Asi nie je tma, v ktorej by nevidela slnko, a žiadny tunel nie je pre ňu dosť dlhý na to, aby nenašla svetlo na jeho konci. Podľa jej slov za to ďakuje každému roku, ktorý prežila a každej prekážke, ktorú musela preskočiť. Páve tie z nej urobí tú ženu, ktorou je dnes. Poznáme sa viac ako pätnásť rokov a môžem jej slová len podpísať. Herečka Zuzana Vačková je totiž naozaj stále silnejšia a optimistickejšia.
Keď dnes človek číta noviny a počúva médiá, má pocit, že nikdy nebolo na svete horšie. Všetko je plné sťažností, kritiky, nespokojnosti… Okrem teba. Ty berieš život s vďačnosťou, nech prináša čokoľvek. Nemáš niekedy pocit, že si ako z inej planéty? Si na tomto svete vôbec správne?
(smiech) Určite áno. Myslím, že všetci sme presne tam, kde máme byť. Keď sa nám to páči, ale aj keď sa nám to nepáči.
Tak si sa prinajmenšom narodila pod šťastnou hviezdou…
Narodila som sa v Nitre, ale moje detstvo, to je dedina a domček, ktorý si babička s deduškom postavili, keď sa rozhodli, že sa zoberú. Keď som totiž prišla na svet, naši bývali ešte na internáte, až potom dostali malý a neskôr väčší byt v Prievidzi, a medzitým sme bývali u babičky. Moje detstvo bolo teda krásne, dedinské.
To je ako z rozprávky! Až čakám, že teraz povieš, že si stratila črievicu a podľa nej ťa v tej chalúpke našiel režisér Štefan Uher a obsadil už ako dvanásťročnú do svojho filmu Kosenie jastrabej lúky…
Tam by ma už nenašiel. Keď som mala šesť, presťahovali sme sa do Bratislavy. Pamätám si, ako mi naši sľubovali, že ideme do veľkomesta. Tak som teda uprostred prvej triedy opustila svoju milovanú, útulnú, pre mňa takmer rodnú Prievidzu a tešila sa na kiná, divadlá a krásne historické domy… No oni ma doviezli, pripomínam na prelome januára a februára, na Dolné hony, kde boli vtedy postavené len dva domy – náš a ešte jeden kolmo naň, takže už o štvrtej tam bola tma. Inak tam nebolo nič. Len blato, tatrovky a rozostavané paneláky… Aj škola bola až vo Vrakuni v jednom rodinnom dome, pričom polovica triedy bola maďarská, nerozumela som im teda ani slovo. Navyše každé ráno som sa do nej musela prebrodiť tým blatom, takže som do školy chodila v gumákoch. Raz som dokonca jednu topánku stratila. Zaborila som sa tak hlboko, že som ju už nedokázala vytiahnuť, a prišla som domov bosá.
Takže predsa len stratená topánka… Akurát ju nenašiel princ, prinajmenšom nie ten správny.
To je vec, kde by si sa mohla cítiť nespokojná aj ty. Ako je možné, že ti ani to neberie úsmev z tváre?
Samozrejme, že človek túži stretnúť lásku na celý život, vytvoriť rodinu a žiť šťastne, až kým nás nerozdelí smrť. A keď to nemáme, zdá sa nám, akoby nám niečo chýbalo, akoby sme neboli kompletní. Ale nie je to pravda. Keď sa nám nesplní to, o čom sme snívali, alebo čo od nás čakali iní, neznamená to, že nemáme dobrý a naplnený život. Uvedomila som si, že čím skôr to pochopíme, tým skôr môžeme byť šťastní.
Toto hovorí Zuzka dnes? Alebo si sa takto pozerala na svet od začiatku?
Myslím, že som si najskôr musela niečím prejsť a spoznať samu seba, čo bola náročná cesta. Často totiž máme pocit, že stačí stretnúť správneho partnera a hotovo. Vôbec nie. Tam sa to len začína. Tam začíname hľadať, ako spolu ísť dopredu. A to isté platí o sebe samom. Život je o hľadaní odpovedí – čo chcem? Idem tam, kam chcem ísť? A ak nie, tak prečo? Prežívať len tak zo dňa na deň, to je začiatok konca.
Čo keď sa nepýtame, lebo sa odpovedí bojíme?
To je ako keď má človek kilá navyše, ale nepostaví sa na váhu, lebo nechce vedieť, koľko váži. Čo si myslí, že keď zavrie oči, tak to bude menej? Alebo má pocit, že keď to nevie, tak je to lepšie? Ale prečo? Aby sa nemusel nad sebou zamyslieť a nemusel so sebou nič robiť?
Aké odpovede si našla ty? Splnilo sa ti, čo si od života chcela, o čom si ako dieťa snívala?
Ako dievčatko som zvykla hovoriť, že keď budem veľká, budem slávna herečka a speváčka, budem mať deti a krásnu spokojnú rodinu. A v podstate sa mi všetko splnilo. Cesta k tomu síce nebola taká ružová a rozprávková, ako som si ako dieťa predstavovala. Ale keďže budem mať o pár týždňov päťdesiatpäť, myslím, že už môžem povedať, že sa mi život vydaril nádherne. Som mama, mám úžasné deti a teším sa z každého dňa. Aj keď mi chýba partner, toto sa mi totiž nepodarilo. Nemala som šťastie, alebo som možno len nevedela správne pracovať na vzťahoch, ktoré som mala. Napriek tomu mám nádhernú rodinu, s ktorou som šťastná. Mám úspešnú kariéru. Nie som síce v Národnom divadle, ale cítim sa naplnená.
Ani na chvíľu sa ti tú spokojnosť nesnaží rozožrať červík pochybností, že keby si nestretla nesprávneho človeka a nestrácala s ním čas, keby si mala viac príležitostí ukázať, čo všetko je v tebe, mohlo by to byť ešte lepšie?
Aký by to malo význam? Prijímam veci tak, ako prichádzajú a neriešim, čo by bolo keby. To je úplne zbytočné. Hrám jednoducho s kartami, ktoré mi osud dal. Keď mi prídu osmičky, deviatky, nemá význam nariekať – ale ja som chcela eso, keď viem, že môžem vyhrať aj s nimi. Nie iba esá sú tie dobré karty.
Ale tým, čo ich majú, to v živote možno ide jednoduchšie… Nepýtala si sa niekde tam hore, prečo ty musíš ísť tou zložitejšou cestou?
Jasné, že boli chvíle, keď som si kládla otázky, prečo práve ja? Prečo práve mňa život skúša, prečo mi nedáva to, čo som chcela. Dnes však úplne chápem vetu, ktorej som ako mladé dievča nerozumela – že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje. Viem, že všetky skúšky, aj keď sú ukrutne náročné, prichádzajú pre niečo. Doslova vyhnetú naše vnútro ako cesto do veľmi chutného koláča.
Vidieť to takto je ale doslova dar. Mnohí totiž frflú – fajn, že to takto berie, ale podľa mňa jej predsa len k tomu koláču chýba šľahačka a možno aj čerešnička na torte. Takto to nemôže byť celkom ono…
Naplnený život máme vtedy, keď sa v ňom sami cítime spokojne a šťastne. Ako to vyzerá zvonku nám môže byť úplne jedno.
Aj vtedy, keď sa takto na teba pozerajú najbližší, teda ľudia, ktorým na tebe záleží?
Ale oni sa na mňa takto nikdy nepozerali, nevyťahovali, čo by som mohla mať a nemám. Naopak, vždy som cítila ich podporu. Moji rodičia boli takí, že nech sa dialo, čo sa dialo, boli tu pre mňa. Vždy som sa preto cítila nesmierne ľúbená.
Nezažila si, že by ti dávali najavo, že takto si to pre teba nepredstavovali? Alebo sa im nepáči, ako si sa rozhodla?
Nikdy ma nekritizovali za moje rozhodnutia, aj keď s nimi možno neboli stotožnení. Keď som sa šla vydávať, boli síce v rodine aj takí, ktorí si mysleli, že to nie je dobrý nápad. Ale keď ten vzťah skončil, nikto neprišiel s tým – veď my sme ti to hovorili. To si veľmi vážim. Lebo to naozaj nikomu nepomáha.
Nekritizovala si sa ani ty sama potom, čo si pochopila, že ti niektoré rozhodnutia nevyšli?
Nie. Všetky som robila s najlepšími úmyslami a zámermi. A som presvedčená, že v konečnom dôsledku boli správne, lebo ma doviedli tam, kde som dnes.
V jednom z predchádzajúcich rozhovorov si mi spomínala, že práve rozvod s otcom tvojho syna Jakuba bolo rozhodnutie, ktoré sa nerodilo ľahko. Bolo totiž náročné nechať manželstvo a úplnú rodinu za sebou s tým, že nevadí, nevyšlo to, idem ďalej.
Lebo vadí. Keď má človek dieťa a musí mu zobrať milovaného rodiča, s ktorým sa takmer každé ráno mohlo prebúdzať, hrať a vôbec tráviť s ním čas, tak to vadí, lebo je to pre to dieťa strašne nespravodlivé. Aj preto som to niekoľko rokov odkladala. Lebo som si hovorila, že neoberiem môjho syna o rodinu. No stále viac som si uvedomovala, že oni sa s otcom nakoniec spolu ani nebudia, ani nezaspávajú, aj keď sme stále manželia, že som v situácii, kde sa musím v prvom rade postarať o seba, aby som sa mohla postarať o svoje dieťa. Dnes rozhodnutie odísť považujem za to najlepšie, čo som mohla spraviť. Akurát som to mohla urobiť trochu skôr.
„Nepotrebujem sa tváriť, že nemám toľko rokov, koľko mám.“
Čo na to deti? Nakoniec si totiž nezostala nielen s Kubovým otcom, ale ani s otcom mladšej Marušky.
Nikdy mi nič nevyčítali. Vedia a vidia. A hlavne, u nás panuje láska. Veci sa hovoria a robia s láskou, aj keď sú nepríjemné. Nerozprávame škaredo ani o tých, ktorí už nie sú súčasťou nášho života. Hoci sme s nimi prerušili vzťahy, vždy ich spomíname s rešpektom. Aj keď urobili chyby.
Tie chyby ale boleli. Alebo si sa snažila, aby to deti nevideli?
Nikdy som pred mojimi deťmi nič netajila. Akokoľvek náročným obdobím som prechádzala, vždy o tom vedeli. Neskrývala som sa pred nimi. Niežeby som ich tým
zaťažovala, ale bola som úprimná v tom, že sa nemám dobre. Keď som prišla v siedmom mesiaci o bábätko, môj malý syn videl, že som smutná. Nehrala som pred ním divadlo, že sa nič nestalo a život je úžasný. Aj neskôr obaja vedeli, že som nešťastná, ale prejde to. Že mi je ťažko, ale zvládnem to. Myslím, že dnes nakoniec pomáha aj im, že to zažili. Že nie sú z rodiny, kde nikdy v živote nevideli konflikt, smútok, bolesť alebo sklamanie.
A možno ešte dôležitejšie bolo to, že zažívali, že ty si sa nikdy nedala a nemala si strach sa s problémami pobiť.
Ocko ma od detstva učil, že najdôležitejšie v živote je nebáť sa. To bolo jeho heslo a myslím, že sa mu podarilo ma to naučiť. Nedávno som bola v kine na filme Její tělo o bývalej českej skokanke do vody, ktorej dobre rozbehnutú kariéru ukončil úraz krátko pred olympijskými hrami a tá hlavná hrdinka tam na záver hovorí – ak ti život dá citróny, urob citronádu. Myslím, že ja túto schopnosť mám. Mám dostatok dôvery v seba a ľudí okolo na to, aby som verila, že zvládnem čokoľvek.
Každé ráno som sa musela brodiť blatom, takže som do školy chodila v gumákoch. Raz som dokonca jednu topánku zaborila tak hlboko, že som ju už nedokázala vytiahnuť, a prišla som domov bosá.“
Jednou z tých vecí, ktoré zvládaš doslova bravúrne, je pribúdanie rokov. Neskrývaš svoj vek, ani sa zaň nehanbíš.
Nepotrebujem sa tváriť, že nemám toľko rokov, koľko mám. Samozrejme, že sa snažím vyzerať dobre, to je jasné, ale nepotrebujem sa meniť na niekoho iného. Naopak, som hrdá na každý rok, lebo s každým ďalším naša duša rozkvitá a krásnie. Škoda, že sme tak oblbnutí vizuálom, že sa nepozeráme, čo je vo vnútri, lebo to je vďaka všetkému prežitému bohatšie a skúsenejšie. Každý rok totiž znamená nové cesty, nové stretnutia a priateľstvá. Prečo by som sa k ním nemala hlásiť?
Opäť sme ale pri tom, že koľkí to takto vidia…? Nestretávaš sa s tým, že ľudí už nad tridsaťpäť táto spoločnosť odpisuje?
Ale áno. Na sociálnych sieťach mi niektorí ľudia vypisujú, že som už strašne stará, ale ja sa musím len smiať. Odpisujem im: „Prepáčte, ale s týmto naozaj nič neurobím…“ (smiech)
Celý čas, čo sa rozprávame, mám chuť spýtať sa, ako je to možné, že stále vidíš pohár skôr poloplný ako poloprázdny? Dokonca aj vtedy, keď prežívaš sklamanie a bolesť. Mnohí sa s tým, že im nevyšli vzťahy, skrývajú, ty si, naopak, úprimná a otvorená.
Veď to nie je ani hanba, ani tragédia. Jasné, že by bolo ideálne, keby som stretla toho pravého v dvadsiatke a dodnes by sme si s láskou hľadeli do očí, ale nepodarilo sa. Dokonca ani v tom poslednom vzťahu, hoci som si myslela, že už obaja vieme, čo chceme. Mýlila som sa.
A odvážne si to priznala. Koľkokrát totiž zostávame radšej v zlých vzťahoch, len aby sme nemuseli byť sami.
V zrelom veku si s tým druhým, lebo s ním chceš byť. Ale ak cítiš, že to ide k niečomu, čo nechceš, tak je najpoctivejšie povedať – tak sa netrápme a ukončime to. Navyše vo vzťahu, kde vás už nespájajú deti a hypotéky, je to aj o niečo jednoduchšie.
„Doma nerozprávame škaredo ani o tých, ktorí už nie sú súčasťou nášho života.“
Ale sklamanie asi bolí rovnako…
Samozrejme, že bolí. Veď kto chce žiť sám? Ja nie a nechce sa mi ani hľadať stále niekoho nového. Je to strašne únavné. Ale príliš si vážim samu seba, aby som si v nejakom nefungujúcom vzťahu nahovárala, že funguje.
Klobúk dole. Povedala by si o sebe pred rokmi, že budeš takáto silná a zvládneš všetko, čo si zvládla?
Asi nie. Ako hovorí režisérka a scenáristka Evička Borušovičová, na náhrobnom kameni by som chcela mať napísané: „Robila, čo mohla.“
Foto: archív Z. V.
