Hovorí, že keby som jej otázku – čo je to láska? dala pred rokmi, trebárs v osemnástich, povedala by mi asi, že je to cit, ktorý sa nám udeje. „Myslela som si, že láska sa nám jednoducho ‚stane‘, a keď sa človek zaľúbi, tá vzájomná symbióza bude trvať naveky…“ hovorí Martina Kavalírová, ktorej manželovi Honzovi krátko po ich zoznámení diagnostikovali ALS, amyotrofickú laterálnu sklerózu, ktorá človeka postupne oberá o všetko svalstvo, a nakoniec aj o schopnosť dýchať a tým o život.
Honzo bol profesionálny športovec a fitnestrenér, chalan, s ktorým si najskôr vymenili len pár slov na sociálnej sieti. Martina však priznáva, že ju až prekvapilo, ako to málo stačilo, aby ho chcela spoznať. „Myslím, že to slovíčko, čo vystihuje, prečo ma tak zaujal, bol jeho záujem. Nehovoril o sebe, už zo skladby jeho slov, z toho, čo v nich bolo vyslovené aj nevyslovené, som cítila, že mu veľmi záleží na tom, aby sa to neskončilo po pár vymenených správach. A bolo to vzájomné. Aj ja som chcela vedieť, kto môže byť tento muž, čo píše tak od srdca úprimne… To, ako stál o to, aby som ho chcela vidieť, ma fascinovalo,“ hovorí o prvej iskre, ktorá medzi nimi preskočila ešte na diaľku, Martina. V podstate obaja už po piatich dňoch cítili, že sa musia stretnúť. Honzo teda pricestoval za ňou a ona ho čakala pri vlaku. A hneď tam akoby bolo všetko jasné. „Neviem, či to môžem povedať, ale som presvedčená, že už keď sme sa prvýkrát videli na tej stanici, bola tam láska. My sme si to vlastne potrebovali len potvrdiť. V podstate sme sa do seba zamilovali v priebehu štyroch dní cez tie písmenká a už sme len potrebovali zistiť, či je to naozaj, či je to skutočné,“ spomína. Áno, na začiatku v tom boli hormóny, veľa oxytocínu a všetkej tej chémie zaľúbených, ale to, čím ju zaujal, ten záujem tam zostal, aj keď hormóny vyprchali. „Honzík sa ma každé ráno pýtal, čo ma čaká. A večer chcel vedieť, ako bolo. Skrátka som neustále cítila, že mu na mne záleží, a to mi dodávalo neuveriteľnú istotu. Myslím, že keď žena cíti bezpečie, je to len krôčik k tomu, aby si povedala – panebože, toto je presne muž, ktorého v živote chcem a potrebujem.“
ZOSTAŤ PRI ŇOM NEBOLA PRE MŇA OBETA
Ich novú májovú lásku už v októbri čakala skúška. „V podstate hneď, ako sme sa spoznali, mi Honzík povedal, že má ľavú ruku zrazu slabšiu, a o štyri mesiace som ho už objednávala k neurológovi. Pred Vianocami nám lekári povedali, že majú podozrenie na ALS, a v marci to v Prahe definitívne potvrdili,“ sumarizuje mladá žena postup krutej diagnózy, ktorá bola ich spoločníčkou v podstate od začiatku, akurát o nej hneď nevedeli. „Dopriala nám tri bezstarostné mesiace, kým prišli prvé problémy…“ Tie tri písmená zmenili všetko, ale Maťa tvrdí, že nie na ich vzťahu. „Pokiaľ je tam naozajstná láska, tá dokáže prekonať strach, bezmocnosť, zúfalstvo, vlastne čokoľvek. Rada hovorím, že ALS na lásku nemá. To je asi jediné, čo vám nezoberie, aj keď vám zoberie všetko…“ Nikomu však Martina neberie právo riešiť to inak, ak to tak cíti. Aj ona počúvala, že si ničí život, napriek tomu ani raz nezaváhala. „Vedela som, čo ma čaká, že to bude ťažké a že Honzík so mnou bude maximálne pár rokov. Zostať pri ňom napriek tomu nebola pre mňa obeta, ale prirodzený krok z lásky. Jednoducho ho ľúbim.“
„Rada hovorím, že ALS na lásku nemá. To je asi jediné, čo vám nezoberie, aj keď vám zoberie všetko…“
VESMÍRNY LEVEL LÁSKY
Po troch rokoch vzťahu išli ešte ďalej. Honzovi na žiadosť o ruku povedala áno. Hoci od lekárov vedeli, že mu najskôr odíde ľavá ruka, potom pravá, ľavá noha, pravá noha, prehĺtanie, krk a nakoniec aj dýchanie. „Povedali nám len, aby sme boli silní, a hotovo, zvyšok bol na nás,“ spomína Maťa. Ale budú dosť silní? Nemohli nevidieť, že vzťahy okolo sa lámali na neporovnateľne menších prekážkach. „Neviem, či mi prináleží hodnotiť alebo porovnávať vzťahy. Väčšina ľudí si myslí, že to, čo prežívajú, je láska, ale priznávam, že občas aj vo svojom okolí doslova krútim hlavou, že toto ňou naozaj nemôže byť. Akoby sme sa však báli priznať si, že toto nie je ono, že nás ten človek nemá rád tak, ako by sme potrebovali. Nechcem však hovoriť o iných, viem len, že láska medzi nami dvoma s Honzíkom je aj dnes taká, aká bola v prvom momente, naozajstná a skutočná. Mám s čím porovnať, bola som zaľúbená viackrát, prežila som pekný vzťah predtým, ale toto je skrátka iný level, vyšší, niekedy mám pocit, že až vesmírny.“
S ALS NEVYBABRETE
Prvé roky verili, že oni dvaja budú tí, ktorí diagnóze nejako ujdú, že nájdu cestu, na ktorej sa jej stratia. „Zo začiatku som chcela Honzíka, samozrejme, zachrániť,“ priznáva Maťa, ktorá však po dvoch rokoch vytriezvela. Jej muž začal z ničoho nič padať na ulici, na schodoch… Zrazu sa nekontrolovateľne zosunul na betón, rozbil si hlavu. „Tá choroba je jednoducho stále o krok vpred a nemáte šancu ju dobehnúť ani s ňou vybabrať,“ konštatuje dnes už realisticky. Z manželky sa tak Martina bola nútená čím ďalej, tým viac meniť na opatrovateľku. „Stále sme rovnocenní partneri, ale posledné dva roky boli už veľmi ťažké a už som bola hlavne ten človek, ktorý sa o neho staral. Ale stále to platilo aj naopak. Ani teraz ma neprestal chrániť a dávať na mňa pozor. Zaujíma ho, či dosť jem, či pijem, posiela ma oddýchnuť si alebo medzi ľudí. Skrátka Honzík nikdy nezmenil svoj prístup ku mne,“ dodáva.
ICH PRÍBEH TU ZOSTANE
Už v lete pred dvoma rokmi bol Honzo v stave, ktorý mu neumožňoval žiadny pohyb. Vtedy sa rozhodol pre eutanáziu. Chcel mať tú možnosť. Aj keď Martine pripomínal, že zomrieť nechce. Kto by chcel? On však musí. Martina to z lásky rešpektovala. Na 19. apríla 2024 mal dohodnutú a zaplatenú asistovanú samovraždu vo Švajčiarsku. „Myslela som, že som na rozlúčku s ním pripravená, ale keď sa priblížil ten dátum, keď zostával posledný týždeň, človek si zrazu uvedomil – toto je náš posledný víkend, poslednýkrát sa k sebe túlime… A uvedomila som si, že vôbec pripravená nie som a nemyslím si, že niekedy budem. Asi nikdy nedokážem prijať, že tu raz nebude. Ale úplne ho rešpektujem. Akokoľvek sa rozhodne do budúcna, vo všetkom mu pomôžem,“ hovorí úprimne Martina. Pred rokom si totiž obaja uvedomili, že ten krok nedokážu urobiť, a do Švajčiarska neodcestovali. Vtedy nie. „Bolo to ťažké rozhodnutie, ale spravili sme ho, či bolo správne, alebo nesprávne, si netrúfam hodnotiť. Viem len, že v tom bola láska už nielen ku mne, ale aj k dcére, ktorá ešte nebola na svete. Honzík ju jednoducho túžil stretnúť a na chvíľu zažiť…“ Kavalírovcom sa totiž stal zázrak. Kým mal Honzo viac síl, dieťa mať nemohol, a keď o všetky prišiel, zrazu ho spolu počali. „Náš príbeh sa možno nekončí happyendom, ale… vďaka Eli tu bude navždy,“ poznamenala Martina, ktorá v septembri porodila vytúženú Elišku. Keď sa jej opäť opýtam na lásku, čím je pre ňu teraz, po tom všetkom, čo jej život priniesol, vidí ju v starostlivosti jedného o druhého. „Pre mňa láska znamená nezištný záujem, nezištnú pomoc… Človek si môže hovoriť, že treba dať na prvé miesto seba, a neviem čo, ale keď ide o skutočnú lásku, tak prosto chcete to najlepšie pre toho druhého…“
FOTO: ARCHÍV M. K
