Energiou milovaného človeka nasiaknu steny domova. Jeho niekdajšie obľúbené miesto na sedačke, rozpozeraný seriál na Netflixe… Vankúše ešte udržiavajú jeho vôňu a predmety, ktoré bral do ruky, nesú jeho dotyk. Všetky tie nežno-drásajúce dôkazy o tom, že s vami tu a vtedy žil či bol, no byť s nimi konfrontovaný po jeho strate bolí. V čase pred Vianocami a počas nich ešte viac.
Bolesť si totiž na Vianoce nedáva pauzu. Fyzická a najmä nie tá duševná. Nuž a prvé Vianoce „po“ sú mimoriadne náročné obdobie na zvládnutie, a to aj pre tie odolnejšie nátury. Smútok je individuálny, nemá svoj presný vzorec, navyše nejde o lineárny proces, takže niekto, komu sa zdanlivo darí lepšie, môže zistiť, že sa po príchode Vianoc opäť ponorí do hlbín depresie či úzkosti. Obavy z najkrajších sviatkov roka sú teda úplne na mieste a prežiť ich môže byť na pohľad nemožné, no je to zároveň nutné. Lebo či chcete, či nie, Vianoce sa stanú, Popoluška dostane svoje tri oriešky, Kevin prekabáti zlodejov… Podľa každého kalendára im zas a znova patria dvadsiaty štvrtý, piaty aj šiesty december. A vy? Aj vy ich napokon prežijete. Otázne je len – ako a či sa dá dosah týchto dní na vašu dušu zjemniť.
UMLČAŤ POCIT VINY
Hneď v úvode si optimisticky povedzme, že urobíme všetko pre to, aby sa to naozaj dalo. Tí, ktorí nám odišli a milovali nás, by si určite nepriali, aby nás žiaľ zomlel a my sme nevnímali ani kúsok radosti zo života. Áno, oni síce z neho boli vytrhnutí, no my si dar života ešte užívať môžeme, a to by sme si mali pripomínať. Smútiaci majú niekedy pocit viny, keď ich niečo rozveselí, keď sa tešia z peknej chvíle. Akoby boli nejako neverní pamiatke svojho blízkeho. Ako sa vôbec môžem radovať, keď sa stala taká hrôza, že on či ona sa presunul tam, odkiaľ niet návratu?
Je to tak, že prvý rok po vážnej strate je zvyčajne najťažší. A s ním aj prvé Vianoce, lebo tie akosi automaticky patria rodine a sú s ňou neodmysliteľne späté. Ak ste stratili životného partnera, môžete cítiť beznádejnú osamelosť a ešte väčšiu ťarchu zodpovednosti či tlak starostí z toho, ako vytvoriť alebo spoluvytvoriť atmosféru Vianoc pre ostatnú rodinu aj bez neho. Ak ste stratili dieťa, môžete mať pocit, že vám chýba všetka radosť a vzrušenie, ktoré k Vianociam patria. Môže to tiež vyvolať určité pocity závisti voči všetkým ostatným, ktorí ešte stále môžu oslavovať so svojimi deťmi – veď pre koho sú Vianoce, ak nie pre deti? Ak ste stratili rodiča, môžete pociťovať nostalgiu za všetkými Vianocami, ktoré ste prežili spolu, a za ich čarom, vďaka ktorému boli výnimočné. Je pravdepodobné, že spolu s vami smútia aj ďalší rodinní príslušníci. Ak každému umožníte podeliť sa o to, čo potrebuje na prežitie prvých Vianoc, pomôže to rodinu spojiť, keď budú spoločne smútiť nad stratou.
ĎALEKO A EŠTE ĎALEJ
Mnohí túto situáciu pomerne často riešia útekom z bežného tepla domova. Odídu k moru alebo do hôr. Niekam, kde nie je televízia ani mobilný signál a hlavne žiadne vizuálne a hmatateľné spomienky, ktoré zvierajú hrdlo. „Dovoliť si utiecť, keď je to príliš ťažké, je úplne v poriadku. Niekedy je to dokonca nevyhnutné. Po prežití tragickej straty sa cítime ako po zemetrasení vyššieho stupňa Richterovej stupnice. Všade naokolo sú trosky, nič nefunguje tak ako predtým a ako sme zvyknutí. Odísť a najprv si oddýchnuť, nechať sa trochu rozmaznávať, než si z trosiek znovu vybudujete svoj život, môže byť v tomto prípade dobrý nápad. A to tak z hľadiska štartu nového života, ako aj prežitia vianočných sviatkov,“ myslí si psychologička Dana Poláková.
Rada by sa mohla zdať v tomto prípade jednoduchá – nerobiť nič, čo necítime ako správne. Ak sa necítite na slávenie Vianoc, jednoducho ich čo možno najviac odignorujte, a to pokojne mimo vášho domu, mesta, krajiny či dokonca kontinentu. Tam, kde sa budete cítiť bezpečne.
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete urobiť, je dovoliť si smútiť akýmkoľvek spôsobom, ktorý vám vyhovuje. Nesnažte sa svoje emócie držať v sebe alebo predstierať, že je všetko v poriadku, aj keď to tak nie je. Ak potrebujete plakať, tak plačte. Slzy totiž nie sú znakom toho, že človek niečo nezvládol. Naopak, sú normálne a netreba sa za ne hanbiť ani ich potláčať. Niekedy je však fajn poplakať si aj dojatím či úprimnou radosťou zo života. Ak si potrebujete nájsť čas pre seba, urobte to. Smútok je proces a bude trvať určitý čas. Dôležité je tiež hovoriť o svojom milovanom človeku. „Spomínanie jeho mena a delenie sa o spomienky môže pôsobiť terapeuticky. Možno vám pomôže, ak si zapíšete niektoré zo svojich obľúbených spomienok alebo si založíte nádobu na spomienky, do ktorej si každý deň zapíšete niečo veselé. Prípadne si môžete vytvoriť fotoalbum alebo spomienkovú škatuľu, ktoré vám pomôžu sústrediť sa na niečo iné. Kľúčové sú pritom pozitívne spomienky, ktoré máte na svojho blízkeho. Môže to byť čokoľvek od minulých Vianoc až po šťastné spoločne strávené chvíle. Spomienka na pekné chvíle vám pomôže zmierniť bolesť, ktorú pociťujete,“ myslí si psychologička.
POVINNÝ KŔČ RADOSTI
Nemusíte sa do Vianoc zapájať len preto, že to spoločnosť alebo širšia rodina od vás očakávajú. Toto naozaj nie je chvíľa, keď vy máte vychádzať stoj čo stoj v ústrety. Nie, vy sa máte ošetriť a nedovoliť, aby vás niečo iné alebo niekto iný svojím náhlivým postojom ešte viac poranil. V takom intenzívnom trúchlení po vážnej strate blízkeho si ochráňte svoju pozíciu a výsadu – môžem všetko, čo mi je príjemné, a nemusím nič, čo ma vnútorne ničí. „Kŕčovitá snaha radovať sa aspoň kvôli druhým je len zbytočne vyčerpávajúca. Ale aj uzatváranie sa do smútku a samoty môže viesť k depresii,“ dodáva Dana Poláková a v tomto prípade odporúča myslieť na svoj smútok už pri plánovaní sviatočnej výzdoby, programu a aj menu.
„Nenúťte Vianoce, aby boli rovnaké. Snaha dodržiavať staré tradície bez vášho milovaného sa môže obrátiť proti vám a spôsobiť ešte väčší smútok. Majte reálne očakávania a priznajte si, že tento rok to bude náročnejšie, preto na seba nebuďte príliš prísni. Keď sa rozhodnete jednoducho vynechať sviatočné tradície alebo si od tohto roku vytvoriť nové, vlastné a liečivé pre vás, je to viac ako žiaduce. Už aj v tejto kreativite, spontánnosti a chuti možno badať semienko obrátenia sa k budúcnosti, k novému životu a nádeji,“ hovorí Dana Poláková.
Doprajte si „ľahšie stráviteľnú verziu“ osláv, pokojne vynechajte stretnutia a aktivity, ktoré vás vyčerpávajú, alebo ich aspoň skráťte a rozložte na viac dní. Niektoré návštevy si môžete nechať na neskôr, prípadne niekomu len zatelefonovať alebo poslať starú dobrú klasickú papierovú pohľadnicu. Nechajte si doma, v srdci a v mysli miesto na spomienky, nežné pozdravy a slzy pre toho, kto vás opustil, a to aj v prípade straty vášho nenarodeného dieťaťa. Aj keď vaše dieťa nie je nažive, patrí do vášho života. Malo byť s vami – a môže byť, aspoň symbolicky. Môžete preň pripraviť aj darček, zapáliť sviečku, pridať do interiéru ešte viac svetielok, páliť prskavky… A nikomu nemusíte nič vysvetľovať, no rovnako si nezabudnite dopriať aj trochu radosti a príjemného sviatočného povzbudenia.
Ak dovolíme smútku zaujať určité miesto v určitom čase, potom je možné zažiť iné, povznášajúce veci v inom čase a na inom mieste. Uvarte si to, na čo máte chuť, hoci sa to vymyká vianočnému menu, počúvajte hudbu, na ktorú máte chuť, a nájdite si niečo v blízkej budúcnosti, na čo sa môžete tešiť. Môže to byť niečo také jednoduché ako dlhá prechádzka v prírode alebo relaxačná masáž. Je dôležité nájsť si čas pre seba, aj keď sa vám nechce. Ak sa o seba postaráte, budete v lepšej pozícii, aby ste zvládli všetko, čo vám príde do cesty,“ vysvetľuje psychologička.
MÔŽEŠ ÍSŤ
Podľa smútkových poradcov fenomén zmierenia sa so stratou súvisí s individuálnym smútkom a je poslednou z fáz trúchlenia po popieraní, hneve, vyjednávaní a depresii. No v neposlednom rade ide aj o potrebu zmierenia sa s konkrétnym blízkym, ktorý tu už nie je, a pravdepodobne ju podvedome pociťujú mnohí pozostalí. Niektorí sa so svojím zosnulým možno nedokázali zmieriť za života alebo to jednoducho nestihli, lebo odišiel náhle. Výčitky svedomia sú v tomto prípade krutá vec, pretože dlh v peniazoch sa dá splatiť, ale dlhy duše, keď ten druhý odíde, sa splatiť nedajú.
A počas ligotavého obdobia Vianoc sa tento druh bolesti v nás akoby násobil. Ak na Vianoce plačeme pri spomienke na svojho blízkeho, je to v poriadku. Zároveň to však znamená, že sme ešte nedokázali toho, koho sme stratili, pustiť na druhý svet. Podľa psychologičky by mohlo pomôcť vedomé uvoľnenie. „Niekedy stačí nahlas alebo v duchu povedať – ďakujem ti, odpusť mi, aj ja ti odpúšťam, milujem ťa a napokon – môžeš slobodne odísť, púšťam ťa.“
foto: Unsplash
