„Nie, nie, ja nemusím, ja už ho vidím,“ kričí v lese rozkošné dievčatko v dvadsať rokov starej „vianočnej“ reklame na Kofolu. Samotná Kofola je už penzistka, ale zato stále obľúbená. Vznikla začiatkom 60. rokov počas výskumu, ktorý bol zameraný na využitie nadbytočného kofeínu, produkovaného pri pražení kávy. A tak, ako americký lekárnik John Pemberton vynašiel recept na svetoznámy nápoj Coca Colu, ktorá mala byť pôvodne liekom na žalúdočné ťažkosti, a jeho kolega Caleb Brandham sa zaslúžil o konkurenčnú Pepsi, aj za vznikom Kofoly boli lekárnici Zdenek Blažek a Jaroslav Knap. Lekárne sú skrátka súčasťou našich životov, aj keď nie sme chorí….
Asi prvú lekáreň na svete založil v Bagdade Kalif El Manaur v polovici 8. storočia. Arabi tiež ako prví zaviedli úradný dozor nad výrobou a predajom liekov. Z Bagdadu sa zakladanie lekární postupne rozširovalo do egyptskej Alexandrie, a následne ho Maurovia preniesli do Španielska. Dobové dokumenty hovoria, že prvá kresťanská lekáreň vznikla v 11. storočí za Konštantína Karthaginského v Salerne na juhu Talianska. Prvé zmienky o „apatékach“ v európskych končinách sa však datujú až do 15. storočia. V Talline, dnešnom hlavnom meste Estónska, v roku 1422 otvorili lekáreň, ktorá, čo je neuveriteľné, dodnes funguje. To síce o Košiciach neplatí, ale prvá tunajšia lekáreň sa písomne spomína oveľa skôr, ešte v roku 1394. S najstaršou lekárňou sa spomína aj prvý lekárnik v Košiciach, v 15. storočí ďalší, pôvodom z Francúzska, ktorý sa tu usadil a mesto mu udelilo občianstvo.
Lekárnik sa musel vzdať všetkých rozkoší
Byť lekárnikom bola obrovská česť a prevzatie lekárne do prenájmu bola oficiálna udalosť, odohrala sa za prítomnosti zástupcov mestskej rady, mestského lekára a notára, prípadne jeho zástupcu. Všetko sa písomne podchytilo a uložilo v archíve mesta. Nebolo preto nezvyčajné, keď sa o túto funkciu uchádzali aj cudzinci, a tak sa vo vedení mestskej lekárne v 17. storočí vystriedali Cornelius Gatti s bratom Nicolausom z Bazileja a po nich Johann Lesspichler, ktorý pochádzal z Regensburgu. Nebolo to však len o honore! Znalosť latinčiny a celej palety liečiv boli samozrejmosťou, rovnako ako dlhé roky štúdia. Budúci lekárnik sa okrem toho musel však zaviazať aj k striedmosti vo všetkých oblastiach – žiadne pijanstvo, hazard, ľúbostné dobrodružstvá ani „prchavé rozkoše“. Jeho práca vychádzala zo zbierok predpisov na prípravu liečiv a liekov, z ktorých sa neskôr vyvinuli liekopisy, obsahujúce aj údaje o vlastnostiach, uchovávaní, akosti a kontrole liečiv. Lekárne na našom území sa do roku 1700 riadili podľa viedenského dispenzatória a augsburského liekopisu. Potom podľa ôsmich vydaní rakúskych liekopisov a od roku 1872 až do 31. decembra 1947 podľa uhorských liekopisov.
Byť lekárnikom bolo ako rehoľa- žiadne pijanstvo, hazard ani ľúbostné dobrodružstvá…
Z Červeného raka múzeum
Aj bratislavskí mešťania mali už v stredoveku záujem o produkty lekární, prvé lekárne však vznikali za múrmi kláštorov a pre bežného smrteľníka boli neprístupné. Predpokladá sa, že úplne prvé takéto zariadenie v Bratislave vlastnila Nemocnica svätého Ladislava ako kláštornú lekáreň. Potom však začali lekárne vznikať aj 
priamo v meste. Lekáreň, ktorú tu budeme spomínať, pochádza údajne z prvej polovice 14. storočia a patrí medzi najstaršie na Slovensku. Ako zrekonštruovaná baroková lekáreň je však doložená až z roku 1773 a podľa archívnych spisov má prenesený historický názov Lekáreň u Červeného raka. Ten však pôvodne patril lekárni zo 16. storočia, ktorá existovala na inom mieste Bratislavy. Tá dnešná bola od druhej polovice 18. storočia na Michalskej ulici na prízemí v piatich miestnostiach, a to až do roku 1953, keď ju zrušili a pôvodné priestory prerobili na Múzeum farmácie. To v súčasnosti funguje ako návštevnícke centrum, kde je aj predaj vstupeniek na krásne zrekonštruovanú Michalskú vežu. Vchod do múzea zdobí železný rak z konca 19. storočia. Zaujímavá expozícia opisuje históriu farmácie v Bratislave. Vstupná miestnosť je vybavená historickým nábytkom z pôvodnej lekárne. Empírová zostava z moreného duba je umiestnená po obvode troch stien a dopĺňa ju pracovná tára a stojan na ručné váhy. Fajansové, kameninové, drevené, porcelánové a sklenené nádoby na uchovávanie liečiv z obdobia od 2. polovice 18. stor. do polovice 20. storočia akoby návštevníkov prenášali do minulosti. Atmosféru miestnosti dotvárajú barokovo-klasicistické maľby s tematikou liečiteľstva s balustrádou a tromi figurálnymi kompozíciami na klenbe. Tunajšia zbierka je s 8 500 predmetmi a 2 880 zväzkami starej farmaceutickej literatúry jedinečnou svojho druhu na Slovensku. Medzi zachovanou literatúrou zo 16. storočia je i originálne vydanie Paracelsových spisov z roku 1574. Prvý celouhorský štvorjazyčný sadzobník liečiv pochádza z roku 1745, vyšiel v Bratislave pod názvom Taxa pharmaceutika posoniensis a je významný najstaršou slovenskou farmaceutickou terminológiou.
Na krídlach Zlatého orla
Lekárnictvo sa však rozvíjalo aj mimo veľkých miest. Bolo to možno v roku 1649, keď na hrade Červený Kameň vznikla hradná lekáreň Zlatý orol, a posledné zmienky o jej činnosti sú zdokumentované z čias epidémie cholery z 30. rokov 19. storočia. O jej vznik sa zaslúžil majiteľ hradu Mikuláš IV. Pálfi, ktorý tak zúročil poznatky a vedomosti získané počas návštev v Nemecku a Taliansku, odkiaľ doviezol aj fajansové lekárenské nádoby. Mimochodom, zopár sa ich dodnes zachovalo. Ďalším dôležitým faktorom boli v tom čase šíriace sa epidémie moru, ktorý si vyžadoval liečbu. Domáci lekár tak bol nútený zrejme vykonávať aj funkciu lekárnika. Ako jediný známy lekárnik sa spomína Jozef Karol Perbergg. Do služieb Pálfiovcov ako ich lekár vstúpil niekedy v roku 1750 a túto funkciu vykonával pravdepodobne až do svojej smrti v roku 1777. Jeho lekáreň mala slúžiť Pálfiovcom, ich návštevám a služobníctvu. Pôvodne ju tvorili dve miestnosti: jedna ako laboratórium a druhá – výdajňa liekov a ich sklad. Nábytok bol zo smrekového dreva a čelá zásuviek sú pomaľované výjavmi krajiny alebo krajiny s hradom. Zároveň sú označené nemeckými názvami liekov, pričom v zásuvkách boli jednotlivé časti byliniek uložené oddelene. V lekárnickej praxi sa pritom využívali žihľava, praslička, mäta, žerucha, pľúcnik, sedmokráska a iné.
V lekárni na Červenom Kameni majú recept aj na prášok na ochranu pred čarodejnicami
Robila sa i kozmetika, sladkosti či likéry
Predstavu o tom, ako lekáreň fungovala, môžu sprostredkovať zachované písomné pramene – receptár z roku 1727 a tri liekopisné knihy z 2. polovice 18. storočia, ktoré sú teraz v Slovenskom národnom archíve. Vie sa napríklad, že v Zlatom orlovi sa do mnohých liečiv pridávali aj datle či kivi a zachoval sa i receptár v nemeckom jazyku až s 824 liekmi. Okrem tých, ktoré slúžili na bolesti tela alebo ako prevencia rôznych chorôb, sa v nich dochovali aj poznámky k magickým medicínam. Podľa receptu sa napríklad pripravoval prášok na ochranu pred čarodejnicami a pre cisára Maximiliána tu vyrobili medikament na omladenie. Robila sa i kozmetika, sladkosti či likéry. Dokonca sa bežne využívalo aj ópium. V uchovaných liekopisných knihách si lekárnik, ktorý bol zároveň aj vrchnostenským lekárom, zaznamenával kedy, komu, aký liek a na aký účel sa pacientovi predpísal. Zlatý orol mal taký dobrý chýr, že jeho liekmi sa liečilo aj na kráľovskom dvore a fungoval do 19. storočia. Dnes môžu návštevníci hradu, národnej kultúrnej pamiatky, už len cez okienko na dverách obdivovať jednu miestnosť dávnej lekárne, v ktorej sa lieky kedysi vydávali. Druhá, kde sa lieky pripravovali a skladovali, už neexistuje. Z pôvodného vybavenia sa zachovalo len niekoľko nádob, „stojatiek“ z talianskej majoliky, mažiare, vázy a fľašky s pôvodnými liečivými náplňami.
Cyprián, majster tisícich remesiel
Národnou kultúrnou pamiatkou je aj Kláštor kartuziánov pri obci Červený Kláštor v malebných Pieninách, ktorého história siaha do roku 1320 a je úzko spätá 
s príslušníkmi dvoch prísnych pustovníckych reholí, kartuziánov a kamaldulov. Najznámejším z nich bol mních Cyprián, cestovateľ, ľudový liečiteľ a zberateľ, ktorý vynikal najmä v oblasti medicíny, lekárnictva, alchýmie, botaniky a kozmológie. Slávnym sa stal nielen vďaka svojmu herbáru, ale najmä kvôli legende, podľa ktorej si zostrojil krídla. S ich pomocou lietal údajne v okolí kláštora, ktorého farba strechy mu dala meno Červený kláštor. K jeho najvýznamnejším exponátom patrí už spomínaný herbár z roku 1766. Vzácne dielo má 97 strán, je viazané v tmavej koži a obsahuje 283 vylisovaných exemplárov. Pri každej rastline je uvedený názov po latinsky, nemecky, grécky, poľsky a slovensky. V druhej časti herbára zaznamenával Cyprián svoje poznatky o chorobách a ich liečbe. Bol všestranne vzdelaný a vďaka nadšeniu pre vedu si vyslúžil prezývku „majster tisícich remesiel”. Liečil odvarmi z bylín a tinktúrami, naprával zlomeniny a púšťal žilou. Jeho zásluhou sa kláštorná lekáreň, ktorú mnísi založili v roku 1754 a on ju prebral krátko po svojom príchode, stala známou v celom Uhorsku.
Legenda sa vracia
Vráťme sa ešte späť do Bratislavy. V roku 1904 na Panskej ulici 35, na úzkej parcele oproti Katedrále sv. Martina, Dr. Rudolf Adler dokončil päťpodlažný nájomný dom s bohato zdobenou fasádou. Nie náhodou dal na priečelie budovy, jednej z najkrajších v Bratislave, inštalovať sochu sv. Salvatora, patróna lekárnikov, ktorý odkazoval na to, že práve sem, do lekárne u Salvatora si ľudia môžu prísť po lieky. A nielen to. Od začiatku až do roku 1995, keď lekáreň zavreli, sa v nej nachádzal mobiliár vzácnej jezuitskej lekárne, ktorý pochádzal z roku 1727. Ten vo svojej barokovo bohato zdobenej podobe stál za obdiv! Tak isto je obdivuhodný aj jeho príbeh. Počas viac ako tristo ročnej existencie ho štyrikrát sťahovali, bol cirkevným, súkromným a národným majetkom a asi polovica jeho života je úzko spätá s jezuitským rádom. Pôvodne bol zhotovený pre potreby rezidencie sv. Martina v Prešporku. Niektoré jeho časti sú však ešte z roku 1658 a zrejme boli súčasťou dávnej lekárne, ktorú dal zriadiť a potom daroval jezuitom uhorský arcibiskup Juraj Lippay. Keď v roku 1727 bola vykonaná úradná skúška všetkých lekární, jezuiti dostali právo prevádzkovať lekáreň a predávať lieky. Po zrušení rádu sa mobiliár vydražil, a tak sa v roku 1775 stal jeho prvým súkromným majiteľom lekárnik Karol Sessel. Lekáreň potom od roku 1819 vystriedala niekoľkých majiteľov, dokonca sa roku 1833 ocitla v paláci grófa Csákyho až sa roku 1884 dostala do vlastníctva Rudolfa Adlera. Ten pre ňu, ako už bolo povedané, postavil dôstojný stánok. Vnútrajšok sa podobal pôvodnej miestnosti jezuitskej rezidencie a umelecky bol dotvorený stropnou štukou a štyrmi alegorickými maľbami od miestnych amatérskych maliarov. Vtedy sa aj vykonali úpravy na mobiliári, ktorý bol doplnený napríklad o hodiny viedenskej výroby, upravené vlysy na čele mobiliáru a zasklenie časti vitrín. Rudolf Adler sa dlho z tejto krásy netešil, pretože o dva roky zomrel a lekáreň sa dostala do rúk nájomcov, roku 1950 prešla do verejného vlastníctva a potom fungovala až do roku 1995. Nasledujúcich pätnásť rokov bol mobiliár ukrytý pred verejnosťou a neexistovali o ňom žiadne informácie až do roku 2010, keď ho, našťastie, kúpil súkromný zberateľ a lekárnik PharmDr. Erik Kovács. Ten ho dal zreštaurovať, čím dopomohol k jeho záchrane. Dokonca preň postavil modernú budovu v Novom Meste nad Váhom, kde vytvoril priestor, ktorý bol kópiou pôvodného v Bratislave, vrátane kópie originálneho štukového stropu a dlažby. V roku 2018 tu zriadil Múzeum lekárnictva u Salvatora a verejnosti tak znovu nielen sprístupnil mobiliár, ba priestory obohatil aj o rozsiahlu zbierku farmaceutických artefaktov siahajúcich až do 16. storočia. Zdalo sa teda, že nádherná lekáreň u Salvatora je pre Bratislavu navždy stratená. V roku 2020 sa však mestu podarilo získať Adlerov dom do stopercentného vlastníctva, dovtedy totiž vlastnilo len päťdesiat percent. Priestory lekárne zrekonštruovalo a malo eminentný záujem o premiestnenie mobiliáru späť do jeho pôvodných priestorov. Po dlhých rokovaniach sa mu to v októbri 2021 aj podarilo. V novembri 2023 sa tak národná kultúrna pamiatka Lekáreň u Salvatora zaskvela v plnej kráse so všetkým, čo k nej patrilo, a obdivovať ju budú môcť nielen chorí, lebo bude slúžiť svojmu účelu, ale aj turisti a všetci, čo si cenia všetko krásne, čo nám história ponúka.
Foto: Hrad Červený Kameň, Múzeum mesta Bratislavy, Múzeum Červený Kláštor, Marek Velček (Lekáreň u Salvatora)
