Kto by chcel mať potomka, ktorý neposlúcha, neúnavne sa snaží presadzovať si svoje, „má svoju hlavu“, nedá si poradiť a donekonečna skúša trpezlivosť všetkých najbližších dospelých v okolí? Splnenie priania o bezproblémovom dieťati, ktoré vás na slovo počúvne, bez diskusií sa podrobí všetkému, čo mu ostatní prikážu, by však podľa psychologičky Marty Boučkovej nakoniec veľa radosti neprinieslo ani vám, ani vášmu potomkovi.
Všetky „neposlušné“ aktivity, vymenované v úvodnej otázke, sú totiž tie, ktoré pomáhajú dieťaťu budovať si svoje vlastné ja, hľadať si svoje vlastné miesto vo svete druhých, učiť sa presadzovať aj brániť svoje práva a koniec koncov vydržať samo so sebou a nájsť si aj vlastný program a zábavu.
Nie nadarmo sa hovorí, že deti by mali na svet prichádzať v láskyplnom očakávaní a chcení. Lásku rodič potrebuje práve na to, aby jeho zásobáreň nevyhnutne potrebnej energie na výchovu, rodičovskej snahy a nápaditosti nevysychala hneď pri prvých nárazoch na rozvíjajúcu sa osobnosť jeho potomka.
Výchova detí je síce jednou z najprirodzenejších i najzmysluplnejších činností na svete, zďaleka však nie tou najjednoduchšou. Navyše, žiadny seriózny a jednoznačne zaručený postup, ako na to, neexistuje. Väčšina milujúcich rodičov sa usiluje vychovávať svoje deti tým najlepším spôsobom, ktorý poznajú. Neviem o žiadnom rodičovi, ktorý by svojmu potomkovi vedome chystal zlú budúcnosť. Verím, že väčšina chýb, ktorých sa rodičia počas výchovy svojich detí dopúšťajú, vzniká nevedome a často aj z lásky.
Matky a otcovia netušia, ako veľmi môžu svojim deťom ublížiť, keď sa ich snažia naučiť, že všetky úlohy, ktoré sú pred ne postavené, treba stopercentne splniť, pretože len tak si ich ostatní budú ceniť a budú ich mať radi. Takéto posolstvo nerobí z dieťaťa dokonalého a zodpovedného človeka s množstvom životných možností a šancí, ale otroka nikdy nekončiacich a stále prichádzajúcich nových a nových úloh. Jeho možnosti aj životné šance potom nie sú prakticky žiadne. V naháňačke za stopercentným plnením povinností mu už nezostáva čas sa zastaviť, porozhliadnuť sa a povedať si, čo by vlastne chcel on sám za seba a pre seba.
A keď rodič nepridá dieťaťu k tejto výbave ani umenie zostaviť si vlastný program podľa svojej vlastnej hlavy, ženie ho do záhuby ešte rýchlejšie. Prakticky ho necháva napospas jeho okoliu, ktoré mu ochotne, pohotovo a rado iste dá nejaké úlohy a povinnosti. Zostavovať deťom stopercentne aktívny program bez ich pričinenia a bez možnosti vyskúšať si, čo je nuda, znamená pripravovať ich o možnosť naučiť sa vydržať sám so sebou a dokázať si vystačiť. Ide o uvedomenie si vlastnej slobody a nezávislosti na druhých, z ktorej potom pramení aj ďalšie riadenie vlastného osudu a splnenia si svojich vlastných prianí a túžob.
Mať dokonalosť za nevyhnutnú a jedinú možnú podmienku pre hodnotenie všetkého v živote, berie človeku kus odhodlania aj nadšenia poučiť sa z chýb a skúsiť to ešte raz. Veď pre toho, kto uznáva len dokonalosť, sa chyba stáva niečím absolútne neodpustiteľným, čo len poukazuje na jeho vlastnú neschopnosť a nedokonalosť. Každá drobná chyba tak závažne nahlodá vlastné sebavedomie a sebahodnotenie – to potom rozhodne nepodporí nový pokus, ktorý by mohol priniesť želaný úspech.
Oveľa voľnejšie a radostnejšie bude však na jeho prekonanie útočiť ten, kto sa dokáže tešiť aj z deväťdesiatdeväťpercentného výkonu.
Dokonalosť je v ľudskom živote potrebná a má svoj nespochybniteľný význam ako ideál, ktorý inšpiruje a ukazuje smer. Rovnako dôležité je aj čas od času si pripomenúť pamätnú vetu z môjho obľúbeného filmu Niekto to rád horúce: „Nikto nie sme dokonalý.“ A tak nenúťte svoje deti k tomu, že práve ony musia také byť.
foto: unsplash.com
