Poznáte ten povzdych ženy, ktorá si šla umyť do kúpeľne vlasy, ale umyla popri tom aj vaňu, umývadlo a obkladačky? „Teraz by som si dala kávu,“ hovorí. „Ale bojím sa ísť do kuchyne…“ Poriadkumilovnosť je celkom iste bohumilá vlastnosť, ako však upozorňuje psychologička Miroslava Smolová, aj pri hesle „čistota pol života” existujú určité medze… Poznáte ich?
Keď nás niečo nahnevá alebo škrie, mnohí máme tendenciu dostať to zo seba upratovaním. Naozaj sa to dá považovať za relax?
Upratovanie, podotýkam však – v zdravej miere, prispieva k uvoľneniu stresu, pričom fyzická aktivita, ktorá je s ním spojená, môže uvoľniť tiež prežívané vnútorné napätie. Ak sa sústredíme na čistenie nábytku či umývanie podlahy, môžeme tak odkloniť pozornosť od starostí a problémov. Pri zdvíhanie predmetov, čistení, predkláňaní a nakláňaní sa totiž podobne ako pri športe vyplavujú tak-zvané „hormóny šťastia“, ktoré nám zlepšujú náladu.
A možno aj vracajú pocit akejsi kontroly. Keď podľa našich predstáv nevyzerá život, nech je taká aspoň obývačka…
Iste. Upratovanie vie pozitívne ovplyvniť náš mentálny stav a pomôcť nám cítiť sa v domácom či v pracovnom prostredí viac organizovane. Zároveň nám umožňuje získať spomínanú kontrolu nad prostredím tým, že ho usporiadame a vyčistíme, pričom tento pocit kontroly môže byť uvoľňujúci, najmä ak sme mentálne preťažení. Rovnako zlepšuje koncentráciu, vyžaduje totiž sústredenie a pozornosť voči detailom.
S bytom si teda upratujeme aj v hlave?
Svojím spôsobom áno. Zameranie na detaily nás totiž učí sústrediť sa aj na iné úlohy ako na tie, čo práve vykonávame. Navyše, keď všetko dokončíme a vidíme výsledky našej práce, prežívame úprimnú hrdosť a pocit úspechu. To môže byť veľmi povznášajúce a povzbudzujúce. Nehovoriac o tom nám to pomáha vytvoriť si zdravú rutinu a sebadisciplínu.
Hovorí sa však, že všetkého veľa škodí. Platí to aj potrebe mať okolo seba všetko tip-top?
Samozrejme. Aj z poriadkumilovnosti sa môže stať posadnutosť až psychická porucha, ktorá sa manifestuje obsedantno-kompulzívnym správaním v podobe „čistiacich rituálov“. Ľudia s touto poruchou majú totiž neprimerane silnú nutkavú potrebu vykonávať určité činnosti opakovane a neustále, pritom často nezmyselne.
Prečo?
Môže sa to udiať z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich je genetická predispoziícia a rovnako veľký vplyv majú vonkajšie vyvolávajúce faktory. Dôjde napríklad k spojeniu dvoch nezávislých javov, ktoré spolu nemajú nič spoločné. Ale daná osoba si to vysvetlí ako príčinu a dôsledok a tieto javy spojí. Ak ju napríklad niečo trápi a po upratovaní zazvoní telefón a dozvie sa, že sa problém vyriešil, nesprávne spojí upratovanie a vyriešenie problému. Začne tak upratovanie považovať za činnosť, ktorú má vykonávať, aby sa problémy vyriešili, prípadne aby žiadne nevznikali. Z upratovania sa tak postupne stane zdroj úzkosti a strachu. Súčasťou tejto diagnózy je totiž presvedčenie tých, ktorí ňou trpia, že ak niečo neupracú, môže sa stať niečo zlé. Upratovanie im tak poskytne dočasnú úľavu od úzkosti, a dookola ho opakujú.
To asi nie je veľmi príjemný život?
Celkom určite. Neustále upratovanie je totiž časovo náročné, čo má vplyv na osobný život, prácu aj sociálne vzťahy. Ľudia závislí od upratovania sa tak sociálne izolujú – dávajú totiž upratovaniu prednosť pred spoločenskými aktivitami. Neustála potreba upratovať im však zvyšuje úroveň stresu, úzkosti, napätia, nespokojnosti a vedie k fyzickej únave a depresívnym reakciám.
foto: Shutterstock
