Psychiatrička MUDr. Soňa Belanská sa zameriava na diagnostiku a liečbu duševných porúch. Ide najmä o úzkostné a depresívne stavy, rôzne neurózy (panická porucha, fóbie, psychosomatické ochorenia), niektoré typy závislostí, poruchy príjmu potravy, poruchy pamäte a demencie. Poskytuje tiež poradenstvo v oblasti krízových situácií, komunikačných stratégií, časového manažmentu, spánkovej hygieny, ako aj poradenstvo v oblasti zdravého životného štýlu, výživy a chudnutia.
Vysoký tlak, vysoký pulz, točenie hlavy, závraty, vracanie, paralyzované končatiny, pocity ochrnutia tváre… Znie to hrozivo, priam smrteľne. Asi by vám nenapadlo, že za to môže psychika.
„Asi zomieram. Alebo sa zbláznim. Srdce mi ide vyskočiť z hrude, hlavu mám ako tesne pred výbuchom. Nedokážem sa koncentrovať a mám pocit, že celú tvár mám paralyzovanú,“ takéto a podobné pocity majú ľudia trpiaci tzv. panickou poruchou. Ako však zistiť, že to, čo vás trápi, je psychického charakteru? Čo je to vlastne za ochorenie a ako je možné mu predchádzať?
Úzkostné poruchy
Panickou poruchou trpí čoraz viac ľudí. Ide o najčastejšiu z tzv. úzkostných porúch, ktorých výskyt sa vo všeobecnej populácii uvádza v rozmedzí 10 až 25 percent. „Panická porucha sa zvyčajne ohlási dramatickým úzkostným záchvatom, spojeným s nepríjemnými telesnými prejavmi a väčšinu ľudí veľmi vystraší. Pri tzv. panickom ataku sa zvyčajne vyskytujú nepríjemné telesné príznaky, ktoré sú veľmi podobné tým pri fyzických ochoreniach – trasenie rúk, nadmerné potenie, sucho v ústach, zvýšenie krvného tlaku, búšenie srdca, tlaky na hrudníku, ťažkosti s dýchaním, točenie hlavy,“ vysvetľuje psychiatrička MUDr. Soňa Belanská. Dotyčný väčšinou v úvode netuší, že ide o psychický problém, preto zavolá záchranku, absolvuje plejádu vyšetrení, až napokon dostane odpoveď, že mu „nič“ nie je. Všetci ho presviedčajú, že išlo len o jednorazový skrat, možno to trošku zveličil, nemal by sa toľko sledovať, je prepracovaný. Lenže atak sa objaví znovu a potom zase, až sa človek dostáva do začarovaného kruhu, keď má vlastne už strach len z toho, že sa spomínané stavy budú opakovať.
Bolo toho na ňu veľa
Petra bola vo štvrtom ročníku na gymnáziu, keď cestou do školy na priechode pre chodcov pocítila, že sa s ňou niečo deje. „Bola som mierne dezorientovaná, silno mi búšilo srdce, začala som sa potiť a netušila som, čo mi je,“ spomína na nepríjemné pocity. „Niekto sa ma zrazu spýtal, koľko je hodín a ja som mala pocit, akoby som bola v nejakom inom časopriestore. Bála som sa, že sa zbláznim alebo zomriem. Po pár minútach to prešlo.“ V tom čase maturovala, robila si vodičák, pripravovala sa na prijímačky na vysokú školu a učila sa na štátnicu z nemčiny. „Jednoducho, bolo toho na mňa veľa.“ Záchvat ju vystrašil, a tak navštívila lekára. „Absolvovala som všetky možné vyšetrenia – neurológia, CT, MR, EKG, sono brucha, odbery krvi. Všetko bolo v poriadku. Všetci ma presvedčili, že si len niečo nahováram, som mierny hypochonder a nemám sa tak sledovať.“
Vrátilo sa to
Na vysokú školu Petru prijali a spomína na to obdobie ako na pekné a bezproblémové, panické ataky sa vytratili. V poslednom ročníku začala pracovať na plný úväzok. Ataky nastúpili znovu. „Cestou v MHD som myslela, že sa tam zrútim, že mi nikto nepomôže. V práci som sa desila zlyhania. Každú chvíľu som si predstavovala, že odpadnem, kolegovia budú musieť volať sanitku a ja sa budem pred nimi cítiť trápne. Časom som sa však v práci začala cítiť istejšie, našla som si kamarátov a prestalo to.“ Jeden z najhorších atakov zažila v aute na diaľnici. „Kúpila som si svoje prvé auto a potrebovala som ísť z Bratislavy tristo kilometrov domov. Cestovala som sama, pokazilo sa mi rádio a začala som sa báť, či to zvládnem. Bola som asi v polke cesty a desilo ma, čo všetko sa môže stať. Búšenie srdca, potenie rúk, triaška. Zastala som na krajnici a chcelo sa mi plakať. Nejako som sa však pozbierala, lebo som si uvedomovala, že sa vystavujem ešte väčšiemu nebezpečenstvu, keď tam sedím v zastavenom aute a okolo mňa prechádzajú autá obrovskou rýchlosťou a ja nemám šancu vystúpiť.“
Lieky alebo terapia
Petre to nedalo a začala vyhľadávať informácie o svojich príznakoch. „Našla som pár článkov o panickej poruche, v tom čase sa ale o tom veľa nepísalo. Dočítala som sa, že je to psychiatrická diagnóza, ktorá sa často rieši liekmi. Zľakla som sa a presvedčila samu seba, že mňa sa to netýka, zase sa len zbytočne sledujem, ak sa nechcem scvoknúť, musím s tým prestať.“ Asi o rok neskôr skolabovala v práci. „Mala som vtedy dva džoby. Behala som z jednej firmy do druhej, robila som aj cez víkendy. V súkromí som v tom čase necítila žiadnu stabilitu. Dala som druhú šancu chlapovi, s ktorým som túžila po rodine, avšak jeho predstavy o živote boli vtedy úplne iné. Riešila som zdravotné problémy, ktoré vyústili do operácie. Jednoducho veľa faktorov, ktoré neprospievali mojej psychike.“ Petra navštívila obvodného lekára, všetko mu vyrozprávala a on spomenul panickú poruchu. Poslal ju k psychiatrovi, ktorý jej oznámil, že môže nastúpiť na medikamentóznu liečbu, alebo absolvovať terapiu u psychológa. „Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Na sedenia som chodila skoro rok.“
Pozitívna zmena
Dnes má Petra prácu, ktorá ju baví a napĺňa, cíti sa v nej dobre. Neprepína sa, neberie prácu navyše a snaží sa venovať svojim záľubám. „Mám priateľa, s ktorým sa cítim oveľa stabilnejšie. Snažím sa vyhýbať situáciám, ktoré mi neprospievajú a zneisťujú ma. Keď cítim, že tie príznaky sú tu opäť, viem to definovať a povedať si, že je to úzkosť a prejde. Začnem hneď s dychovými cvičeniami (nádych na 4 doby, na 4 doby zadržať dych, na ďalšie 4 doby výdych). Dôležité je vedieť, čo sa s vami deje a mať vo svojom okolí oporu. Človeka, ktorému môžete dôverovať a zveriť sa so svojimi pocitmi,“ dodáva Petra.
Nie ste v tom sami
Psychológovia tvrdia, že v poslednom čase akoby sa s týmto problémom roztrhlo vrece, napriek tomu sa o tejto chorobe hovorí veľmi málo. Často preto ani samotní pacienti netušia, čo sa s nimi deje. Nevedia svoje „stavy“ definovať a netušia, čo im v skutočnosti je. Ďalším dôvodom, prečo ľudia o tomto probléme mlčia, je hanblivosť, respektíve strach. Boja sa s tým vyjsť na verejnosť, pretože hrozí, že okolie ich buď vysmeje, alebo bude považovať za bláznov. Najmä v úvode je ťažké rozlíšiť panický atak od fyziologického problému. Pacienti sa tak nevyhnú vyšetreniam či zúfalým volaniam sanitky. Avšak bez toho správna diagnostika ani nie je možná. „Ak pacient prichádza k nám a nemá ešte vyšetrený telesný zdravotný stav, my sami iniciujeme základné somatické vyšetrenia. Každý pacient s prejavmi panickej poruchy musí byť vyšetrený aj po telesnej stránke, aby sme nezanedbali iné možné ochorenie,“ hovorí psychiatrička S. Belanská.
Pod kontrolou
Postupom času sa však pacient naučí tieto záchvaty rozpoznať a aj sám ich môže dostať pod kontrolu. „Odporúča sa tzv. dýchanie do vrecka. Pri nástupe paniky totiž človek začne automaticky dýchať rýchlo a plytko. Vydýcha tak zo svojho tela priveľa CO2. Vtedy sa dá ako prvá pomoc použiť bežné papierové vrecko, priložené na nos aj ústa, a treba doň dýchať, takže naspäť vdychujeme vzduch so zvýšeným množstvom oxidu uhličitého. Keď nemáme vrecko, môžeme dýchať len cez jednu nosovú dierku, aby sme stratili menšie množstvo CO2. Pomáha aj dychový vzorec: na 3 – 4 doby nádych, krátka pauza, na 4 doby výdych, zopakovať 4-krát, potom dýchať normálne a opakovať,“ radí MUDr. Soňa Belanská. Dôležité je zdôveriť sa so svojím problémom odborníkovi aj najbližšiemu okoliu. Vaši blízki vám môžu pomôcť v kritických situáciách navodiť pokoj, pomôcť pri dýchaní alebo odviesť pozornosť iným smerom. Vy sami sa môžete pokúsiť zmeniť životosprávu, menej pracovať a nevystavovať sa situáciám, v ktorých sa necítite dobre. S pomocou okolia a podpornou terapiou sa vám určite podarí znížiť frekvenciu panických atakov na minimum.
