„Vždy som chcela pomáhať ľuďom. Už ako dieťa som vedela, že chcem byť zdravotnou sestrou, ale keď prišla ponuka pracovať v dočasnom domove pre utečencov, váhala som. Myslela som na choroby, obavy z iných kultúr a terorizmu, no nakoniec prevážila túžba pomáhať,“ hovorí zdravotná sestra v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach Erika Kuková, ktorá denne zažíva nepredstaviteľné príbehy zúfalstva aj odvahy ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, hladom či prenasledovaním a ktorých osudy si nevieme ani predstaviť.
Tie príbehy sú takmer rovnaké, len tváre sa menia. A každý deň sa pre niekoho začína nový úsek jeho cesty – ten, ktorý prežije na Slovensku. Každý nový utečenec, ktorý skončí v Sečovciach, musí prejsť zdravotnou prehliadkou. Tá zahŕňa vstupný odber krvi a základné zdravotné vyšetrenia. „Niekedy prichádzajú v takom stave, že si nevieme ani predstaviť, aké utrpenie museli prežiť. Špinaví, unavení, často podvyživení alebo s ranami, ktoré si odniesli z dlhých týždňov putovania,“ opisuje Erika. Príchod zimy situáciu len zhoršuje, keďže mnohí sú na úteku v ľahkom oblečení. Na začiatku si viac povedia očami ako slovami, keďže komunikáciu komplikuje rečová bariéra. Pre Eriku a jej tím je však nevyhnutné pochopiť problémy nových obyvateľov tábora. „Často využívame tlmočníkov, ktorí nám pomáhajú rozumieť ich potrebám. Sme pre nich totiž prví, ktorým sa môžu vysťažovať a nájsť útechu,“ vysvetľuje. Práve schopnosť empatie a citlivosti k ich kultúrnym rozdielom sú pre zdravotnú starostlivosť v tábore kľúčové. „Nejde len o ošetrenie rán, ale o to, aby cítili, že sú tu vítaní a že im rozumieme,“ dodáva.
SEN STÁL CHLAPCA ZDRAVIE
Erika sa stretáva so širokým spektrom zdravotných problémov. Medzi najčastejšie patria infekčné choroby, ako hepatitída, tuberkulóza či HIV, a v období chladných mesiacov zase čelí nárastu prípadov svrabu a chorôb dýchacích ciest. Rovnako náročné sú aj psychické traumy, ktoré si mnohí z utečencov nesú. Prešli vojnovými konfliktmi a prevratmi, často trpia depresiou, úzkosťou či posttraumatickým stresovým syndrómom. „Vidím to každý deň. Prichádzajú sem ľudia, ktorí utiekli pred nepredstaviteľným. Majú za sebou ťažké skúsenosti, stratu blízkych, domova, a hľadajú tu aspoň kúsok pokoja a bezpečia. Osud jedného chlapca z Bangladéša ma dodnes mrzí – bol január, prišiel k nám s desiatimi ďalšími ľuďmi, boli len v teniskách a tenkých bundách, pritom sa ukrývali asi týždeň v lese. Všetci mali omrzliny, ale chlapcovi museli nakoniec amputovať prsty na nohách. Chcel nový život, ale jeho sen ho stál zdravie,“ spomína zdravotná sestra so zármutkom. Sú však aj chvíle, keď ňou lomcuje strach. „Spomínam si na vzburu približne dvadsiatich ľudí zo Sýrie. Pokúsili sa ujsť, lebo odmietali umiestnenie v našom zariadení. Vtedy som sa na-ozaj bála,“ priznáva.
NAJŤAŽŠIE CHVÍLE SÚ, KEĎ PRICHÁDZAJÚ DETI
Na Slovensku máme dva Útvary policajného zaistenia pre cudzincov, ale len ten v Sečovciach môže prijímať deti. A príbehy tých bývajú tie najťažšie. „Často myslievam na mamičku so štyrmi deťmi zo Sýrie. Deti boli také vystrašené, že odmietali jesť a trpeli žalúdočnými problémami. Matka sa obávala, že jej deti vezmú, a odmietala spolupracovať, no s pomocou tlmočníka sa nám podarilo získať jej dôveru,“ spomína Erika. V takýchto prípadoch sa práca zdravotníkov mení na omnoho viac ako len poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Spolu s tímom psychológov a sociálnych pracovníkov sa prichádzajúcim musia stať oporou. „Boli chvíle, keď som videla len deti a ich utrpenie, ktoré nevedeli vyjadriť slovami. Najťažšie je to zvládnuť, keď ste žena a matka,“ priznáva. Často zažíva, že deti odmietajú komunikovať, neustále sú v strehu a vystrašené. Pomocou malých gest a hier sa však Erika a jej kolegovia snažia ich strach zmierniť. Našťastie, aj v ťažkých chvíľach sa dejú zázraky. „Krásnu spomienku mám na narodenie chlapčeka, ktorého mamička bola z Číny. A zrazu sme všetci boli krstnými rodičmi,“ usmeje sa Erika.
NA OPERÁCIU NÁDORU NA MOZGU NEMOHOL POČKAŤ
Všetci, čo prichádzajú, to, čo mali, investovali do nebezpečnej cesty, len aby skončili v neistote ďalekej krajiny, bez svojich rodín a bez istoty, čo s nimi bude. „Sú to veľmi ťažké chvíle, keď vidíte, že im priekupníci vzali všetko, čo mali. Chceli lepší život, ale namiesto toho prišli o všetko,“ pripomína Erika to, s čím sa stretáva dnes a denne. Vie, že slovenský utečenecký tábor je pre nich len prechodným miestom na ceste k vysnívanému životu. „Stále totiž veria, že raz nájdu svoj domov tam, kde si ho vysnívali – v Nemecku, či vo Francúzsku,“ dodáva. Ale na chvíľu tí pútnici, dovtedy úplne neznámi ľudia, vstupujú do jej života, a tá chvíľa je taká silná, že v nej často zostane navždy. „Takým bol aj príbeh mladého osemnásťročného chlapca z Iraku, ktorý sa nám často sťažoval na bolesť hlavy. Po odborných vyšetreniach sa ukázalo, že má nádor na mozgu, ktorý bolo potrebné urgentne operovať. Bohužiaľ, ešte pred tým, ako prišli výsledky, odišiel do Nemecka. Veľmi by ma zaujímalo, čo s ním je,“ priznáva Erika.
AK SA NENAUČÍTE MAŤ ODSTUP, TÁTO PRÁCA VÁS ZNIČÍ
Akokoľvek ich bolesti, beznádej a strach bolia aj ju, Erika vie, že si tie osudy nemôže k sebe pustiť hlbšie. „Ak sa nenaučíte mať odstup, táto práca vás rýchlo zničí. A ak stratíte energiu a vyhoríte, nebudete už môcť pomôcť nikomu,“ vysvetľuje. Našťastie má veľkú podporu v rodine. A ako hovorí, to, že má okolo seba ľudí, ktorí jej rozumejú, je jej najväčšie šťastie. „Moje deti a manžel stoja pri mne. Chápu, že moja práca sa nekončí o pol štvrtej, a často ani v piatok.“ Zúfalstvo, bolesti a choroby ľudí na úteku sa totiž na hodiny ani do kalendára nepozerajú. „Tí ľudia si svoj ťažký osud nevybrali, často sú medzi nimi lekári, vysokoškolsky vzdelaní ľudia, len mali tú smolu, že sa narodili v krajine, ktorá im nevie poskytnúť to, čo potrebujú,“ zamyslí sa nahlas. Chápe, že nám často nastavujú zrkadlo, aby sme si uvedomili, čo všetko máme a že nič z toho nie je samozrejmosť. Hoci my to tak berieme. „Chcem, aby všetci pochopili, že nám nikdy nesmie byť osud týchto ľudí ľahostajný. Naozaj stačí málo, aby sa to čo im stalo komukoľvek z nás.“
Hrdinovia bez plášťov alebo Zázraky sa dejú, zvlášť v predvianočnom čase
Zdravotníci denne bojujú o naše zdravie a životy, často v extrémnych podmienkach a bez očakávania odmeny. Vďaka charitatívnemu projektu „Hrdinovia bez plášťov“ však dostali niečo späť. Cestovná kancelária DAKA dala Slovákom možnosť odmeniť svojich hrdinov v zachraňujúcich profe-siách a poslať ich na zaslúženú dovolenku. A najviac hlasov získala práve zdravotná sestra Erika Kuková, ktorá obetavo pracuje v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. „Zdravotníci sú tichými hrdinami našich každodenných životov. Aj v živote mojej rodiny nastal okamih, keď som pochopil, aká neoceniteľná je ich práca,“ hovorí majiteľ cestovnej kancelárie David Gavaľa. Keď premýšľal nad tým, ako sa im poďakovať, napadlo mu, že to môžeme urobiť všetci! A práve tak vznikol projekt, v ktorom mohlo zdravotníkom ďakovať celé Slovensko. „Vraví sa, že tým, ktorí pomáhajú, to bude vrátené. Myslím, že toto posolstvo sa v tomto predvianočnom čase naplnilo do bodky.“
FOTO: ARCHÍV E. K, A SHUTTERSTOCK
