Ewa Sipos: Láska je….

 Na začiatku bola veľká láska, ktorá prekonala stovky kilometrov, desiatky dní odlúčenia, spoločný život v dvojizbovom byte s rodičmi. Všetky tieto skúšky zvládli. Aspoň sa zdalo, že sú to skúšky. Keď sa narodila ich druhorodená dcéra, pochopili, že to bola len príprava. Skutočná skúška ich vzťahu sa začala až vtedy. Nina sa totiž narodila s epilepsiou a autizmom. „Možno to znie prekvapujúco, no ona nás nerozdelila, ale začala spájať, lebo keď bolo najhoršie, vedeli sme, že to zvládneme len spolu,“ hovorí Ewa Sipos.

Keď sa ako čerstvá osemnástka rozhodla na­učiť v Londýne jazyk, nemala žiadne veľ­ké plány. Chcela hlavne roztiahnuť krídla a naučiť sa žiť v dospeláckom svete. „Prvýkrát som si hľadala prácu, otvorila som si svoj prvý bankový účet, a keď som sa zoznámila so svojím terajším manželom, prvýkrát som si začala predstavovať, ako by mohla vyzerať moja budúcnosť,“ spomína Ewa. Keď zavrela oči, videla tam staroanglický vi­diecky dom obrastený brečtanom, seba s mužom a deti… Keď ich otvorila, musela však najskôr pri­jať, že on sa až tak ženiť nechce, a potom sa vyrov­nať s tým, že ak nejaký dom raz budú mať, tak to nebude v Anglicku. „Môj muž nedostal pracovné víza, hoci ako inžinier vyhral konkurz a našiel si tam prácu,“ objavia sa jej na čele jemné vrásky. Ne­dalo sa nič robiť. Museli ísť domov. On sa vrátil na Slovensko, ona do Poľska, odkiaľ pochádzala. „Ne­bolo to tam jednoduché, celý môj život už predtým nebol jednoduchý, ale nemali sme iné riešenie. Len plán, že keď si môj muž nájde doma prácu, prídem na Slovensko za ním,“ hovorí Ewa. Lenže plány, to sú také domčeky z karát, koľko takých sa jej už zrútilo… „Bola som nešťastná, môj muž mi chýbal,“ priznáva. Ale zistila, že sa na neho dá spo­ľahnúť. Po pol roku ju už volal k sebe. Uživí ju!

„Potrebovala som sa dostať k tomu, že ju chcem milovať a chcem sa pre ňu obetovať. Lebo ak by som to robila len preto, že musím, alebo ak by som s manželom zostávala len z povinnosti, tak by to nešlo.“

ROZHODNUTIE NA CELÝ ŽIVOT

„Nevyzeralo to však dvakrát ružovo. Dvaja študen­ti sa vrátili zo západného sveta do panelákového dvojizbáka k rodičom v Dunajskej Lužnej,“ opisuje ich vtedajšiu realitu. Navyše, hoci prišla na Slo­vensko, čakala ju tam úplne nová kultúra. „Svokra má maďarské korene a svokor bol Róm, umelecký kováč. Všetko sa tam prepájalo, čo bola pre mňa rovnaká výzva ako príchod do Londýna. Našťastie som učenlivá…“ usmeje sa. A zistila, že nielen ona. Stretnutie s ňou menilo aj jej muža. Jeho slobodná duša bola zrazu pripravená sa usadiť. „Asi po pol roku ma požiadal o ruku, čo pre neho znamenalo odovzdať všetku svoju slobodu jednej žene,“ spo­mína. Obaja to pritom vnímali ako rozhodnutie na celý život. Ewa priznáva, že vtedy aj jej hlavou preletelo, čo bude znamenať jej áno. Stavila na jed­nu kartu, na jedno miesto… „Na jednej strane som si uvedomila, že sa k niečomu zásadnému zaväzu­jem, na druhej som to vnímala ako akési oslobo­denie od Poľska a podmienok, v ktorých som tam žila,“ dodáva otvorene. Azda to bude dobré.

„Keď je človek mladý, je všetko jednoduchšie. Nevidíte ani nemyslíte na to, čo je za rohom.“

VYZERALO TO NA SPLNENIE VŠETKÝCH SNOV

Najdôležitejšie pre ňu bolo, že je s mužom, ktorého miluje, a bolo jej jedno kde. „Keď je človek mladý, je všetko jednoduchšie. Nevidíte ani nemyslíte na to, čo je za rohom,“ uvažuje Ewa nahlas. Koniec koncov v ich prípade to vyzeralo na splnenie všet­kých snov. Narodila sa im krásna zdravá dcéra. Síce celé noci nespávala, ale kto si na to po rokoch spomenie… A vzápätí prišlo na svet ďalšie krásne bábätko. „Pamätám si na pocit vďaky a takého na­plnenia,“ spomína na krátke obdobie, keď sa zdalo všetko v poriadku, hoci druhorodená Nina bola ako jej staršia sestra – odmietala prsník aj spánok. To však Ewu skôr vyčerpávalo, ako stresovalo. Postup­ne si však všímala, že to nie je všetko. „Keď mala asi tri mesiace, zbadala som, že keď sa zobudila alebo som ju dojčila, mala taký zamrznutý pohľad. Konzultovala som to teda s viacerými lekármi, ale povedali mi, že je na 99 percent v poriadku, ale ak chcem, môžeme ísť – čisto pre svoj pokoj – s Ninou na neurológiu. Urobili jej ultrazvuk mozgu, ktorý vyšiel úplne v poriadku. No keď som povedala, že ju niekedy nemôžem utíšiť, že veľmi dlho plače a akoby nereaguje, navrhla mi primárka hospitali­záciu,“ vracia sa o viac ako osemnásť rokov naspäť Ewa s tým, že tam sa všetky dobré správy definitív­ne skončili.

LÁSKA BOLA VECOU ROZHODNUTIA

Vyšetrenie EEG Ninkinho mozgu dopadlo zle. „Normálne ak má človek epileptický záchvat, tak na zázname vidno výboj a potom určité odznie­vanie. Ninka mala výboj a potom rovnú čiaru. Jej mozog po výboji akoby vegetoval,“ vysvetľuje Ewa s tým, že lekár jej dokonca naznačil, že jej dieťa ne­bude mať dlhý život. „Rovno som sa pána docenta opýtala, čo to znamená, a on mi povedal, že v naj­lepšom prípade dva roky života, ak bude žiť dlhšie, zostane na prístrojoch,“ zhlboka sa nadýchne. Bola to rana medzi oči, rozčarovanie a vnútri obrovský smútok… Ninu však stále držala v náručí, nemohla sa zrútiť s tým, že už nič nemá význam. Ani brať, čo bolo pred nimi, ako čakanie na smrť. Tú si koniec koncov nebola schopná pripustiť. Takže žila zo dňa na deň. Vďaka najbližším, priateľom a viere. „Jed­noducho som Ninu odovzdala Bohu pripravená prijať, že to dopadne, ako to dopadne, ale na druhej strane tam stále bola obrovská nádej, že raz predsa len bude okej…“ To, čo sa s ich druhorodenou dia­lo, od nej chcelo, aby bola predovšetkým mamou. Nie sama sebou, nie manželkou. A manželstvo tak dostávalo zabrať. „Ak hovoríme o tej peknej ružo­vej láske, náš vzťah asi nikdy nebol ideálny napriek tomu, že to tak mohlo zvonku vyzerať. Na to sme až príliš rozdielni. Naša láska bola vecou rozhodnutia a bola to láska, ktorá potrebovala veľa obety,“ pri­znáva Ewa úprimne a autenticky až na kosť. Ale od ideálov a snov malo ďaleko všetko. „Nepredstavo­vala som si ani to, že budem zavretá doma s deťmi, že môj život bude vyzerať takto.“

ČÍM BOLA NINKA STARŠIA, TÝM VIAC MI TO PRIŠLO ĽÚTO

Nina rástla a potrebovala oboch rodičov. Aj ich mala. Niesli to spolu a Ewa priznáva, že to brala ako samozrejmosť. „Až potom som zistila, že nie­ktorí chlapi v takýchto situáciách od rodín odchá­dzajú,“ priznáva. Jej muž nie. „Dodnes počúvam, aké mám na manžela šťastie, ako Ninu ľúbi. U nás to naozaj nie je tak, že iba ja som mama. Otec sa o ňu dokáže postarať na sto percent. A nikdy som necítila, že by toho mal plné zuby alebo že by u nás vo vzduchu visela hrozba, že nás opustí. Naopak, mám pocit, že je to on, kto má viac trpezlivosti,“ priznáva. Nina postupne prekonávala lekárske predpovede, vďaka intenzívnemu cvičeniu sa na­učila sedieť, a keď sa priamo v ambulancii neuro­lóga sama pretočila, uznanlivo skonštatoval, že sa museli veľmi dobre modliť… Postupne testy vylú­čili smrteľnú metabolickú poruchu, ale k epilepsii pribudla ďalšia diagnóza – autizmus. Nina teda chodí, motoricky je úplne v poriadku, má dievčen­sky nežnú tvár, ale nerozpráva, a aj keď je z nej už dospelá slečna, zostala na úrovni deväťmesačného bábätka. „Zo začiatku mi to akoby nedochádzalo. Hovorila som si, keď sa naučí chodiť, nikto na nej nič neuvidí. Bola také drobučké dievčatko, ktoré nebol problém prebaliť, obliecť… Navyše má člo­vek stále nejakú nádej, že to bude lepšie, ako ho­voria doktori. Ale čím bola staršia, tým viac mi to prišlo ľúto. Hnevala som sa, ani neviem na koho. Nechcela som si totiž pripustiť, že sa hnevám na Boha. Veď to sa predsa nemôže… Ale tak dlho som verila v uzdravenie, že som nechápala, prečo sa nič nestalo. Žiadne – proste, a dostanete. Viem, že takto Boh nefunguje, ale to, že preňho nič nie je nemožné, vám aj tak stále vyskakuje v hlave.“

EWA, ALE MY TO KAŽDÝ ZVLÁŠŤ NEZVLÁDNEME

Každý deň tak akoby bol pre Ewu nová výzva, aby ho prijala taký, aký je. Každý deň nanovo sa musela zmierovať s dcérinou chorobou a každý deň sa na­novo musela učiť milovať ju. „Potrebovala som sa totiž dostať k tomu, že ju chcem milovať a chcem sa pre ňu obetovať. Lebo ak by som to robila len preto, že musím, alebo ak by som s manželom zo­stávala len z povinnosti, tak by to nešlo. Dôležité pre mňa bolo, aby som mala slobodu rozhodnúť sa sama – že takto to chcem. A to je pre mňa asi láska, tá sloboda rozhodnúť sa, že napriek ťažkým veciam zostávam.“ Nepozná každú myšlienku svoj­ho muža, nevie, čo všetko mu prebehlo hlavou, ale vie, že by bolo pod jeho úroveň čo i len rozmýš­ľať o tom, že svoje deti opustí. „Veď aj on je tvorca nášho života, aj on splodil Ninku…“ uvažuje Ewa nahlas a priznáva, že pred pár rokmi si prešli krí­zou, keď sama vyslovila slovo rozchod. „A on mi hovorí: ‚Ewa, ale my to každý zvlášť nezvládneme.‘“ Občas rozmýšľa, aké by to bolo, keby mali všetky tri deti zdravé – po Ninke sa totiž rodina rozšírila ešte o najmladšieho syna. „Pozerám sa na to reál­ne. Možno by sme boli úplne niekde inde a užíva­li si manželstvo, ale rovnako je možné, že by sme spolu už neboli.“

FOTO: ARCHÍV E. S. A SHUTTERSTOCK