Nie je to hora, ktorú zdoláte, ani prekážka, ktorú preskočíte, je to cesta, po ktorej neustále kráčate,“ povedal o obsedantno-kompulzívnej poruche, ktorou sám trpí, mladý americký spisovateľ John Green. Dve mladé ženy, Júlia a Tereza, po nej tiež kráčajú. Dnes už odhodlane pozerajú dopredu, ale boli chvíle, keď videli len tmu. Pred sebou aj za sebou a chceli to vzdať. Z pekla, ktorými tie chvíle pre ne boli, ich paradoxne vyslobodilo až zistenie, že je to choroba a ony ju majú. Tá sa totiž dá liečiť, aj keď nie vyliečiť. Ako dodáva spomínaný spisovateľ: „Chceli by sme o tejto chorobe rozprávať v minulom čase, ale väčšinu času to tak nie je.“
Júlia: Hlava mi nahovárala, že ak nepreskočím schod, moji blízki umrú.
Na prvý pohľad bola bežnou poskakujúcou školáčkou. Nikomu by nenapadlo, že to, že schody berie po dvoch a krkolomne sa snaží doskočiť na nejaký konkrétny, nie je iba hra. Pre Júliu to bola otázka života a smrti. Hlas v hlave jej totiž hovoril, že ak sa nepostaví na správny schod, niekomu z jej najbližších sa stane niečo strašné. Vtedy si myslela, že to isté zažíva každý. Až po rokoch sa dozvedela, že ju takto mučila obsedantno-kompulzívna porucha.
Boli ste príliš malá, aby ste ten hlas neposlúchli. Uvedomovali ste si aspoň, že to nie je príjemné, možno ani normálne? Hovorili ste si prípadne niekde vnútri, že to takto nechcete?
Spätne viem zhodnotiť len to, že som obsedantno-kompluzívnu poruchu (OCD – z anglického Obsessive-compulsive disorder) mala naozaj odmalička. Každý deň som totiž musela mať jednotne zoradených všetkých svojich plyšákov. Tiež si spomínam na svätý obrázok pri posteli, na ktorý som každý večer musela spraviť prstom krížik. Bála som sa, že ak to neurobím, mojim blízkym sa stane niečo zlé. To isté platilo o schodoch. Hlava mi prikazovala, presne na aký schod mám skočiť, ak nechcem, aby trpeli. Jednoducho, už v detstve som vnímala myšlienky, ktoré boli doslova vyhrážkami mojej vlastnej hlavy. Dnes si uvedomujem, že to znie absurdne. Vtedy som však nevedela, že to takto nemá každý.
Všimol si to niekto z dospelých, alebo ste sa s tým sama niekomu zverili?
Ako dieťa som o tom nikdy nikomu nehovorila. Naopak, snažila som sa svoje rituály zakryť, aby im nikto neprikladal vážnosť. Bolo mi totiž hlúpe niekomu povedať, že mi hlava nahovára, že ak nepreskočím schody, niekto z mojich blízkych zomrie.
Neviem, ako toto môže dieťa vydržať, aj keď neskôr to bolo asi ešte horšie. V jednom z rozhovorov ste priznali, že v najhorších chvíľach ste sa cítili tak, že zúfalstvo je na to slabé slovo. Mala som obdobia, keď som život vzdávala a všetkým som hovorila, že už tu nevládzem byť. Prosila som rodičov, aby som mohla zomrieť. Pritom som strašne túžila normálne žiť. Mám však obrovské šťastie na blízkych, ktorí mi vždy pomáhali, ako vedeli. Aj dnes mám často dni, keď už nevládzem a myslím si, že už viac nevydržím. No keď sa na ne potom pozriem s odstupom času, prítomné pekné okamihy mi ukazujú, prečo sa oplatilo vydržať. Tým sa snažím motivovať aj iných – že raz prídu momenty, vďaka ktorým si uvedomíme, prečo malo zmysel ten boj predtým nevzdať.
Nazvali ste to doslova životom s dvoma mozgami. Ako si to človek môže predstaviť?
Akoby som bola uväznená vo vlastnej mysli. Na jednej strane som ja, Júlia, ktorá má vlastné názory a myšlienky a na strane druhej je OCD, ktorá chce, vo mne vyvolávať strach, stres a paniku. Viem, že myšlienky, ktoré mi myseľ podsúva, sú absurdné, no niekedy im jednoducho podľahnem. V praxi to znamená, že keď mi napríklad manžel nezdvíha dlhšie telefón, lebo má stretnutie, ja ako Júlia sa snažím si veci vysvetliť. Moja diagnóza však vidí tie najhoršie scenáre a snaží sa mi ich podsúvať v takej forme, ktorá vo mne často vyvolá panický atak.
„V najhoršej fáze som doslova nemohla robiť nič podľa seba. Moje fungovanie ovplyvňovali vyhrážky mojej hlavy. Bolo to na zbláznenie.“
To si už okolie asi nemôže nevšimnúť. Ako reaguje?
Mám obrovské šťastie na ľudí okolo. Ešte aj počas vysokej školy som volávala mamine s tým, že ma pred mojou ubytovňou určite čaká niekto, kto mi ublíži. Teraz sa nad tým pousmejeme, no vtedy som sa bála vyjsť z dverí presvedčená, že na mňa niekto zaútočí. A mama sa mi nikdy nesmiala, naopak, snažila sa ma upokojiť. Veľmi mi pomáhal aj brat a ocino.
Nakoniec však prišiel moment, keď nikomu do smiechu nebolo. Museli vám totiž zavolať sanitku.
To bolo v mojom najhoršom období počas vysokej školy. Cítila som obrovský tlak na hrudi. Neviem, či to bola zhoda okolností, alebo už akási rezignácia a vyčerpanie organizmu, ale niekoľkokrát za sebou som skolabovala. Vtedy som netušila, čo sa deje, až spätne viem, že šlo o silný panický atak.
Automaticky vás odoslali na neurológiu, všetky výsledky však boli v poriadku, a tak vás začali liečiť na úzkostno-depresívnu poruchu.
Podľa mňa som ju mala, myslím si však, že bola dôsledkom OCD. V čase, keď bola choroba najintenzívnejšia, som už totiž nedokázala vyjsť
ani z izby. Pridali sa silné depresie a úzkosti. Doslova som neznášala žiť svoj život.
Spomínali ste, že vtedy vám pomohla až dobre nastavená liečba, hoci ste sa dlho liekom vyhýbali, no ako ste skonštatovali, ani cukrovkárom nepovieme, aby sa z cukrovky liečili pozitívnym myslením. Ako vyzerali vaše dni, keď ste im predsa len dali šancu?
Liečba zmenila môj život absolútne od základov, aj keď správne lieky sa podarilo nájsť až na niekoľkýkrát. Zmiernili obsedantné myšlienky a konečne som sa dokázala opäť nadýchnuť a normálne žiť. Síce sú prítomné stále, ale nie v takej intenzite, aby mi znemožňovali normálne fungovanie. V najhoršej fáze som doslova nemohla robiť nič podľa seba. Moje fungovanie ovplyvňovali vyhrážky mojej hlavy. Bolo to na zbláznenie. Vďaka terapii som sa s nimi ale naučila pracovať.
Keď ste sa konečne dostali k správnej diagnóze, pýtali ste sa – prečo práve vy?
Samozrejme. Ale viem, že stopercentnej odpovede sa nikdy nedočkám. Nejestvuje totiž nič konkrétne, čo OCD vyvoláva u všetkých. U niekoho je to dedičnosť, u iných príliš prísna výchova, u ďalších, naopak, strach o dieťa zo strany rodičov. Tých faktorov je strašne veľa. Preto po príčinách už radšej ani nepátram. Skôr sa snažím nájsť spôsob, ako s OCD žiť a aspoň trochu jej dokázať vzdorovať.
„Veľmi si želám, aby nikto nemusel zažívať takú bolesť a beznádej, akú som zažívala ja, keď mi bolo najhoršie.“
Darí sa vám to? Ako vyzerá váš život dnes? Dá sa považovať za normálny?
Žijem úplne plnohodnotne. Stále sú horšie a lepšie dni, no tie zlé sa dnes nedajú porovnať s tými zlými v minulosti. Stále mi však hlava dokáže nahovárať, že som si pri páde na lyžiach určite poškodila miechu a ochrniem. Prípadne, že sa niečo podobné stalo mojim blízkym. Hoci si občas pripadám ako hysterka, už viem, že je to skrátka prejav mojej diagnózy. A či sa dá žiť normálny život? Ja vlastne neviem, čo to je. V každom prípade si ale myslím, že žijem úžasný život. Mám prácu, milujúcu rodinu, priateľov a aj veľa smiechu. V čase, keď mi bolo
najhoršie, by som nikdy neverila, že sa budem môcť mať takto dobre. Vtedy som strácala nádej, teraz sa ju snažím dodávať ostatným.
O svojej diagnóze ste sa totiž spolus Terezou rozhodli hovoriť nahlas, čo asi tiež nebolo ľahké…
Opäť mi však pomohli moji najbližší. Manžel mi neustále pripomína, že sa nemám báť. Tvrdí, že ja som si diagnózu vybrať nemohla, no ľudia si svoju reakciu vybrať môžu, ak o nej budú vedieť. To je asi to najdôležitejšie. Viem, že sa vám ozýva množstvo ľudí, ktorí na svoje problémy boli doteraz sami, tak ako kedysi vy.
Čo pre vás znamená pomáhať v niečom, v čom ste nie tak dávno sama tak veľmi potrebovali pomoc?
Veľmi si želám, aby nikto nemusel zažívať takú bolesť a beznádej, akú som zažívala ja, keď mi bolo najhoršie. A stále si hovorím, že ak je na svete čo i len jeden človek, ktorého bolesť som aspoň trochu zmiernila a dala mu nádej, že žiť naplno sa dá aj s duševnou poruchou, viem, že to má zmysel. Pretože, aj keď sa to v danom momente nezdá, tie lepšie časy prídu a svojou skúsenosťou to chcem dokázať aj ostatným. Dokázať, že sa vždy oplatí žiť.
