Možno si presne vybavíte, čo ste robili 11. septembra 2001, keď v New Yorku padali Dvojičky, za nič na svete si ale nespomeniete, čo ste mali pred týždňom na obed. Vďaka pamäti sa učíme z chýb, rovnako často však ľudská myseľ funguje ako iracionálne zvieratko, ktoré sa svojou intuíciou rúti do záhuby.
Polovičku života utopil v alkohole. Zničil si zdravie a za nič nestáli ani jeho vzťahy k blízkym. Martina si pamätá na dlhé roky trápenia, kedy sa otec v opitosti potácal bytom, striedané mesiace abstinencie s agresívnymi útokmi voči rodine. Jedného dňa však bezmála zomrel a od tej chvíle bol ako vymenený. Pitia sa už nikdy nedotkol a svoju ženu a deti zahŕňal dosiaľ nevídanou láskou a podporou. Posledných päť rokov pred otcovou smrťou sa Martine vrylo do pamäti ako najkrajšia etapa spoločného života. „Myslím, že práve vďaka tomu na neho budem vždy spomínať ako na skvelého otca. Tá šťastná bodka úplne zmenila perspektívu, ktorou vnímam celý jeho život,“ hovorí rok po otcovom skone. Ten podivný názorový obrat nie je pri hodnotení života ako celku nijako zvláštny. Podľa experimentálnych štúdií majú ľudia tendenciu intuitívne prikladať väčší význam maximálnej intenzite a ukončeniu, zatiaľ čo dĺžka trvania sa im, paradoxne, javí ako nepodstatná. To však nie je jediný trik, ktorý s nami naša pamäť hrá. O niečo banálnejší príklad, ktorý ilustruje, aké ťažké je odlíšiť spomienky a zážitky, podal vo svojej knihe Myslenie, rýchle a pomalé americký psychológ Daniel Kahneman. Jeden z poslucháčov jeho prednášok komentoval zážitok, keď sa na konci dlhej a nádhernej symfónie ozval príšerný zvuk kvôli poškodenému disku. Podľa dotyčného sa tým celý prežitok úplne zničil.
Čo je, samozrejme nezmysel, pretože v skutočnosti bola zničená len spomienka naň a mladík štyridsať minút hudobného šťastia vo svojom hodnotení jednoducho ignoroval. A práve to je kameňom úrazu, ktorý naše životy často ovplyvňuje predovšetkým na našu vlastnú škodu. Kahneman odporúča predstaviť si vyššie opísanú dilemu ako konflikt medzi dvoma systémami: prežívajúcim a pamätajúcim ja. Prvé odpovedá na otázku „Aké je to teraz?“, zatiaľ čo druhé hovorí „Aké to bolo celkovo?“ „Spomienky predstavujú všetko, čo si zachováme z našich životných zážitkov, a tak jediným uhlom pohľadu, ktorý dokážeme zaujať, keď uvažujeme o našich životoch, je uhol pohľadu pamätajúceho ja,“ vysvetľuje psychológ. Pokiaľ sa vám to zdá príliš zložité, spýtajte sa sami seba, či by ste boli ochotní zaplatiť za dovolenku, keby ste zároveň vedeli, že všetky urobené fotografie budú potom zničené a vaše spomienky vymazané z pamäti. Určite vás tá predstava príliš neláka, čo len dokazuje, ktorá časť mysli hrá prím pri rozhodovaní o našom budúcom konaní. Ešte výrečnejším príkladom je Kahnemanov experiment, pri ktorom mali dobrovoľníci vložiť ruku do bolestivo ľadovej vody najskôr na 60 a potom na 90 sekúnd. V druhom prípade však po prvých šesťdesiatich sekundách bola teplota vody zvýšená o jeden stupeň, čím sa ľahko znížila bolesť zážitku. Nasledovala otázka, ktorú procedúru si chcú účastníci zopakovať. Úplne paradoxne si 80 percent z nich intuitívne vybralo utrpenie dlhšie a objektívne horšie. Jednoducho preto, že ich spomienky sa neriadia dĺžkou, ale koncom zážitku.
Vymazať lásku
Zjavná iracionalita pamäti však nič nemení na fakte, že bez tejto funkcie mozgu sa jednoducho nezaobídeme. „Pamäť máme preto, aby sme sa z vecí poučili. Pokiaľ nás v nej niečo straší a stále sa nám vracia napríklad nejaká trauma, je to len znamenie, že s tým máme niečo urobiť. Buď vyriešiť problém, alebo si vylepšiť emócie, to znamená napojiť sa na pozitívne veci,“ hovorí hypnoterapeut Jakub Jura. V jeho chápaní pritom pamäť funguje ako asociačná sieť medzi duševnými obsahmi. Teda slovami, myšlienkami a obrazmi, ktoré sú vzájomne prepojené aj v niekoľkých dimenziách vedomia, medzi ktorými sa môžeme pohybovať. Pokiaľ si chceme na niečo spomenúť a dostať sa k obsahu, ktorý je uložený v prakticky neobmedzenej dlhodobej pamäti, musíme si k nemu pomocou asociácie nájsť cestu. A výhodou hypnózy je fakt, že psychológ uvedie klienta do zmeneného stavu vedomia, v ktorom je prístup k zasunutým spomienkam jednoduchší. „Snažím sa ich viesť do miest, ktoré pre nich môžu byť užitočné, ale neverím, že to majú byť traumatické spomienky, skôr tie pozitívne. Každý môže v spomienkach z detstva nájsť niečo parádne, čo mu rozžiari svet a čo sa môže stať jeho oporou a vnútornou silou k zvládaniu prítomnosti,“ vysvetľuje hypnoterapeut. Ak poznáte film Večný svit nepoškvrnenej mysle, kde si milenci po rozchode nechali pomocou špeciálneho prístroja vymazať spomienky jeden na druhého, možno vás neprekvapí typická prosba Jurových klientov, aby to isté urobil pomocou hypnózy aj im. „Samozrejme, to nie je možné. Trýznivé myšlienky na minulosť však možno oslabiť ich zasadením do odlišného kontextu,“ odmieta zbožné prianie. Aj napriek tomu sa vedci nevzdávajú ani tejto oblasti. Napríklad americký neurobiológ Karim Nader prišiel pred niekoľkými rokmi s revolučnou myšlienkou, že už samotný akt spomínania môže naše spomienky meniť, a verí, že je to možné využiť na zmiernenie utrpenia v prípade traumy, či už ide o vojnových veteránov alebo obete znásilnenia.
Oproti doterajším názorom totiž podľa Naderovej teórie nemusia zostať stabilné ani spomienky, ktoré sa už skonsolidovali a pevne usadili v dlhodobej pamäti. Počas procesu spomínania je, naopak, možné narušiť ich neurónové spoje pomocou elektrošoku alebo liekov a výrazne ich tak oslabiť. Obzvlášť náchylný na zmenu je pritom typ pamäti, ktorý sa prejavuje v podobe blesku a typicky sa viaže na zásadné udalosti, ako bol teroristický útok na New York. Zrejme aj vy si do posledného detailu pamätáte, čo ste v tej dobe robili. Že je takáto spomienka kvôli opakovanému prehrávaniu v hlave aj pri komunikácii s ostatnými veľmi nepresná, si už však zrejme neuvedomujete. „Pamäť nie je ako uložiť dáta na hard disku, je to niečo plastické. A keď si niečo vybavujete, zasadzujete to do nového kontextu, čím to získa minimálne iné významy. Napríklad väčšina spomienok z detstva je z rozprávania a človek to potom často nedokáže rozlíšiť,“ dodáva Jakub Jura. Emocionálny náboj udalostí typu zničenie Dvojičiek však ručí za to, že si ich vybavíte pomerne rýchlo. Zo štúdie izraelského Weizmannovho inštitútu navyše vyplynulo, že nelogicky sa ľudia k vlastným spomienkam správajú aj v skupine. Individuálna ľudská pamäť totiž pod sociálnym tlakom jednoducho „skratuje“ a podvolí sa spomínanej väčšine. Uvedený experiment spočíval v premietnutí dokumentu o imigrantoch. Tri dni nato účastníci vyplnili prvý pamäťový test so 400 otázkami ohľadne jeho deja a percentuálnym odhadom, nakoľko si je opýtaný istý svojou odpoveďou. O štyri dni sa vyplňovanie dotazníkov zopakovalo, ku každej z otázok sa však objavila aj fotografia ďalších respondentov s ich odpoveďami z prvého testu. Vedci sa pritom trochu pohrali a na otázky, pri ktorých si bol dotyčný prvýkrát úplne istý, vygenerovali počítačom zhodné odpovede ostatných, ktoré však odporovali tej jeho. Výsledok neprekvapil – osemdesiat percent ľudí, ktorí o svojej pamäti pôvodne nepochybovali, sa nechalo presvedčiť názorom ostatných. Záhadou pritom zostáva, prečo sú naše spomienky také nespoľahlivé. Podľa Nadera môže byť ich zostrihanie len inou cestou, ako sa poučiť zo skúseností. Pokiaľ by nám totiž pekné spomienky na ranú lásku neskalil dojem z bolestného rozchodu, a keby sme si zlé obdobie nevtlačili do pamäti s vedomím happy endu, zrejme by sme toľko nevyťažili z drsných lekcií života. Možno je tak dobre, že svoje spomienky meníme kedykoľvek ich znovu oživíme v pamäti. Karim Nader mieni, že ich úpravou sa mozog snaží prebudovať staré obsahy vo svetle všetkého, čo sa doposiaľ stalo. Inými slovami nám tak bráni žiť v minulosti.
foto: unsplash.com
