Mala už dávno po tridsiatke, dokonca o niečo bližšie k štyridsiatke ako k predchádzajúcemu jubileu, napriek tomu po dieťati vôbec netúžila. „Biologické hodiny u mňa asi nefungujú,“ tvrdila dcéra legendárneho skladateľa Petra Hapku speváčka Petra Hapková. Tá istá, ktorá v tridsaťšestke nakoniec predsa len porodila dcéru a až nečakane šťastná priznala, že sa občas až budí s hrôzou, že o toto všetko mohla prísť.
„Áno“ svojmu mužovi muzikantovi Dušanovi Moravcovi povedala Petra pred jedenástimi rokmi, takže otázky na dieťa sa množili. Dlho na ne mala však jedinú odpoveď – žiadne nechce. „Bola som zaprisahaným odporcom materstva a všetci sa s tým už zmierili, dokonca aj moja mama prestala čakať vnúčatá. A potom mi zrazu regulárne ‚ruplo v bedni‘,“ smeje sa Petra v rozhovore pre MOJU PSYCHOLÓGIU. Až taká vtipná však tá jej zmena názoru nebola. Prišla totiž v momente, keď jej manžel v tridsiatich deviatich rokoch zrazu dostal infarkt. „Ako som pri ňom sedela na jednotke intenzívnej starostlivosti, naraz som strašne silno cítila, že by som s ním chcela mať dieťa. Dokonca som vedela, že by to malo byť dievčatko. A to sa mi aj splnilo,“ rozžiari sa. Otehotnela v podstate na prvý pokus. „Manžel bol totiž za a hneď sa nám to aj podarilo, a to napriek môjmu veku, nadváhe a nie príliš zdravému životnému štýlu. Moja doktorka tomu až nechcela veriť.“
Plánovala som, ako budem mať pestúnky…
Počas deviatich mesiacov stále čakala, kedy príde to „strašné a ťažké“, ako o tehotenstve väčšinou počúvala, ale nič. „Ja som to tak necítila,“ spomína úspešná dcéra úspešného otca, ktorá tak ďalej fungovala ako speváčka, dokonca pred pôrodom vydala album. A v duchu premýšľala, ako zariadiť, aby to tak mohlo ísť ďalej aj potom, keď porodí. „Plánovala som, ako budem mať pestúnky, a nakoniec som Leu nechcela ani pustiť z ruky. Užívala som si s ňou každý deň,“ opisuje svoje prvé materské dni. Bola to skrátka láska na prvý pohľad. „Život s dieťaťom je nakoniec úplne iný, ako som si myslela…“ úprimne priznáva. A ani na sekundu neľutuje, že sa preň rozhodla. Jediné, čo Petru mrzí, je, že Leu nemohol spoznať jej otec. Ten zúfalo neopakovateľný bohém, s ktorým bol život ako nekonečné prázdniny. „S otcom neexistovali žiadne pravidlá, nič mi nenariaďoval, nevychovával ma. A bola s ním hrozná sranda,“ usmeje sa nad svojim spomienkami. Náš mozog je navyše dobrák, najlepšie si pamätá to dobré. Na to, že bol ďaleko a s mamou v čase jej detstva nedokázali byť spolu ani v jednej miestnosti, nemyslí. Brala to tak, ako to bolo. „Keď som sa narodila, respektíve keď som začala vnímať svet, už žili oddelene. Mama so mnou v Ríme a otec v Prahe. Vedela som, že je to takto a ja s tým nič neurobím. Mala som otčima, s ktorým bola mama šťastná a mal nás rád. A ani ja som si bez neho už život nevedela predstaviť. Navyše, keď sa naši náhodou stretli, doslova som vnímala, ako v miestnosti hustne atmosféra. Preto mi nikdy nenapadlo tlačiť na nich, aby boli spolu, keď bolo evidentné, že spolu byť nechcú,“ spomína.
S otcom sa mohlo čokoľvek
Byť s mamou a byť s otcom, to boli dva rozdielne svety. „S otcom sa mohlo čokoľvek. Naozaj všetko. Nič mi nenariaďoval, nezakazoval, neexistovali žiadne pravidlá. Keby som nechcela, nemusela by som si ani čistiť zuby,“ vráti sa Petra do chvíľ, ktoré prežívala s otcom. Boli presným opakom usporiadaného života rímskej školáčky, na ktorom si zakladala mama, rovnako slávna Zora Ulla Keslerová. Petra si uvedomuje, ako si pri jej pražských prázdninách vždy musela hrýzť do jazyka. „Na jednej strane to brala ako otcov čas so mnou, čiže bolo na ňom, ako ho so mnou trávi, na druhej ju tieto moje letá bez akýchkoľvek hraníc hnevali. Vždy ma totiž po návrate musela úplne prevychovať a vrátiť do normálnych koľají, kde sa čistia zuby, chodí sa do školy, neponocuje sa a musí sa zdravo jesť. Ale nikdy mi nedávala najavo, že ju to štve. Vedela, aký otec je, ako sa správa a čo robí.“
Bola som zaprisahaným odporcom materstva a všetci sa s tým už zmierili, dokonca aj moja mama prestala čakať vnúčatá.“
To by sa Petrovi páčilo, však, mami?
Často premýšľa o tom, akým by bol legendárny skladateľ starým otcom. „Veľmi veľa o ňom Lei rozprávam. Aj o mojom nevlastnom otcovi, ktorý tu tiež už takmer tri roky nie je, takže nemá ani jedného dedka. Preto sa jej snažím o oboch aspoň hovoriť, ako by dedo Petr robil toto a Franco by to zase robil presne naopak. Tí dvaja totiž nemohli byť odlišnejší… A už na nej vidím ten otcov zmysel pre humor. Keď totiž niečo urobím alebo spomeniem nejakú historku, sprisahanecky sa na mňa pozrie a povie: ‚To by sa Petrovi páčilo, však, mami?‘“ usmeje sa Petra. Zjavne by aj dedo s vnučkou boli parťáci. „Fyzicky je síce veľmi podobná svojmu otcovi, ale charakterom a povahou je celá ja a ja som podobná otcovi, takže je vlastne po ňom. Naša strana rodiny sa v nej totiž neprehliadnuteľne prejavuje. Už len dúfam, že najmä v tom kladnom.“ Zatiaľ sa to tak javí. Malá Lea Francesca si totiž už v štyri a pol roku sama od seba vydupala lekcie klavíra. „Viac ako pol roka chodí na piano a strašne ju to baví. Má výbornú učiteľku, ktorá ju do ničoho netlačí. A to je pre mňa veľmi dôležité. Keby sme ju museli nútiť do toho, aby cvičila, už by to bolo zle. Ja chcem, aby jej to robilo radosť.“
„Život s dieťaťom je nakoniec úplne iný, ako som si myslela…“
Nech si pamätá, že so mnou bola aj sranda
Ako mama je Petra niekde uprostred svojich rodičov. „Mám rada poriadok, chcem, aby bolo dieťa vykúpané, vyspaté a vedela som, že je vždy v bezpečí. Ale zároveň nemám problém zobrať ju so sebou na koncert alebo jej dovoliť byť občas dlho hore. Aby si pamätala, že detstvo nie sú len pravidlá, škôlka a povinnosti, ale že so mnou bola aj sranda,“ prezrádza. Našťastie sa v tom zhodnú aj so svojou polovičkou. „Niekedy sa na mňa pozrie aj ľahko vyčítavo, že zachádzam v tej svojej voľnosti priďaleko. Napríklad jej dovolím rozprávať sa so mnou ‚sprosto‘. To sa mu nepáči. Inak sme však zladení,“ smeje sa. To, že je Petra otcovou dcérou, skrátka nezaprie. „On bol jeden absolútne šťastný človek. Robil si, čo chcel, a keď sa mu niečo nepáčilo, tak to skrátka zmenil.“ Najčastejšie sa to pritom týkalo žien po jeho boku. Ani tie mu však Petra nezazlieva. „My sme mali vzťah, ktorý nijako nezávisel od toho, koho pri sebe mal. Čo bolo medzi nami, bolo naše. Žiadna žena to nemohla zmeniť. Keďže sme sa videli málo, tak som mala pred nimi dokonca prednosť.“
„Mama ma vždy po návrate od otca musela úplne prevychovať a vrátiť do normálnych koľají, kde sa čistia zuby, chodí sa do školy, neponocuje sa a musí sa zdravo jesť.“
Som strašne rada, že som zmenila názor
Nakoniec, práve otec bol ten, kto Petru priviedol domov. „Odovzdal mi neskutočnú lásku k Prahe a je pravda, že keby som tu s ním nezažila toľko krásnych chvíľ, tak by mi asi nikdy nenapadlo odísť z Ríma,“ pripúšťa s tým, že teraz je pre ňu otcovo rodisko definitívnym domovom. „Hoci… Viem si predstaviť, že keď budem stará a bude mi tu zima, presuniem sa niekde na taliansky vidiek za slnkom. Nikdy neviete, čo život prinesie… Ale teraz by som sa odtiaľto rozhodne nikam nepohla,“ je odhodlaná. Tu totiž našla lásku, tu sa stala mamou milovanej dcéry a pochopila, že ňou mala vždy byť. „Som strašne rada, že som zmenila názor na materstvo a že mi do života prišlo toto výnimočné dievčatko.“
Foto: Unsplash
