Po každom „a žili šťastne, až kým nepomreli“ mi v rozprávke niečo chýba. Strašne by som totiž chcela vedieť, ako to šťastie hlavných hrdinov vyzerá. S dcérou v našich končinách azda najslávnejšieho filmového kráľa, ktorý sa kvôli láske stal záhradníkom, aby v susednom kráľovstve napravil pyšnú princeznú, sa mi to prvýkrát v živote splnilo. Moderátorku, fotografku a speváčku Veroniku Rážovú síce Vladimírovi Rážovi neporodila prevychovaná Krasomila, ale keď zavriem oči, viem, že presne takú mladú ženu by spravodlivý a múdry kráľ Miroslav vychoval. Nezdolnú, usmievavú a odhodlanú optimistku.
Keď si uvedomím, čo všetko sa mi v živote zdalo ako neprekonateľný problém, tak sa pri vás až hanbím. Pre vás totiž akoby ním nebolo nič. Alebo áno?
Odmalička som bola zvyknutá prekážky prekonávať bez toho, aby som si uvedomovala, že sú to prekážky. Brala som ako samozrejmosť, že keď mi niečo stojí v ceste, nezastavím sa ani to neobídem, ale urobím všetko pre to, aby som to zdolala.
Pritom kráľovskí otcovia zvyknú držať svoje princezné doslova vo vatičke. Vy ste ten prípad zjavne neboli. Hoci rodičia by dôvod aj mali, prišli ste na svet totiž bez ľavej ruky. Nikdy ste nepočúvali, že toto s jednou rukou nemôžeš a tamto by si nemala, aby sa ti nestalo ešte niečo horšie?
Naopak. Od dvoch rokov som lyžovala, pomaly som ešte ani nevedela chodiť a už som stála na lyžiach, hrávala som tenis, plávala, bicyklovala… Dali ma na toľko športov, koľko sa len dalo, aby som získala čo najväčšiu odolnosť. Pamätám si dokonca jedny detské lyžiarske preteky, kde do mňa v cieli obrovskou rýchlosťou narazil dospelý lyžiar. Zlomil mi lyžu, dostala som do hlavy, ale vďakabohu som to prežila len s hrčou na čele. Mala som však potom strach lyžovať. Keď som sa pustila z kopca, stále som zastavovala a obzerala sa za seba, či niekto nie je za mnou. A viem, že ocko strašne trpel, že som stratila svoju niekdajšiu živelnosť na svahu. Takže ma, naopak, povzbudzoval, aby som taká zostala.
Nikdy ste sa neľutovali ani vy? Nemali ste pocit, že je to voči vám nespravodlivé, že iný na to, čo vy musíte zvládnuť jednou, majú dve ruky?
Nikdy som nemala pocit, že keby som mala ešte jednu ruku, tak by mi niečo šlo lepšie. Naučila som sa totiž tak dlho hľadať spôsob, ako niečo urobiť, až kým som na to neprišla. Niečo si pridržím kolenom, niečo bradou a vždy všetko ide. Možno je to tým, že som sa s jednou rukou už narodila, že to nebola vec, ktorú som mala, a zrazu som ju stratila a teraz mi chýba.
Ani ste sa nikdy neporovnávali s inými deťmi, nepýtali sa, prečo práve vy ste iná?
Neviem, či toto niekedy prišlo. Rodičia mi totiž dali úžasný základ v tom, že ma nikdy od ostatných neodlišovali. Ako malá som pravidelne chodila na ortopédiu na kontroly, aby som sa správne vyvíjala, a viem, že tam sa riešilo, prečo sa mi nevyvinula ľavá ruka, ale ja sama som nikdy nemala potrebu po tom pátrať. Všeobecne sa vecami, ktoré nemôžem ovplyvniť, snažím nezaťažovať. Vždy som bola vychovávaná v tom, že som taká, aká som. Naši mi nikdy nedali najavo, že som nejaká iná. Preto si taká ani nepripadám.
Presne tak vás vnímajú aj iní. Človek si pri stretnutí s vami ani neuvedomí, že by vám niečo chýbalo.
To sa mi stáva veľmi často, že sa ma ľudia spýtajú – „jéj, ty nemáš ruku?“ na druhom alebo treťom stretnutí s tým, že si to predtým nevšimli. Sama sa tomu divím, ale platí to aj o mojom manželovi, ktorému to došlo, až keď ma videl štvrtýkrát. Pritom sme stáli vedľa seba…
Vám skrátka akoby tá ruka naozaj nechýbala.
Už som to povedala niekoľkokrát, že keby som teraz mala možnosť z ničoho nič si povedať – „dobre, chcem druhú ruku“, tak by mi už prekážala. Nie je nič, čo by som bez nej nezvládala. Keď mi niekto povie, že mi asi niečo nepôjde, že to nedokážem, tak aj keď mi dovtedy nikdy nenapadlo, že by som to vyskúšala, vtedy si poviem: Toto akože nedokážem? Tak to idem skúsiť! To je tá najväčšia sila, ktorá ma nakopne k tomu dokázať čokoľvek. Takto som bola totiž vedená odmalička. Rodičia mi nedávali žiadne úľavy – toto nemusíš, to s jednou rukou nepôjde. Naopak, vždy to bolo o tom – skús to inak, a ono mi to vždy nakoniec šlo.
Teraz mám chuť sa spýtať – ako je možné, že nám ostatným nie?
(úsmev) Neviem… Ale stáva sa mi, že telefonujem s kamarátkou, že sa stretneme, ja sa medzitým oblečiem aj obujem a popritom sa s ňou stále rozprávam, kým ona mi zrazu povie – počkaj, zavolám ti o chvíľku, musím si obuť topánky. Ona na to totiž potrebuje odložiť telefón.
Brali to takto ako vy aj rodičia, alebo oni chceli vedieť, prečo sa to stalo?
Keď som bola malá, skúmalo sa, čo bolo na vine, ale na nič sa neprišlo. Z genetickej stránky tam žiadna záťaž v rodine nebola, takže pravdepodobne išlo o nejaký externý vplyv v rámci vnútromaternicového vývoja.
Nakoniec akoby ste tým vďaka prístupu rodičov získali viac, ako keby ste tú ľavú ruku mali. Ak by som sa však vrátila na začiatok a opäť zavrela oči – v podstate mi to presne takto na kráľa Miroslava sedí. On ním bol aj v skutočnosti?
(úsmev) Ja si myslím, že bol. Tak ako bol rozprávkový kráľ Miroslav múdry, dobre vyzeral a vzbudzoval záujem žien, to isté platilo aj o ockovi. Mal neuveriteľnú charizmu, vždy sa správal k ľuďom slušne, bol totiž presvedčený, že by sme sa mali správať k druhým skutočne tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám. Takže vždy vystupoval s noblesou, nikdy nebol vulgárny ani hrubý. Keď niečo povedal, tak si za tým stál, a čakal, že to tak platí pre všetkých, čo, bohužiaľ, bolo málokedy. Na rozdiel od neho totiž mnohí nevedia, čo znamená dodržať slovo. Jemu sa, naopak, nikdy nestalo, že by z niečoho len tak vycúval, že teraz sa mi nechce.
Ani doma? Napríklad z rodičovských združení?
To vôbec, a na všetkých triednych schôdzkach pripomínal, že u všetkých svojich detí skončil v matematike pri sčítaní a odčítaní. Keďže som bola po ňom, ešte aj pani profesorke na gymnáziu vysvetľoval, že si nerobím žarty a naozaj matematike nerozumiem. A nikdy sa na mňa nehneval, keď som z nej doniesla štvorku, alebo často aj päťku…
Viem, že sa nehneval, ani keď si niektorí ľudia mysleli, že je váš starý otec.
Vtedy sme vždy jednohlasne odpovedali: „Nie starý otec – otecko!“ Ale zakaždým sme sa tomu zasmiali a nebolo to nikdy nič, čo by nás urazilo, pretože ten vekový rozdiel tam jednoducho bol. Keď som sa narodila, mal päťdesiatsedem rokov.
Ani vy ste tú generáciu, ktorá medzi vami bola, nevnímali?
Až keď zomrel. Vtedy som si uvedomila, že to je jediná nevýhoda toho, že bol starší – že som oňho tak skoro prišla. Ocko bol totiž duchom svieži, rád sa so mnou učil, podporoval ma vo všetkých športoch, ktoré som robila. Nikdy sa nestalo, že by so mnou niečo neabsolvoval, pretože už má svoj vek. Pamätám si, že keď sme išli na hory, tak vždy všetci traja. A tým, že ani maminka nebola lyžiarka, boli na tom rovnako. Vždy stáli pod kopcom a čakali na mňa s nejakou žemľou. Ja som vyliezla hore, zlyžovala dolu, dali mi odhryznúť a zase som šla hore.
Mal síce svoj vek, ale stále to bol ten slávny kráľ, možno v našich končinách aj najslávnejší…
Toto som dlho vôbec nevnímala ako niečo výnimočné. Pred školou sa síce naňho mamičky a babičky spolužiakov vrhali, ale vôbec mi nedošlo, že to je preto, že má nejakú inú profesiu ako ostatní oteckovia. Dlho som mala pocit, že je to normálne, že všetci oteckovia bývajú na obrazovkách. A potom prišlo obdobie, keď som bola presvedčená, že môj ocko je Old Shatterhand. Na obrazovke som totiž počula Lexa Barkera hovoriť jeho hlasom. Navyše mu bol aj typovo podobný.
Bol to skrátka váš hrdina, ktorý vás stihol priviesť až k maturite, ale potom nečakane zomrel.
To bol strašný šok, pretože do posledných chvíľ natáčal seriál Zdivočelá země. Umrel 4. júla a ešte dva dni predtým nakrúcali exteriéry… Pamätám si, že boli štyridsaťstupňové horúčavy a on bol v plnej sile. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mu malo niečo stať. O to strašnejšie to pre nás bolo. Aj keď spätne po nejakom čase sme si s maminkou hovorili, že preňho to bola kráľovská smrť. Nič ho nebolelo, netrpel a odišiel v plnej sile uprostred práce. Pre nás to bola rana, ale preňho bol takýto odchod dar.
Chvíľu predtým pritom oslavoval svoje 77. narodeniny.
A práve vtedy mi dal list, ktorý mi písal ešte k maturite. Ale keďže bol veľmi precízny a niekoľkokrát ho prepisoval, lebo mu veľmi záležalo na tom, aby bol skutočne taký, ako chcel, odovzdal mi ho až v tento svoj narodeninový deň. Keď totiž niečo robil, tak to robil poriadne. Dodnes počujem, ako hovorieval, že veci sa nemajú robiť len „tak trochu“. Nakoniec to bol posledný deň, čo sme boli spolu, pretože tri dni nato zomrel.
Takže sa z toho stal akýsi testament…
Presne tak. Písal mi, čo bolo úplne magické, ako sa nemám nechať zaskočiť žiadnymi skúškami, ktoré ma v živote stretnú. Že nič nemôže zaskočiť moje srdce ani moju myseľ… A ja si čoraz viac uvedomujem, aké to bolo výstižné. Problémy sa nás síce vždy dotknú, ale keď sa nimi nenecháme zaskočiť, tak sme schopní uvažovať racionálne a dostať sa aj z ťažkej situácie. Keď sa však človek tým nechá zomlieť, nezmôže nič.
V prvej chvíli sa vám však presne to stalo.
Bolo to pre mňa naozaj strašne ťažké. Vôbec som si nevedela predstaviť, čo bude ďalej. Uvedomila som si totiž, ako veľa pre mňa ocko znamenal. Vždy som ho vnímala ako obrovskú autoritu. A vôbec, považovala som za prirodzenú vec, že mám mamu a otca, a akoby som nečakala, že sa to môže niekedy zmeniť. Prežívala som preto strašný zmätok, nedokázala som prijať, ako je možné, že zo dňa na deň tu zrazu nie je. Úplne sebecky som si hovorila, že keby bol radšej chorý a postupne sa jeho stav zhoršoval… Hoci aj tak by to bolo hrozné, ale aspoň by som sa na to, že ten deň príde, pripravila. Takto ma to zasiahlo ako blesk z jasného neba. Bola som na začiatku prázdnin, keď som po úspešnej maturite mala pocit, že sa mi otvára svet a život mám pred sebou, a zrazu to bolo všetko jedno.
Viem si predstaviť to strašné prázdno…
Chcela som chodiť na diskotéky, chcela som byť s kamarátkami, nastúpiť na vysokú a zrazu, keď som zostala bez ocka, mi to nič nehovorilo. Vôbec sa mi nechcelo chodiť medzi ľudí. Prvé týždne mi bolo najlepšie, keď som bola zavretá doma a nikto tam nebol. Dookola som si čítala ockov list, dookola som si hovorila, že je šťastie, že mi ho stihol dať, pretože sa mám aspoň čoho chytiť. Hoci mi ho dal bez toho, aby tušil, že tu už nebude, keď to budem čítať, nakoniec mi práve tým pomohol prekonať tú najťažšiu skúšku, ktorú mi dovtedy život prichystal. Je to to najvzácnejšie, čo mám, a verím, že sa to bude dediť z generácie na generáciu a moji synovia to raz budú čítať svojim deťom, aby ockova múdrosť zostala v rodine.
Nakoniec ste to práve vďake nej zvládli.
Vtedy som sa naozaj začala meniť na to, čím som dnes. Začala som si vážiť malé veci, ktoré mi robia radosť, a uvedomovať si, že život je síce aj o zlých a smutných veciach, ale aj v tých sa dá vždy nájsť niečo dobré. Teraz nech sa stane čokoľvek, ako prvé hľadám, čo mi to má povedať a kam ma to má nasmerovať. A keď niečo stratím, snažím sa tešiť z toho, čo mi zostalo. Keď totiž ocko zomrel, po tých iks týždňoch a mesiacoch smútku mi postupne začalo dochádzať, že je vlastne obrovský dar, že v mojom živote bol, a že namiesto toho, aby som stále plakala, sa môžem usmievať nad všetkými krásnymi spoločnými zážitkami. A úplne som prehodila výhybku.
To si uvedomujem s každou vašou odpoveďou. Celý čas, čo sa rozprávame, mám pocit, že by vás v matematických tabuľkách mali uvádzať ako jednotku optimizmu. Stačilo to však aj na šťastie v láske? Alebo tam ste prvýkrát zažívali, že nie všetci muži sú ako váš otec a váš hendikep prekážal?
Zrejme som mala na partnerov šťastie, pretože mi nikdy nikto nedal najavo, že by som bola iná. Možno je to tým, že si taká nepripadám, takže to zo seba vyžarujem, a tak ma brali všetci takú, aká som. Keď som prišla do nejakej spoločnosti, chalani o mňa javili záujem, aj keď som tam bola s dvojrukými kamarátkami. A aj potom, keď som stretla prvého manžela, nikdy nebola reč o tom, že by mu niečo na mne chýbalo. A druhý manžel sa zase koľkokrát smeje, aké je to praktické, že nemám druhú ruku. Keď si ma chce na gauči pritúliť, nič mu tam nevadí. A ja súhlasím. (smiech)
Ani neviem, či sa mám pýtať, ale nikdy ste nenarazili na nič, kde to až také praktické nebolo?
Myslím, že nie. Naozaj som zvyknutá zvládnuť akúkoľvek robotu, napríklad veľmi rada majstrujem, renovujem nábytok, na chalupe som zase vyrábala chodník z betónových tvárnic.
Bolo ich pritom štyridsaťštyri a každá mala štrnásť kíl. Najskôr som si navyše musela krompáčom vyrovnať terén a podsypať ho štrkom, niekedy mi tak vloženie jediného dielu trvalo aj hodinu a pol. Síce som si ruku tak presilila, že som dostala zápal karpálnych tunelov a niekoľko týždňov som nemohla chytiť ani ceruzku, ale máme krásny chodníček. Všetko skrátka beriem ako niečo, čím sa môžem posunúť ďalej.
Tesne predtým, ako ocko zomrel, ste však mali namierené na právo…
Po prázdninách bola oteckova smrť ešte príliš čerstvá. Bola som strašne zranená a nemala som ani pomyslenie na akékoľvek štúdium. Prvý ročník som si teda rozdelila na dva, ale keď som tam potom prišla, pripadala som si ako exot. Vôbec som nemala ambíciu chodiť tam s knižkami pod pazuchou a prežívať rímske právo tak ako tí ľudia, ktorých som tam stretávala. Keď som si predstavila, že by som tam mala byť ešte niekoľko ďalších rokov, aby som nesklamala maminku, bolo mi jasné, že to nezvládnem. Prerušila som teda štúdium na ďalší rok, a hoci som sa tam zase vrátila, nakoniec som odišla úplne a začala študovať ekonómiu. Tesne pred bakalárskymi skúškami sa mi však narodil Valeriánko a uvedomila som si, že pre mňa je dôležitejšie byť na sto percent mamou než mať nejaký titul. V tom čase som už navyše pracovala ako moderátorka v rádiu a v tom som sa úplne našla. Koniec koncov aj ocko mi vždy hovoril, že raz sa budem živiť hlasom.
Vrátim sa k momentu, keď ste zistili, že ste tehotná s prvým synom. Viem, že lekári vás vystrašili, že sa váš hendikep môže zopakovať. Vydesili vás, alebo ste si hovorili, že keď to zvládate vy, zvládnu to aj vaše deti?
Tá pravdepodobnosť bola veľmi malá, zvlášť keď to v mojom prípade nebolo dané geneticky. Navyše som si hovorila, že keď aj vídam ľudí bez končatín s deťmi, nikdy som si nevšimla, že by ich deťom chýbalo to isté. Jednoducho som si to nepripúšťala. Za oveľa dôležitejšie som považovala, aby som bola počas tehotenstva v pohode. Takže keď mi na začiatku tehotenstva s prvým synom odporučili genetické vyšetrenie, povedala som si, že pri takej mizivej pravdepodobnosti je zbytočné podstupovať niečo, čo ma bude len stresovať. Verila som, že obaja chlapci budú v poriadku, a aj sú. A byť ich mamou je pre mňa obrovský dielik do mozaiky šťastia, ktorú si v živote skladáme.
O to tragickejšie pôsobí osud vašej nevlastnej sestry z otcovho manželstva s Alenou Vránovou, do ktorej sa zamiloval práve v role pyšnej princeznej. Napriek tomu, že dostala od života o niečo lepšie karty, narodila sa zdravá a mala prinajmenšom toľko lásky a talentov ako vy, bola totiž mimoriadne úspešnou prekladateľkou, stal sa jej osudným alkohol, ktorý ju nakoniec stál život.
S Markétou sme sa síce vídali, ale treba povedať, že ona bola o generáciu staršia, rok pred mojím narodením dokonca sama porodila dcéru, takže sme neboli klasickí súrodenci. A preto si ani netrúfam súdiť jej život. Myslím, že jej rodina urobila pre ňu maximum. Je to smutné a mrzí ma, že sa jej niečo také stalo. Myslím, že mala milujúcu maminku aj milujúcu dcéru, ale prosto niečo asi nebolo tak, ako malo byť. Ja na ňu v každom prípade spomínam s láskou.
Vy to inak ani neviete. Lásku máte doslova v očiach. Rozmýšľali ste niekedy, čo by povedal otec, keby mohol vidieť, ako všetko zvládate?
Vždy chcel, aby som robila niečo, čo bude dávať zmysel a čo ma bude tešiť, takže verím a dúfam, že by bol spokojný. Viem, že by mal radosť hlavne z mojich synov, že by sa tešil, že má naša rodina ďalších pokračovateľov, a verím, že by bol na nás hrdý.
Foto: Valerián Ráž, archív V. R. a archív
