Na prvý pohľad sa zdá, že oni za katedrou sú tí silnejší, tí, ktorí majú autoritu a moc. Napriek tomu keď ide o šikanu, môžu sa stať jej obeťami rovnako ľahko ako dorast v laviciach pred nimi. „Čoraz častejšie sa totiž stretávame so žiakmi, ktorí nepoznajú alebo odmietajú rešpektovať hranice vo vzťahu k autorite,“ hovorí školská psychologička Mgr. Martina Klinovská s tým, že šikana učiteľa môže mať rôzne formy.
Čo všetko už považujeme za šikanu pedagóga? V čom sa líši od bežného konfliktu?
Šikana učiteľa nie je bežný konflikt. Kým konflikt je prirodzenou súčasťou ľudských vzťahov a má zväčša rovnocenných aktérov, pri šikane ide o dlhodobé, cielene ubližujúce správanie, v ktorom jeden získava moc na úkor druhého. V prípade šikany učiteľa ide často o opakované prejavy agresie zo strany žiaka alebo skupiny žiakov, ktorých zámerom je znevážiť učiteľa, narušiť jeho autoritu, zastrašiť ho alebo narušiť jeho psychickú pohodu. Toto správanie môže mať rôzne formy, od verbálneho znevažovania, sabotovania hodín, ignorovania pokynov, provokovania až po kyberšikanu, výsmech na sociálnych sieťach či dokonca vyhrážky. Môže však ísť o fyzickú konfrontáciu ako strkanie, hádzanie vecí a v neposlednom rade aj ničenie majetku učiteľa. V dnešnej dobe však asi najviac prevažuje digitálna forma šikany. Žiaci tajne fotia učiteľov alebo používajú ich fotografie zo sociálnych sietí a robia z nich internetový obsah – meme, ktoré potom ďalej šíria. Často pri tom používajú umelú inteligenciu, aby upravili hlas a zosmiešnili učiteľa.
Znamená to, že situácia pedagógov sa s novými technickými možnosťami zhoršuje?
Myslím, že z praxe a rôznych štúdií, ktoré robila napríklad aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), môžeme potvrdiť, že situácia učiteľov sa výrazne zmenila. Po pandémii covid-19 zaznamenali školy nárast agresie, impulzivity, potenciálne konfliktného správania a, samozrejme, aj úzkosti, stresu a depresie u žiakov. Učiteľ je nielen terčom tohto správania, ale pribudla mu aj nová požiadavka – byť tu pre žiakov aj ako opatrovník, psychológ, mentor a podobne, a to často bez potrebných nástrojov či podpory. Čoraz častejšie sa stretávame so žiakmi, ktorí nepoznajú alebo odmietajú rešpektovať hranice vo vzťahu k autorite. Učiteľ je pre nich „kamoš“, ktorému môžu povedať čokoľvek, aj urážku, bez toho, aby si uvedomoval dôsledky.
Takto by však otvorený vzťah pedagóga a žiakov asi vyzerať nemal…
Určite nie. Rovnocenný vzťah neznamená vzťah bez rešpektu. Znamená to, že sa počúvame, že máme právo na názor, ale zároveň, že platia hranice a pravidlá. Ak chceme deti niečo naučiť, musíme sa navzájom rešpektovať, ako ľudia aj ako partneri v dialógu. A tento rešpekt sa začína práve tam, kde sú jasne a citlivo nastavené hranice.
Prečo v mnohých prípadoch akoby pre žiaka žiadne neboli?
Výrazne sa zmenila autorita učiteľa, čo mnohokrát ovplyvňujú aj rodičia, ktorí sa postavia na stranu svojho dieťaťa a každý jeho skutok sa snažia buď ospravedlniť, alebo dať za vinu učiteľovi.
Má škola nejakú šancu vplývať aj na nich?
Kľúčové je mať jasne formulované pravidlá komunikácie, ktoré sú súčasťou školského poriadku. Učitelia by mali mať stanovené konzultačné hodiny a byť školení v asertívnej komunikácii. Veľmi dôležitá je aj podpora zo strany vedenia školy, ktoré by malo stáť za učiteľom v prípade konfliktu. Pri vážnych incidentoch je nutné viesť dokumentáciu a zvážiť právne kroky. Dôležitá je aj osveta. Rodičia by mali rozumieť, čo sú kompetencie školy a čo už nie. Prevencia a dôslednosť sú základom bezpečného školského prostredia pre všetkých.
V súvislosti so šikanou medzi deťmi sa často stáva, že obeť mlčí. Ako je to v prípade pedagógov, ako reagujú?
Aj u nich zo začiatku prevláda tendencia mlčať. Učiteľ sa hanbí za vzniknutú situáciu, obviňuje sa. A je naučený „vydržať“. Všímam si, že mladší kolegovia sú už otvorenejší. Niekedy však prevládne racionalizácia a situáciu sa snažia neriešiť až dovtedy, kým to nezačne byť neznesiteľné. Vtedy siahnu po rôznych obranných mechanizmoch – utekajú zo situácie, problémovej triede sa vyhýbajú alebo sú vo vyučovaní pasívni. Preto je dôležité, aby pedagóg vedel, že sa má na koho spoľahnúť, že môže o tom otvorene hovoriť, požiadať o pomoc a nastaviť si napríklad so školským psychológom rôzne techniky či otvorené hodiny, aby situáciu vedel lepšie zvládnuť. Základná rada totiž znie zostať pokojný a obrátiť sa na kompetentných.
To znamená na koho?
V rámci školy je to určite školský psychológ, s ktorým môžu spolu vypracovať plán podpory pre učiteľa. Ďalej je to jeho supervízor, ktorý mu svojou podporou vie pomôcť aj priamo na vyučovaní. V rámci reformy školstva je dnes totiž možné aj takzvané tandemové vyučovanie, keď spolupracujú na plánovaní a realizácii vyučovacích hodín dvaja učitelia. Rovnako by malo byť nápomocné vedenie školy, ktoré môže zrealizovať stretnutie s rodičmi a navrhnúť disciplinárne alebo výchovné opatrenia voči žiakom. Učiteľ sa síce môže obrátiť aj na políciu, zo strany štátu sú však stále veľké diery v rámci podpory pedagógov. Chýbajú nám napríklad krízové linky aj jasne definovaný legislatívny postup riešenia šikany. Učitelia navyše nemajú dostatok informácií, ako situáciu riešiť. Potom sa nemôžeme čudovať, že zostávajú ticho.
To zrejme nie je bez následkov na psychike, kvôli čomu mnohí zo školstva odchádzajú. Čo je najdôležitejšie urobiť pre šikanovaného učiteľa, aby sa to nedialo?
Potrebuje predovšetkým cítiť podporu a to, že jeho situáciu nikto nebagatelizuje. V jeho kompetencii by mala byť aj dobrá psychohygiena. Uvedomenie si, že táto situácia nie je o ňom, ale o dieťati, ktoré ubližuje práve z dôvodu, že sa možno cítilo samo ublížené a len hľadá pozornosť. Asertívne reagovanie je naozaj na mieste, netreba však používať agresiu alebo iróniu, väčšinou to len rozpúta ďalšie konflikty.
Čo ak sa mu ničoho z toho nedostane? Aké to môže mať následky?
Ak sa situácia dlhodobo nerieši, človek trpí pocitmi beznádeje a môže upadnúť do depresie. Šikana má zároveň vplyv aj na kognitívnu oblasť, keď má učiteľ zníženú schopnosť rozhodovať sa, čo zas vplýva na jeho výkonnosť. A trvalá frustrácia vedie k syndrómu vyhorenia.
Môže proti tomu bojovať aj sám pedagóg – je možné sa nejako naučiť odolnosti?
Samozrejme. Reziliencia, čiže schopnosť človeka zotaviť sa z nepriaznivých situácií, je niečo, čo si vieme natrénovať. Výskumy navyše potvrdzujú, že tréning reziliencie znižuje riziko vyhorenia. Rovnako aj rôzne stratégie zvládania náročných a krízových situácií. Sama radím hlavne naučiť sa povedať „dosť“ bez kriku, stanoviť konkrétne očakávania a dôsledky a vyjadriť svoje potreby bez viny alebo hnevu.
Foto: Unsplash
