Keď sa dozvedela, že má rakovinu, nechcela tomu veriť. Úplne to odmietala. „Viem, že v rádiu práve hrali pieseň Jany Kirschner, a doteraz ju nemám rada. Keď ju počujem, mám totiž zakaždým v očiach slzy,“ spomína dvorná novinárka legendárneho Karla Gotta Michaela Remešová s tým, že doteraz cíti tú hrôzu, ktorá ju vtedy prepadla. „Strašne som mu držala palce a vôbec som nechápala, ako sa mu to mohlo stať…“ spomína. Prvýkrát to legende pomohlo, ale na druhý útok už boli Michaeline palce aj slávikove sily prislabé. Presne pred piatimi rokmi vydýchol naposledy a dnes vychádzajú jej spomienky v knihe Príbehy skryté za piesňami KG, v ktorej spojili sily so spevákovým osobným tajomníkom Janom Adamom.
Vy si môžete povedať doslova, že Karel Gott bol celý váš život. Keď ste ho stretli prvýkrát, boli ste ešte úplne malé dievčatko…
Viem, že už existovala pesnička Kávu si osladím, takže tipujem, že som mala päť alebo šesť rokov, keď ho k nám dedko priviedol na návštevu. Pamätám si, že som skákala na takej obrovskej oranžovej lopte s ušami. Vedela som, že sa dedo kamaráti s nejakým Karlíčkom – tak ho volal – a stará sa mu o autá. Bol totiž bývalý automobilový pretekár.
Vedeli ste, že je to ten slávny spevák?
Vedela som, že je to Karel Gott, že ho všetci poznajú, ale neriešila som, či je slávny, to mi asi vtedy nič nehovorilo. Len som stále okolo nich chodila a otravovala, aby mi zaspieval práve Kávu si osladím. A keď to urobil, tak som zase otravovala, prečo nemá mikrofón… A on, že nie je na javisku. Pamätám si, že sedel pod veľkým obrazom, myslím, že to bola Pánova Večera, a potom ma vyhnali za babičkou do kuchyne a tá mi vynadala, ako som sa to správala…
Potom ste ho stretli až ako dospelá?
Nie. V roku 1977, to viem presne, mi dedko priniesol taký malý plagát, ktorý mu dala pani Gottová, mám ho dodnes uložený a obviazaný ružovou mašľou. Napísal mi tam: Mišelke Karel Gott. Vtedy som asi pochopila, že je slávny, ale úplne som si to uvedomila až asi ako desaťročná, keď som si priviedla domov kamarátku a deduško práve vyšiel z garáže na úžasnom fáre, bolo to BMW so zlatou metalízou. Kamarátka zostala stáť s otvorenými ústami, že musíme byť poriadne bohatí. Hneď som jej to začala vyhovárať, že to nie je naše auto, ale Karla Gotta. Bola teda zvedavá, čo u nás robí. A ja na to, že mu ho dedko asi opravoval a teraz mu ho ide vrátiť. Ten nám navrhol, nech ideme s ním. Posadil nás do toho Gottovho fára, ktoré bolo plné vecí, čo si nosil zo Západu, boli tam plechovky kokakoly, žuvačky, doslova voňalo Západom. Pamätám si dokonca, že som tam našla rozhádzané peniaze. Zobrala som do ruky päťstokorunáčku a ukázala som ju dedovi. Okamžite mi však kázal peniaze vrátiť. A keď som ich Karlovi podávala, len mávol rukou, že si ich mám nechať. Už-už som si ich dávala do vrecka, keď sa dedo na mňa pozrel takým pohľadom, že som mu ich rovno odovzdala. A on ich Karlovi vrátil.
Viem, že vtedy niekedy ste sa rozhodli pre novinárčinu, aby ste s ním raz mohli urobiť rozhovor. Podarilo sa?
Skúšala som to, hneď ako som začala študovať. Môj otec vtedy pracoval v Reflexe, a keďže číslo na pevnú linku na Bertramke bolo od môjho detstva stále rovnaké, dodnes si pamätám, že to bolo 545 545, hneď som ho vytočila a v telefóne sa ozval nejaký mužský hlas, že čo chcem, tak som mu povedala, že by som ho rada vyspovedala práve pre Reflex. A on mi zrazu hovorí, že je záhradník a Karel Gott je v Nemecku Až po rokoch sa mi priznal, že ten záhradník bol vtedy on.
Nepripomenuli ste mu, že sa poznáte?
Nechcela som sa skrývať za dedka, chcela som pred ním byť sama za seba.
Nikdy na to teda neprišiel?
Ale áno. Keď som písala knihu Když milenky pláčou, Karel si jednu časť chcel ešte raz prečítať, prišiel ku mne domov, kde na počítači sám dopĺňal text. Potom sa okolo seba rozhliadol a povedal, že má pocit, že to tam pozná. Tak som mu povedala, že je to dom Jana Mrázka, ktorý mu opravoval autá, a ja som jeho vnučka. Hneď si spomenul: „Ty si to malé tučné dievča, čo hopsalo na lopte!“
Pri tej knihe zostanem. Čo povedal na to, že chcete písať o jeho milenkách?
To si pamätám veľmi presne. Sedela som u neho na Bertramke, zrazu sa postavil a priniesol mi nahrávku pesničky Keď milenky plačú, najskôr mi o nej rozprával a potom mi dal na všetky číslo. Dokonca ich všetky obvolal, aby im povedal, že sa ma nemajú báť a majú so mnou hovoriť.
Čakali ste takúto pomoc?
Čakala som, že mi povie, že som sa zbláznila. A nakoniec som sa vďaka nemu mohla rozprávať s deviatimi ženami, ktoré som nikdy predtým nestretla.
Naozaj vám odpovedali na všetko?
Samozrejme, vedeli, čo môžu hovoriť a čo nie. Teda až na jednu, ale na to som mala dosť súdnosti, aby som veci, ktoré mi hovorila, nikdy v živote nikomu nepovedala. Bola jednoducho zatrpknutá. A vlastne jediná, ktorá mi povedala to, čo by sa Karlovi nepáčilo, a, samozrejme, že sa to týkalo sexu. Chcela sa mu jednoducho pomstiť za to, že ju nechal.
„Keď s ním Ivana začala chodiť, bol to úplne niekto iný, ako to bolo neskôr. V tých posledných rokoch mu veľmi pomohla.“
S týmto spevák nemal problém, viem však, že keď išlo o zdravie, tam novinárov do svojho súkromia nepúšťal…
Nebolo mu príjemné ukazovať, že má nejakú slabinu, že ho niečo bolí. Ale to nie je príjemné nikomu, kto je závislý práve od toho, že je fit. Takže odmietal hovoriť hoci aj o operácii kolena.
Pamätám si, že on nechcel na sebe ukázať ani únavu, nieto chorobu.
To je pravda. Sama som zažívala, ako bol po koncerte na smrť vyčerpaný, doslova vyžmýkaný, a všetci mu hovorili: „Karle, ty potrebuješ ísť okamžite domov, potrebuješ oddych a posteľ, a on – nie, nie, nie, tu ma ešte čakajú piati ľudia, ktorí chcú autogram, a ja ich nemôžem sklamať. A na všetkých naozaj došlo.
K tomuto sa vracajú takmer všetci, ktorí ho poznali. Že napriek všetkému, čo dosiahol, napriek všetkej sláve, ktorej dôkazom je už len to, že sa aj päť rokov od jeho smrti o ňom neustále hovorí a píše, akoby nikdy neodišiel, zostal normálnym človekom…
Keby ním nezostal, tak sa o ňom už možno vôbec nerozprávame. Dávno by sa na neho zabudlo. Karel však vedel nielen geniálne spievať, to by nestačilo, on mal hlavne obrovskú charizmu, ktorej súčasťou bola neuveriteľná slušnosť a človečina. On bol predovšetkým človek s veľkým Č. A bolo jedno, či bol „oberslávny“, stredne slávny alebo neslávny. On bol stále rovnaký a to z neho robilo tú hviezdu.
Nezmenila to ani rakovina lymfatických uzlín, čo bol asi prvý zdravotný problém, o ktorom hovoril otvorene, pritom to musela byť pre neho obrovská rana, šok…
Napriek tomu to prijímal neuveriteľne statočne. Jeho život bol, ako keby mohol žiť päťdesiat životov naraz, a on si uvedomoval všetko to úžasné a nádherné, čo mu bolo dopriate zažiť. Že mal vlastne zázračný život. A svoju chorobu bral ako daň za to, že jeho život bol skutočne perfektný.
Nakoniec si ho ešte vybojoval späť. Priznávam, že sama som verila, že definitívne.
Bola som na tom rovnako, keď oznámil, že je vyliečený, verila som, že ešte bude žiť dlho ďalej. Nikomu nepriznal, že lekári ho už pri tejto liečbe upozornili, že ak ho majú zachrániť a zbaviť progresívnej rakoviny, ktorou trpel – bojoval s Non-Hodgkinovým lymfómom, musia mu nasadiť takú drsnú terapiu, že môže mať za následok ochorenie krvi. A to sa stalo – nakoniec sa u neho po troch rokoch objavila leukémia. Ale tam nebola iná možnosť – buď umrieť, alebo to takto liečiť. Takže on o tej možnosti vedel, aj keď, samozrejme, každý verí, že jeho sa to týkať nebude.
Myslíte teda, že to čakal?
Nie. Keď sa dozvedel, že svoju osemdesiatku neoslávi obrovským koncertom v O2 Aréne, ako plánoval, bol úprimne v šoku. Lekári mu oznámili, že by to určite nezvládol.
To už mal po svojom boku manželku Ivanu, ktorá nemala problém to zrušiť. On sám totiž podľa všetkých, ktorí ho poznali bližšie, nedokázal hovoriť nie. U mnohých jeho dovtedajších kamarátov a známych práve preto nebola priamo „populárna“. Vlastne ani nechápali, prečo z toho množstva partneriek v jeho živote bola ona jediná, ktorá ho dostala až pred oltár. V čom bola iná ako tie predtým?
Nemyslím si, že bola iná ako tie ženy, ktoré mal pred ňou, to on bol iný. Bol starší. To znamená, že všetko cítil, vnímal, robil a bral inak. Obávam sa, že keby Ivana prišla o desať rokov skôr, tak ju bude vnímať ako všetky ostatné partnerky. On sa nechcel viazať. Povedala by som to tak, že ho polapila vo chvíli, keď už sa stal vďaka svojmu veku polapiteľným. Prišiel totiž do veku, keď si začal uvedomovať, že zostane sám.
Mnohí hovoria, že ho veľmi zmenila, že predtým by im nenapadlo, že by chcel ešte deti…
Neviem, či ho zmenila ona, podľa mňa ho menil vek. Uvedomoval si, že Ivana je mladá žena, ktorá logicky chcela byť matkou, a on sa to snažil rešpektovať. Skrátka menil sa sám, a hlavne ona sa menila s ním. Keď s ním začala chodiť, bol to niekto úplne iný, ako to bolo neskôr. V tých posledných rokoch mu veľmi pomohla. Za to si naozaj zaslúži obdiv. Muselo to s ním byť veľmi ťažké, ako s každým chorým človekom.
„Nebolo mu príjemné ukazovať, že má nejakú slabinu, že ho niečo bolí.“
Podľa niektorých mu doslova predĺžila život.
Podľa mňa mu ho predĺžili hlavne lekári, ale to išlo ruku v ruke s tým, čo mal doma. Psychika je totiž polovica zdravia. Lekári by sa mohli snažiť, koľko by chceli, ale keby bol sám ako kôl v plote, nepomohli by mu. Myslím si, že to chcelo jedno aj druhé.
V tú noc, keď odišiel, sa vám to vraj snívalo.
To je pravda. V noci sa mi vo sne, alebo som možno bdela, dokola v hlave ozýval verš z jeho pesničky – Snad v očích prach jen mám, vždyť nevím sám, proč jen teď pláčou horkou sůl… Pritom som si ju v poslednom čase vôbec nepúšťala. Potom som ráno vstala a niekto mi zavolal, že o 10.00 h v ČTK vyjde správa, že Karel Gott zomrel…
Ako ste to prijali? Odkedy si pamätáte, bol totiž súčasťou vášho života.
Myslím si, že Karel Gott nielen pre mňa, ale pre celý národ znamenal domov. Keď sme boli kdekoľvek na svete a vrátili sa, bol tu. Bol takou istotou, neviditeľnou červenou nitkou, ktorá nás obkolesovala. Takže aj tí, čo ho nemali radi, si uvedomili, čo stratili.
foto: archív, Shutterstock, archív autorov knihy Príbehy skryté za piesňami KG
