Diagnóza: Šikana

Vieme o nej, ale kým sa nás netýka, považujeme ju za bežnú detskú chorobu. Dokonca sme schopní uveriť, že buduje niečo ako imunitu, že obeť zocelí. Ale psychológovia dvíhajú varovný prst, že nikoho takého, komu by šikana pomohla, nepoznajú. Len obete. Keď to dôjde tak ďaleko, že skončia v čiernej kronike, sme pobúrení – prečo nikto nezasiahol? Pritom tá výčitka patrí možno aj nám. Ono sa to totiž často začína obyčajnými „srandičkami“ v školskej lavici a, bohužiaľ, nekončí záverečnými skúškami. Šikana má podľa odborníkov vždy trvalé následky. Ako sa proti nej teda podľa klinickej psychologičky a PhDr. Moniky Piliarovej brániť?

Šikana sa často začína už v školských laviciach. Ako je možné, že dieťa, ktoré môžeme považovať ešte za nevinné či neskazené, začne spolužiaka ve­dome šikanovať a ponižovať?

Agresorovi paradoxne chýba sebavedomie a chce seba aj okolie presvedčiť, že je silný a sebavedomý. Ak agresor vníma protivníka ako jedinca, ktorý po­zná svoje silné stránky, väčšinou nepokračuje, lebo nemá istotu, že uspeje. Aj preto radím deťom v si­tuáciách, keď niekto na nich takto útočí, používať takzvané JA vety. Vyjadriť, ako sa cítim, čo si že­lám, neželám. „Neželám si, aby si ma volal tučko, to nie je moje meno, otravuje ma to.“ Nereagovať na prezývku, nekomentovať prejavy. Pri fyzických prejavoch agresie je rovnako vhodné vyjadrovať sa jasne: „Chcem, aby si ma pustil, bolí ma ruka, ak mi ju takto držíš…“ Najoptimálnejšie je potom se­bavedomo odísť a opustiť priestor. Dodržať postup týchto troch bodov – zastav sa, premýšľaj a konaj – je však na začiatku veľmi ťažké. Nie sme nastavení čakať, že by nám mal niekto ubližovať, vysmievať sa alebo inak nás ponižovať. Samozrejme, veľmi záleží aj na rodine, do akej miery dieťa na takéto situácie pripraví, či je vychovávané k sebavedomiu alebo je naučené s každým problémom utekať za rodičmi.

Takže aj tí môžu prispieť k tomu, že ich deti sa sta­nú obeťami šikany? Čím?

Napríklad nadmernou starostlivosťou, neprimera­nými ochranárskymi reakciami na požiadavky oko­lia. Keď dieťaťu zoberú na ihrisku rovesníci hračku, alebo mu nedajú sladkosti, často rodič okamžite za­sahuje a neustále všetko rieši za dieťa on. Prípadne učí dieťa, že svet a ľudia okolo sú zlí a nebezpeční. Práve tým môžu vznikať takzvané maladaptívne formy správania, čiže zlá schopnosť prispôsobiť sa situácii v dospievajúcom a dospelom veku. Za­čneme sa totiž riadiť rôznymi naučenými kognitív­nymi omylmi, čo by nám malo patriť alebo ako by sa druhí k nám mali správať. Čím istým spôsobom u dominantných jedincov okolo nás môžeme pri ich nezrelej emocionalite vyvolávať neprimerané reak­cie voči nám a nášmu správaniu.

„Agresorovi paradoxne chýba sebavedomie a chce seba aj okolie presvedčiť, že je silný a sebavedomý.“

Dá sa teda povedať, ktoré deti sú vyhľadávaným cieľom agresorov?

Neexistuje na to jednoduchá poučka, ktorá by nám na prvý pohľad odhalila rizikových jedincov. Pred­pokladá sa istá emočná nezrelosť, neschopnosť primeraného sebapresadzovania sa v rovesníckom prostredí pri narušenej sebaistote. Pre šikanovaných je náročné primerane reagovať pri intenzívne preží­vaných emóciách – strachu, ľútosti, prekvapení, zde­sení –, ktoré vyvolávajú fyziologické reakcie vo forme triašky, plaču, trasúceho sa hlasu, schúlenia sa.

Za to asi dieťa nemôže. Alebo je možné sa to od­učiť? Ako môžeme dieťaťu pomôcť brániť sa voči šikane?

Je vhodné mať predstavu, čo robiť, ak sa dostaneme do konfrontácie so šikanou. Ľahko sa však radí, ťaž­šie koná. Prvou úlohou v situácii, keď nám niekto robí, čo sa nám nepáči, je zamyslieť sa a vyhodnotiť to. Ide o náročný proces, lebo ak niekto v nás vyvolá negatívne pocity, našou automatickou reakciou je odpoveď vo forme boja – útoku, úteku alebo zamrz­nutia. V tejto oblasti je preto dôležité porozumieť svojim emóciám.

Toto je asi pre mladého človeka náročné…

To áno. V mladšom veku by nám preto mali byť ná­pomocné blízke osoby. S vyšším vekom sa však po­stupne učíme v bezpečnom prostredí porozumieť si sami, pričom najdôležitejšie je pomenovať, čo cítime, čo sa neučíme prirodzene. Síce odmalička vieme, kedy sme šťastní, nahnevaní alebo cítime odpor, bolesť či strach, no emócií je omnoho viac…

Tak ako sa s nimi popasovať?

Pomôckou pre študentov môže byť sledovanie sa­mého seba – čo sa mu práve deje, o čom premýšľa a čo cíti. Aby to totiž nebolo také jednoduché, jed­notlivé emócie môžeme navyše prežívať s rôznou intenzitou… Tá závisí od osobnosti jednotlivca. Ak máme napríklad prejsť okolo spolužiakov na chod­be, od ktorých sme zažili výsmech či odstrkovanie, niekto môže zažívať úzkosť na úrovni 10 z 10, zatiaľ čo strach iného nemusí dosahovať ani úroveň 2.

Ten druhý asi vykročí odvážnejšie ako prvý, ale čo keď sa situácia zopakuje a opäť sa stanú obeťou vý­smechu alebo možno aj násilia?

V akútnej fáze je najlepšie voliť taký spôsob správa­nia, ktorý nevyvolá ďalšie prejavy agresie z druhej strany. Nie je vhodné napríklad útočníkovi nadávať či podpichovať ho. Ideálne by bolo neprejavovať viditeľne úzkosť. V tretej fáze konania je vhodné zachovať chladnú tvár, nedať najavo, že sa mu darí hýbať našimi emóciami, že v nás vyvoláva strach. Pretože práve ten je cieľom správania agresora – pomáha mu totiž manipulovať obeťou a ovládať ju. Pomôže trénovať sebavedomý postoj – zdvihnúť hla­vu, vystrieť sa a pozerať sa priamo. Pokojne aj doma pred zrkadlom, kde dieťaťu môže byť nápomocný rodič.

Čo však, ak o tom dieťa doma mlčí? Môže si niečo všimnúť aj sám rodič?

Určite. Dieťa môže byť podráždené, nerado rozprá­va o škole, dochádza u neho k náhlym výbuchom hnevu, je tichšie, zhoršuje sa mu správanie a pro­spech v škole. Sú však aj deti, ktoré boli tichšie vždy, a preto rodič fakt, že sa ešte viac uzatvárajú do seba, nemusí vôbec spozorovať. Tu sa oplatí investovať čas do vzťahu a rozhovorov s dieťaťom o tom, ako vníma svet. Zároveň je vhodné dávať si pozor na ko­mentáre typu, že plačú alebo sťažujú sa len slabosi a podobne… To totiž môže ovplyvniť ochotu detí sa nám zdôverovať.

Dokáže dieťa určiť, či zažíva len neškodné podpi­chovanie alebo už ide o šikanu?

Síce máme predstavu istej hranice, ale ide skôr o naše prežívanie situácie. Ak sa však opakuje sprá­vanie, ktoré sami vyhodnotíme ako nám nepríjemné a agresor má isté prejavy až potešenia, že nám takto spôsobuje strach, tak to je tá prekročená hranica.

Dobre. Zistili sme, že dieťa má problém. Ako ho riešiť?

Závisí to od rozsahu šikany, jej dĺžky, trvania a pre­sahov do rôznych oblastí života dieťaťa. Je dôležité dieťa podporiť, poskytnúť mu možnosť porozumieť prežívaným emóciám, podporiť sociálnu klímu v triede. Ak dochádzalo k agresívnym prejavom, zvoliť primerané postupné zvládanie situácie. Na­príklad nepreťažovať dieťa rýchlym riešením či po­vzbudzovaním, že to zvládne, že je veľké a podobne.

„Nie je vhodné napríklad útočníkovi nadávať či podpichovať ho. Ideálne by bolo neprejavovať viditeľne úzkosť.“

Je riešením zmena školy?

Vo vyhrotených situáciách áno. Ak sa však dieťa neposilní vo vlastnom správaní voči podobným ne­vhodným reakciám zo strany rovesníkov, je predpo­klad opakovaného zažívania šikany. Dôležité je zro­zumiteľne v školskom prostredí odsudzovať takéto správanie, neprivierať oči nad začiatkami vo forme posmeškov, vysmievania sa a nadávok. Na druhej strane, ľudia okolo nás sa vždy budú správať rôzne, je na mieste mať vlastnú výbavu reakcií, ktoré sú v súlade s nami. Ak sme zaskočení, je potrebné po­žiadať o pomoc, čo sa však tiež musíme len naučiť.

Tu sa dostávame od agresorov a šikanovaných k tretej najväčšej skupine – tých, čo to všetko vi­dia, ale často nič neurobia. Prečo?

Mnohí, ktorí sa prizerajú šikane, sa začnú správať zvláštne, akoby nevidia, nepočujú alebo akoby si vôbec nevedeli spomenúť na situáciu, ktorej boli svedkami. Ešte náročnejšie je to vtedy, ak šikanuje niekto z našich kamarátov iného v našej skupine. Vystúpiť voči nemu v skupine je ťažké i pre dospe­lých. No aj keď je to náš kamarát, je vhodné mu po­vedať o správaní, ktoré je zraňujúce. Opísať, čo obeť zrejme prežíva, nehodnotiť jeho ako osobu. Ak nás následne vylúčia z partie a nič sa nezmení, prehod­notiť, či je naozaj táto skupina o kamarátstve a rov­nocennosti vzťahov. V každom prípade do reťaze správania, urážania a šikany je dôležité vstúpiť, lebo sa tým môže prerušiť a zmeniť spôsob reagovania.

To v školských kolektívoch dokáže väčšinou až dospelý. Čo však, ak dieťa nenájde podporu ani doma?

Najlepšie je začať hľadať v školskom prostredí. Aktu­álne sa vytvárajú miesta pre školských psychológov. Zasiahnuť však môže aj triedny učiteľ, alebo učiteľ, ku ktorému má dieťa najväčšiu dôveru. Pre detskéobete navyše existujú špeciálne stránky, ktoré sa venujú priamo šikane, chatovému poradenstvu, te­lefonickej podpore. Odborníci sú vedení, akým spô­sobom nezraňujúco komunikovať a hlavne posilniť možnosti riešenia, ktoré to dieťa ponorené do prob­lému samo nevidí.

Stáva sa však, že pedagógovia a často aj vedenie školy sú voči tomuto problému akoby slepí. Kde hľadať pomoc vtedy?

Existuje viacero možností, napríklad obrátiť sa na externé inštitúcie, ako sú školská inšpekcia, zriaďo­vateľ školy, polícia. Dieťa potrebuje mať skúsenosť, že v prípade intenzívneho neriešenia zo strany školy sú tu stále dospelí, ktorí sú kompetentní pomôcť.

Mnohým sa napriek tomu pomoci nedostalo a mu­seli to len prežiť. Dajú sa za tým jednoducho za­buchnúť dvere alebo si to nesú so sebou aj do do­spelosti?

Keďže sebavedomie a sebadôvera sa posilňujú prá­ve v školskom období a v období dospievania, môže sa u človeka prejaviť v neskorších rokoch závislé správanie – neustále sa fixuje na jednu osobu a do­žaduje sa prejavov náklonnosti a uisťovania o svo­jej hodnote, čo vzťah postupne naruší. Opačnou reakciou na skúsenosť so šikanou v detstve je zase strach vstupovať do vzťahov. Mechanizmy, ktoré sa podieľajú na našich sociálnych schopnostiach, sú však formované aj našou genetickou výbavou, ra­ným detstvom a následne sociálnym zrením. Takže toho, koho výbava v zmysle zraniteľnosti je silná, prejavy v školskom prostredí natoľko neovplyvnia. Môže však nastať i odlišná kombinácia, ktorá vedie k prežívaniu seba ako neschopného a sveta ako ne­bezpečného miesta, kde si musíme neustále dávať pozor na prejavy ľudí okolo nás.

Dá sa s týmito následkami niečo ešte urobiť?

Sebadôvera je ovplyvňovaná aj aktuálnym zdra­votným stavom, psychickou pohodou a životnými výzvami, ktoré aktuálne žijeme. Iné sebavedomie prežívame tesne pred maturitou, iné v päťdesiatke. Mozaiku sebadôvery skrátka skladáme aj z nových zážitkov. Navyše, ak minulosť emočne adekvátne uchopíme, tak aj v prípade, že sme v jedenástich prežívali pocity ohrozenia zo strany staršieho spo­lužiaka, v dospelosti už podobné pocity zo starších kolegov nemusia mať na nás vplyv.

Stáva sa, že šikanovaný človek si nesie svoju „pozí­ciu“ obete v kolektívoch celý život?

Áno. Ak si človek neosvojil primeranejšie formy správania, ktoré sú adekvátne súčasnému veku a pozícii, môže sa vyhýbať konfliktom, súhlasiť s nadbytkom práce a mať vo všeobecnosti problém vyjadriť svoj nesúhlas.

Stretávame sa však aj s opakom – že sa z obete sta­ne útočník… Je to časté?

Mechanizmus zmeny pozície z obete na útočníka je síce prítomný, ale nie vo všetkých prípadoch. Je to otázka rodinného zázemia, osobnostnej výbavy a aktuálnych podmienok. Dôležitý je postoj sociál­neho prostredia, ktoré sa voči formám agresie vy­medzuje rovno, priamo a neponižujúco.

foto:shutterstock.com, unsplash.com