnového hája, rekonštrukcii Medickej záhrady či mestskej spaľovne. „Stál som aj pri zrode a realizácii bratislavského Lesoparku a sedačkovej lanovky na Kolibu,“ spomína bývalý riaditeľ rozpočtového a neskôr dopravného odboru magistrátu hlavného mesta na časy, keď takú dôležitú vec ako financie spravoval len sám s kolegom. Bratislava mala v tom čase okolo 200-tisíc obyvateľov a nikto neveril, že sa nafúkne do dnešnej podoby.
Jedna električka ochromila mesto
„V 60. rokoch bola v Bratislave len jedna svetelná križovatka na Námestí SNP pri Starej tržnici. Keď sa pokazila električka, ochromila celé mesto. Navrhol som teda dopravný generel,“ prezrádza pán Vorel, že dlhodobý plán rozvoja dopravy v meste skrsol práve v jeho hlave. „Ľudia nás často obviňovali, že už nevieme, čo vymyslieť, aby sme boli zaujímaví. Hovorili, že Bratislava nikdy nebude taká veľká, že tie autá, ktoré sme predpokladali, nikdy nebudú existovať. O päťdesiat rokov nám dali za pravdu. Našťastie, dnes je už väčšina z toho realitou,“ krúti teraz so zadosťučinením hlavou muž, ktorý v službách mesta pracoval štyridsať rokov a spolu so svojimi kolegami tieto riešenia aj realizoval.
Predpovedal tunel pod Dunajom
A to nebola jediná vizionárska myšlienka, o ktorej bol presvedčený, že raz bude realitou. „Chceli sme napojiť diaľnicu z Mlynskej doliny cez tunel Sitina až na Petržalku. Tam bola ešte močarina, Pečniansky les. Stáli sme aj za výstavbou novej vyše stotisícovej časti mesta na pravom brehu Dunaja, kde každoročne dochádzalo k záplavám a ešte stále je tam vysoká hladina spodných vôd. Mysleli si tiež, že sme blázni, keď sme navrhovali dopravu pod Dunajom. Ale vedeli sme, že raz to musí ísť tadiaľ. Aj v tom sa ukázalo, že sme mali pravdu,“ vraví Viliam o súčasnom projekte cesty – tunela pod Dunajom medzi Vojkou nad Dunajom a Kyselicou, ktorý mal využiť existujúce priepusty pod prívodným kanálom Vodného diela Gabčíkovo. Projekt od roku 2022 síce stále čaká na spustenie do prevádzky, no aj tak ho Viliamov technický um predvídal s poriadnym predstihom. „Som rád, že dopĺňanie stavieb veľkého významu na území mesta stále pokračuje a že jej výstavbou sa splní aj môj sen – aby Bratislava bola životaschopným mestom, kde žijú jeho spokojní obyvatelia a sú naň hrdí,“ dodáva naslovovzatý profesionál.
Hitler, rozchod aj nová láska
Odvážna a voľnomyšlienkarska povaha je mu stále vlastná. Ani v seniorskom veku nepatrí k ľuďom, ktorí na všetko frflú a sťažujú sa, skôr hľadá riešenia. Ako sa vraví, život človeka naučí a s pánom Vorelom sa rozhodne nemaznal. „Narodil som sa ešte za prvej Československej republiky. Zažil som mobilizáciu, vojnu, Hitlera. Otec mi odišiel na vojnu a po nej sme sa často sťahovali, keďže mal ‚túlavé topánky‘. Nikdy nevydržal dlho na jednom mieste. Až keď som mal dva roky, presťahovali sme sa do jeho rodiska,“ vybavuje si ťažšie začiatky, no jednou ranou aj tie krajšie a najšteklivejšie. Prvá povinnosť, ktorá ho čakala, bola dvojročná vojenská základná služba, na ktorú narukoval s heslom: neviazať sa pre budúcnosť. Zrušil preto dokonca trojročnú „vážnu“ známosť. Zatiaľ čo zvažoval, čo ďalej, kamarát zohnal poukaz na rekreáciu ROH. A tak si tri týždne pred nástupom na „vojnu“ šli ešte trochu „užiť“ do Luhačovíc. Z užívania nakoniec nič nebolo, len sa znova zaľúbil – tentoraz do Slovenky. A tak keď po dvoch rokoch služby ľudu znova musel riešiť problém, čo ďalej, chytil sa prvej príležitosti – nastúpil do práce na ÚNV Bratislava s podmienkou, že mu umožnia diaľkové štúdium na vysokej škole ekonomickej. Práve jeho slovenská láska a neskôr manželka mohla za to, že sa pán Vorel, pôvodom Čech, usadil v Bratislave. Oplatilo sa – nielen preto, že hlavné mesto získalo takého odborníka, ale aj preto, že v spoločnom zväzku vychovali dve deti a prežili spoločných 65 rokov, kým mu pred štyrmi rokmi jeho polovička nezomrela.
Doma to nemohol vydržať
Smrť manželky zmenila v jeho živote veľa. „Doma to bolo neúnosné, sám by som to už zo psychickej stránky nevydržal. Nečakane som odpadol, stratil vedomie, zostal bezvládne ležať, horáky na sporáku zapnuté, voda sa varila… Dcéra ma pri kontrole našťastie našla a lekári na poslednú chvíľu oživili, ale čo ďalej? Lekár mi povedal, že musím byť pod neustálym dohľadom. Ale kto si môže dovoliť domáceho opatrovateľa 24 hodín denne? Predstava nasťahovať si cudzieho človeka do bytu sa mi nepozdávala, ale nechcel som sa ani vešať na krk deťom či vnúčatám,“ cítiť z neho hrdé odhodlanie. Syn mu po roku 1968 emigroval do Kanady, žiaľ, práca v uránových baniach si na ňom vyžiadala svoju krutú obeť. Zo štyroch vnukov a ôsmich pravnúčat má niekoľko rozpŕchnutých mimo Slovenska, v Bratislave mu našťastie ostala dcéra. Práve jej vďačí za riešenie doslova z nebies – miesto v zariadení pre seniorov. „Mnoho príbuzných cíti výčitky z toho, že zlyhali v starostlivosti o svojho chorého člena rodiny. Ale to nie je pravda. My im vieme poskytnúť to najlepšie z najlepšieho. Rôzne zamerané terapie a individuálnu starostlivosť, rehabilitácie, fyzioterapiu, psychiatrickú podporu či hipoterapiu,“ približuje zakladateľka projektu Agapé senior park Adriana Škriniarová, kde pán Vorel našiel nový domov. S úsmevom hovorí, aká je hrdá, že majú v ich sociálnom zariadení takého slávneho človeka.
Mal zvoľniť, tak skrášlil Bratislavu
V zariadení je síce pevný režim, ale Viliamovi to vyhovuje – zaletí v mysli k časom vojenčiny na českej Šumave, kde bol ako skaut zvyknutý prespávať v stane. Spomienky na minulosť sú ostré ako britva, roky i mená sype z rukáva. Už horšie si pamätá, čo sa stalo nedávno, navyše aj súčasnosť mu pripomína to najkrajšie z minulosti. „Je tu stále čo robiť,“ pohladká rastlinky, svoju druhú životnú lásku, ktorej sa s nasadením venuje, a stočí zrazu debatu na to, ako sa to celé začalo: „Práca na doprave bola najťažšia, ale aj najzmysluplnejšia etapa mojej kariéry. Keď mi po rokoch lekári odporučili zmierniť pracovné tempo, stretol som Emila Skákalu, šéfa záhradníckych a rekreačných služieb. Poznali sme sa z práce – riešili sme spolu mestskú zeleň. Hovoril mi: ‚Dva roky hľadám námestníka, nikto nevie reči, nerozumie kvetinám,‘ tak som sa rozhodol, že to skúsim,“ rozpráva aktívny dôchodca, pre ktorého boli rastliny vždy predmetom záujmu.
Od paliem ku kosačkám
Ani v novej profesii Viliam neostal pri zaužívaných postupoch. Vďaka kontaktu priamo od Holanďanov o nejaký čas už na 12 hektároch v skleníkoch pestovali azalky, izbové kvety, palmy a celý pestrý sortiment rezaných kvetov. Každý týždeň s nimi vypravili 6 – 10 kamiónov do zahraničia. „Zarábali sme devízy, za ktoré sme mohli kupovať kosačky, techniku, stroje,“ približuje svojho sviežeho podnikavého ducha pán Vorel. Od mestskej zelene sa šikovní kvetinári postupne prepracovali k myšlienke založiť výstavu Flóra Bratislava. Medzinárodné podujatie s vysokou zahraničnou účasťou organizoval desať rokov. „Začínali sme so 40 tisícmi návštevníkov. V roku 1979 už prišlo takmer pol milióna za šesť dní. Holanďania, Nemci, Rakúšania…Výstava rástla z roka na rok,“ oživuje si v duši začiatky najprestížnejšieho záhradkárskeho podujatia svojho druhu vo vtedajšej strednej Európe a vzápätí zaletí pohľadom k vyvýšeným záhonom, ktoré má v zariadení pre seniorov na starosti, hoci to za ne vôbec nepovažuje. „Je to radosť! Keby som len sedel pri televízore, zbláznim sa!“ trochu neochotne uzatvára, lebo starostlivosť o rastlinky sa uňho odchodom do dôchodku ešte zintenzívnila – má viac času na pestovanie, získavanie poznatkov, sledovanie nových technológií a noviniek v televízii, tlači aj odbornej literatúre. Rozprávať by vedel od rána do večera.
foto:Unsplash
