Zabudol dieťa v aute

Pamätám si na ten deň, akoby bol len nedávno, hoci je to už deväť rokov. Mala som pár dní pred pôrodom svojej druhorodenej dcéry a doma dvojročného syna. Možno preto ma tá správa o smrti rovnako starého dievčatka v Nitre priklincovala k obrazovke. Otec ju cestou do práce viezol do škôlky, ale tam ju nevyložil, automaticky zastal pred firmou, vystúpil a zabuchol dvere auta, v ktorom jeho dcérka zaspala… Správy v televízii ukazovali až to, čo sa dialo poobede. Po telefonáte manželky, ktorá v škôlke dcéru nenašla, vybehol Jozef zrazu bezmyšlienkovite k svojmu čiernemu Passatu a parkoviskom sa ozval už len jeho zúfalý krik. Dievčatko stále pripútané v autosedačke bolo mŕtve… Prakticky celým Slovenskom letela odsudzujúca otázka – čo je to za otca? Až postupne dostali priestor odborníci, ktorí vysvetľovali, že taký ako ktorýkoľvek iný. Stať sa to totiž mohlo komukoľvek z nás. Dnes ten príbeh znovu ožíva vo filme Terezy Nvotovej Otec.

 V tom čase, keď predné strany bulváru plnili krvilačné titulky o dieťati, ktoré sa zaživa uvarilo, priniesol Denník N americkú reportáž o rodičoch, ktorí v aute zabudli svoje deti a tie v horúčave zomreli, ocenenú v roku 2009 Pulitzerovou cenou. Boli medzi nimi zubár, poštár, sociálny pracovník, policajt, evanjelický duchovný, zástupca riaditeľa školy, stavbár, univerzitný  profesor, kuchár z pizzerie, ale aj detský lekár… Ako je to možné? Autor reportáže Gene Weingarten citoval profesora molekulárnej fyziológie z University of South Florida Davida Diamonda, ktorý je odborníkom na pamäť. Ten vysvetľoval, že v situáciách, ktoré sa týkajú všedných a rutinných motorických zručností, fungujú u ľudí ako taký pomocný autopilot bazálne gangliá, čiže tá najprimitívnejšia časť nášho mozgu, takmer identická s mozgom jašteríc. „Keď náš prefrontálny kortex, ktorý je určený na myslenie a analýzu, a hipokampus, ktorý vytvára a uchováva naše okamžité spomienky, cestou do práce plánujú, čo budeme v ten deň robiť, hlúpe, ale výkonné bazálne gangliá sú tie, ktoré v skutočnosti šoférujú auto. Preto si niekedy uvedomíme, že sme šoférovali auto z bodu A do bodu B bez toho, že by sme si cestu, všetky odbočky či krajinu, ktorou sme prechádzali, dokázali jasne vybaviť,“ vysvetľuje Diamond.

Kto vie, čo v takej chvíli robiť?

Presne s týmto článkom sa potom vracal k Jozefovi, najlepšiemu kamarátovi z vysokoškolských štúdií Dušan Budzák, ktorý prežil s ním a jeho manželkou najťažšie hodiny a dni po smrti ich dievčatka. Hoci v prvom momente sa zdráhal. „Čo by som mu povedal? Čo by som urobil?! Kto vie, čo v takej chvíli robiť?“ pýtal sa podľa spomienok v knihe Môj život s Jojom, ktorú o ich priateľstve a kamarátovej tragédii neskôr napísal, sám seba dookola. Aj vtedy, keď už predsa len sedel za volantom. „Ako robot, bez zmyslov som nasadol do auta a vyrazil smerom do Nitry. Myslel som si jedno a robil niečo úplne iné. Striedavo som pridával, aby som bol čo najskôr pri nich, a hneď nato som skladal nohu dole z pedála a presvedčený, že tam nemám čo robiť, som to chcel otočiť,“ píše. Cestou sa teda radil so známym psychológom, či naozaj nezaradiť spiatočku. „Súrne by som potreboval radu…“ napísal mu. „Ak ste zaregistrovali tragédiu v Nitre, kde otec zabudol dcéru v aute a tá zomrela, je to môj najväčší priateľ. Idem za ním, pretože aj jeho kolegovia a naši známi si myslia, že ma potrebuje. Je to vhodné? Ak nie, otočím sa…“ odoslal správu. Po odborníkovom odobrení nakoniec predsa len zaparkoval pred ich domom a vstúpil dnu. „Všade bola tma. Išiel som poslepiačky za svetlom, ktoré prichádzalo kdesi z kuchyne. Zbadal som, ako chrbtom ku mne pri stene stojí Jojo. Nehýbal sa z miesta, no knísal sa. Ako nízky strom vo vetre. Dopredu a dozadu. Ruky mal spustené vedľa tela, trochu pokrčené v lakťoch a pozeral sa na stenu pred sebou.  Bol tam fľak, veľký ako pomaranč. Tmavý, hnedobordový, s trochou tehlovej farby…“ zaznamenal Dušan neskôr do svojej knihy.

„V situáciách, ktoré sa týkajú všedných a rutinných motorických zručností, fungujú u ľudí ako taký pomocný autopilot bazálne gangliá, čiže tá najprimitívnejšia časť nášho mozgu, takmer identická s mozgom jašteríc.“

Spomína len so sebazapretím

Mal pocit, že niečo musí povedať. „Jojo, toto si posral,“ vyhŕkol zrazu. „Jojova tvár sa skrivila do strašnej grimasy a potichu zakvílil. Potom zaklonil hlavu dozadu a strašne zareval. Hlasno a silno. Ten rev ma ochromil a telom mi prebehla vlna, studená a hrboľatá, sivá a chladná, až ma z nej zamrazilo,“ opísal Dušan svoje najťažšie stretnutie s kamarátom. Vzápätí pochopil, z čoho ten fľak na stene je. „Jojo stál oproti a celou silou do nej vrážal čelom. Stena sa farbila krvou po každom údere. Pristúpil som rýchlo k nemu, odzadu ho pevne objal a držal, kým to knísanie neprestalo a neskončil s búchaním čela do steny,“ spomínal. Cítil sa čím ďalej, tým viac bezmocný. Bolesti bolo v dome totiž toľko, že už aj on mal pocit, že to nevydrží. „Z izby sa každú chvíľu ozýval strašidelný rev. Jojo chrčal a potom reval, až mu išli prasknúť žily na krku a na čele. Katka prerývane dýchala v záchvatoch, ktoré sa stupňovali. Začínal som byť zúfalý…“ vrátil sa k momentom, ktoré predtým ani potom nezažil, a na rovinu priznáva, že nikdy dovtedy nevidel, aby žiaľ tak strašne bolel. „Už to nebolo len na ich duši. Pociťovali strašné bolesti na celom tele. Prechádzali nimi kŕče, ktoré ich trápili až tak, že stonali, dýchali prerývane a celé telo mali citlivé na dotyk. Vždy to prešlo len na chvíľu, keď sa jeden začal strachovať o druhého,“ dodal. Dodnes na to, čo v tie prvé dni videl, nemá slová. „Toľko utrpenia sa nedá slovami opísať. Zrútenia, omdletia, snaha sa pozviechať a opäť ťažké dýchanie, potom zase mdloby…“ spomína Dušan aj v rozhovore pre MOJE ZDRAVIE s tým, že vracať sa do tých chvíľ bolí dnes aj jeho. „Priznám sa, že len so sebazaprením spomínam na to, čo som videl.“

„Jojo stál oproti stene a celou silou do nej vrážal čelom. Po každom údere sa farbila jeho krvou…“

Cítim vinu

Po vyše roku od tragédie sa Jozef K. musel navyše postaviť pred súd, pričom čelil obžalobe z prečinu usmrtenia, za ktorý mu hrozilo až päťročné väzenie. Sudca sa počas procesu niekoľkokrát vrátil k tomu dňu, jednému z najhorúcejších v to leto. Podľa znaleckého posudku už po hodine bolo v aute, v ktorom dvojročné dievčatko zostalo, vyše 60 stupňov Celzia, zomrelo tak na prehriatie organizmu a na tele malo samé pľuzgiere… Každé to slovo Jozefa doslova bolelo, vo svojej záverečnej reči preto prosil sudcu, aby pri rozhodovaní o treste zvážil, že túto hrôzu už z jeho života nikdy nič nevymaže. „Cítim vinu, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa. Cítim vinu za to, že som túto hrôzu spôsobil. Nech bude rozsudok akýkoľvek, v našom živote nehrá dôležitú úlohu. Jeho dôsledky skôr či neskôr pominú, ale my budeme žiť ďalej. A tá hrôza tu bude. Prosím, zvážte to. Len chcem dúfať a veriť, že sa toto nikdy nezopakuje,“ dodal roztraseným hlasom a so slzami v očiach. Prvostupňový súd ho napriek tomu uznal za vinného a vymeral mu dvojročnú podmienku. Proti rozsudku o vine sa preto odvolal a o veci mal následne rozhodnúť krajský súd. Ďalšieho pojednávania sa však utrápený otec už nedožil. Jozef zomrel počas behu nad dedinou, v ktorej s manželkou a so staršou dcérkou žili, na zlyhanie srdca ani nie rok po svojej malej Kristínke.

Foto: Shutterstock, archív