Keď sa jej po tom, čo jej zomrel otec, skladateľ Petr Hapka, spýtali, či by posledné roky, keď nad ním postupne začala víťaziť Alzheimerova choroba pýtali, či by tie roky zo života najradšej nevymazala, rezolútne pokrútila hlavou. „V žiadnom prípade. Ani náhodou. Vo vzťahu s ním mi to dalo strašne veľa. Pochopenie, súzvuk, lásku…“ vysvetlila skladateľova dcéra Petra Hapková.
S otcom nevyrastala, mama herečka Zora Ulla Keslerová, ktorá má slovenskú národnosť, sa od neho s Petrou totiž odsťahovala do talianskeho Ríma. Akokoľvek bola do neho zamilovaná, ich manželstvo totiž dvakrát šťastné nebolo. Kým ona mu bola verne oddaná, bohémsky skladateľ k životu potreboval viac žien. Častejšie ako doma sa tak zdržiaval u svojich mileniek. Na ženy totiž pôsobil ako magnet, čo pochopil ešte v školských laviciach. „Keď som mal trinásť, zistil som, že zaujmem dievčatá oveľa viac tým, že zahrám v triede na piano, ako chlapci, čo vonku hrali futbal,“ vrátil sa k momentu, keď sa rozhodol pre muzikantský život. Aj keď inú ako umeleckú cestu od neho nikto vlastne ani nečakal. Hapkova mama bola totiž koncertná speváčka a otec akademický maliar. „Svetlo sveta som uzrel v Prahe, v poslednom roku vojny, na schodoch Zemskej pôrodnice, pretože hore už so mnou mamička nedobehla,“ spomínal neskôr vo svojej knihe Váš Petr Hapka. Kým mama by mu zniesla aj modré z neba a viac-menej ho len rozmaznávala, otec, ktorý ho priviedol ku klavíru, trval na tom, že bez pravidiel sa nikam nedostane. Tým mu však nadobro sprotivil povinnosti. „Keď sa z niečoho stane povinnosť, začne vás to totiž otravovať,“ tvrdil. Bohužiaľ, nielen o muzike, ale na smolu svojich partneriek aj o vzťahoch. Pričom popol na hlavu si sypal až v závere života. „Správal som sa sebecky. Čo ja som toho totiž navyvádzal… A ako som tým ženským klamal….“ kajal sa.
„Čokoľvek som si priala robiť, to sa robilo. Ak som chcela ísť na kolotoč, išlo sa na kolotoč, keď na lodičky, išlo sa na lodičky.“
Prečo ľudia v noci spia?
Petra, jeho druhorodená dcéra, bola však výnimkou, pre ktorú mal vždy lásku a aj čas. „Keď som za ním z Ríma priletela na prázdniny, bola som celý čas iba s ním a dnes si uvedomujem, ako mi chcel vo všetkom vyhovieť. Čokoľvek som si priala robiť, to sa robilo. Ak som chcela ísť na kolotoč, išlo sa na kolotoč, keď na lodičky, išlo sa na lodičky. Otec síce spal až do popoludnia, ale potom sme vyrazili,“ spomína Petra v rozhovore pre MOJE ZDRAVIE. „Doma som mala pevný režim, pretože som tam chodila do školy, kým s otcom to boli jednoducho prázdniny. Koľkokrát som však pri jeho spôsobe života doslova padala od únavy. Našťastie po týždni som si na jeho životný rytmus zvykla a chodila spať o štvrtej ráno s ním,“ usmeje sa. Inak to zrejme ani nešlo. Petr Hapka bol totiž nočný tvor, ktorý nerozumel tým, čo šli po zotmení do postele. „Vôbec nechápem, prečo ľudia v noci spia, keď noc je krajšia ako deň,“ tvrdil. Odskúšal si to totiž ešte ako mladý konzervatorista. Po tom, ako jeho pesničky pre študentské predstavenie v Divadle Paravan zožali obrovský úspech a riaditeľ si s ním tľapol na ďalšiu spoluprácu, sa totiž škola u neho definitívne dostala na druhú koľaj. Na čo tam drať nohavice zadarmo, keď za školou sa mu sypali honoráre… V podstate bolo len otázkou času, kedy ho zo školy vyhodia. Po nociach začal hrať po baroch, kam si pre istotu nosil nalepovacie fúzy, aby vyzeral staršie, a vo dne sa pre istotu zamestnal v továrni. V kádrovom profile to totiž lepšie vyzeralo. Toto všetko v ňom v podstate zostalo celý život. A Petra, ktorej bolo nadelených nemálo otcových génov, to na ňom milovala.
„Otcovo meno mám síce rada, nechala som si ho aj po svadbe, ale mám vlastný život, ktorý žijem tak, ako to cítim ja.“
Z narkózy sa prebral úplne iný človek
Lenže v jednej chvíli sa začal meniť. „Hromadil napríklad veci, čo u neho nebolo až také divné, pretože bol vždy zberateľ. Ale kúpiť v IKEA dvesto utierok, to už nie je zberateľská vášeň,“ opísala Petra prvé príznaky otcovej choroby v jednom z dávnejších rozhovorov pre idnes.cz. Navyše, často netušil, kde je. Vtedy jej volal, a podľa toho, ako jej opisoval, čo vidí, sa ho snažila navigovať. Nakoniec aj po vlastnom dome. „Písala som mu na papieriky ešte aj to, ako sa zapne televízia,“ spomína. Toto ešte ustáli, ale potom si otec nečakane zlomil kŕčok bedrového kĺbu. „V nemocnici ho dali do úplnej narkózy a po operácii už z neho bol úplne iný človek.“ Demencia spôsobená kortikobazálnym syndrómom akoby v tej chvíli dostala v jeho mozgu definitívne zelenú. V stave, v ktorom sa prebudil, tak musel byť preložený do psychiatrickej nemocnice v pražských Bohniciach. Keď sa lekárom po desiatich mesiacoch podarilo dostať skladateľa do stavu, že začal mať aj lepšie dni, Petra vedela, že ho musí dostať domov. Tam chcel dožiť, aj zomrieť. A presne to mu s matkou jeho najmladšieho dieťaťa, módnou návrhárkou Olgou Michálkovou, s ktorou prežil dvadsaťštyri rokov, dopriali. Do posledných hodín a minút. „Aj vtedy nás mal pri sebe a všetci sme mu hovorili, že ho milujeme.“
Otcov odchod bolo niečo, na čo sa nedalo pripraviť
Jedného rodiča mala v Ríme, druhého o tisíc kilometrov ďalej, v Prahe. To ale nebolo jediné, čo medzi nimi stálo. Takmer tridsať rokov sa totiž hádali o majetok a nevedeli si prísť na meno. „Hovorili o sebe zásadne ako o krave a kreténovi,“ spomína Petra Hapková. Stihli sa jej rodičia pred skladateľovou smrťou zmieriť?
Spomínali ste, že ste ich roky presviedčali, aby sa na to vykašľali. Začali vás nakoniec počúvať?
Našťastie áno. Kedykoľvek, keď som prišla za jedným alebo za druhým, spustila som presviedčaciu kampaň, aby to už nechali tak, lebo ma s tým už, s prepáčením, serú a nakoniec sa naozaj dohodli. A len čo sa dohodli, začali kvôli mne fungovať úplne normálne. Šli sme spolu na večeru, na prechádzku a keď otec ochorel, mama mi s ním veľmi pomáhala.
Váš návrat domov do Prahy mal teda zmysel nielen pre vás, ale aj pre nich. Aj keď vlastne neviem – považovali ste Prahu za domov, keď ste sa tam rozhodli presťahovať?
Nie. Až teraz.
V každom prípade vám to umožnilo byť s otcom v poslednom období jeho života.
Našťastie aj dlho predtým.
Samozrejme. Viem, že ste si stihli užiť mnoho pekného, tie posledné chvíle však boli veľmi ťažké. Otec po operácii zlomeného bedrového krčka, ktorý mu operovali v úplnej anestézii, skončil na psychiatrii, keďže to u neho spustilo naplno prejavy demencie. Vy ste tam pritom za ním desať mesiacov deň čo deň chodili. Kde ste na to brali silu?
Bol to môj otec, ktorého som milovala a ani mi nenapadlo premýšľať o tom, či je to pre mňa ťažké alebo nie.
Odchádzala mu pamäť. Stalo sa vám, že vás nespoznával?
Nie. Videli sme sa každý deň a zakaždým ma spoznal. Poznával všetkých starých kamarátov, len nových ľudí si nevedel zaradiť.
Ako ste tie spoločné chvíle trávili?
Rozprávali sme sa, lúštili sme krížovky, pozerali jeho staré obľúbené filmy, púšťali sme si hudbu, bláznili sa so psom… Alebo sme išli von.
Nakoniec ste boli pri ňom do poslednej chvíle. Vzhľadom na to, akí ste si boli blízki, si ani neviem predstaviť, ako to muselo bolieť, keď ste o neho prišli…
Samozrejme, že to bolo ťažké. Je to totiž niečo, na čo sa nedá pripraviť.
Nie je po jeho smrti ťažšie žiť s jeho priezviskom? Nepadá na vás ťarcha zodpovednosti?
Takto nepremýšľam. Nepokračujem predsa v otcovom živote. Žijem si svoj vlastný. Robím veci, ktoré milujem ja, ktoré tešia mňa, starám sa o seba a svoju rodinu. Otcovo meno mám síce rada, nechala som si ho aj po svadbe, ale mám vlastný život, ktorý žijem tak, ako to cítim ja. Ak spievam jeho pesničky, tak preto, že chcem, aby žili ďalej.
Niekoľkokrát ste spomenuli, že je vám ľúto, že sa otec nedožil vašej dcéry Ley, že ju nemohol spoznať… Rozmýšľate, akým by bol starým otcom?
Veľmi často. A veľmi často jej o ňom rozprávam, rovnako ako o otčimovi Francovi, ktorý už tiež nie je medzi nami, takže Lea nemá ani jedného dedka. Snažím sa s ňou preto veľa hovoriť o tom, akí boli. Jeden bol totiž doslova protikladom druhého. Našťastie, mám množstvo ich fotiek, a keď sa hráme, tak spomínam, že dedko Petr by urobil toto a toto a dedo Franco zase presný opak. A smejeme sa na tom. Všímam si, že vo svojich štyri a pol rokoch už chytá tento humor a často sa pri nejakej historke na mňa pozrie: „To by sa Petrovi páčilo, však, mami?“
Foto: archív
