Vedela som o jej kuchárskej knihe, aj o tom, že je naozaj dobrá. Mám totiž pár kamarátok, ktoré ju už majú „vylepšenú“ vyprsknutým olejom, zvlnenú rozliatym mliekom aj lepkavú od sirupu. To je však pre kuchárku väčšie ocenenie ako akákoľvek literárna cena. Znamená to totiž, že je tam, kde má byť – na mieste, kde sa varí a nie zapadnutá prachom niekde v poličke či nebodaj v sklade kníhkupectva. Ale priznávam sa, že som netušila, že keď herečka Anka Šišková v jej titule tvrdí Nič lepšie nepoznám, presne vie, o čom hovorí. Vyrástla totiž v reštaurácii.
Tou reštauráciou ste ma prekvapili. Vždy som mala pocit, že ste sa narodili skôr do divadelnej šatne…
Maminka síce bola učiteľkou v materskej škole, ale keď otec začal pracovať ako vedúci reštaurácie s ubytovaním vo Vrátnej doline, nastúpila tam aj ona. V tej dedine totiž žiadna škôlka, kde by mohla učiť, nebola. Takže sme sa s mladším bratom, keďže starší traja už chodili do školy v Žiline, naozaj celé detstvo premotali v reštauračnej kuchyni a v lese a dedine okolo.
Veľa škody ste im tam ale nenarobili a z ich jedálneho lístka vám vraj nechutilo nič.
Len keď navarila mama. Ale najradšej som aj tak mala chlieb s maslom a pažítkou. Za socializmu sa všeobecne varilo v reštauráciách príšerne, čo mi nešlo do hlavy. Veď naša kuchárka, pani Balátová, vedela úžasné jedlá, naučila ma vyhadzovať do vzduchu palacinky… Mama mi to potom vysvetlila jedným slovom – normy. Socialistické normy presne diktovali, čo, ako a koľko.
Vy ste, našťastie, pochytili len to, čo varili mimo noriem. Aj keď najviac vás naučila mama s babkou. Ukázalo sa potom, že platí, čo sa v mladosti naučíš, v dospelosti akoby si našiel? Alebo ste si museli k vareniu nájsť vlastnú cestu?
Nemôžem povedať, že som sa pri nich učila, ja som ich skôr pozorovala. A doteraz sa mi stane, že sa mi pred očami jednoducho vybaví obraz, ako to robili ony. Ale ja si to ešte vylepším a doplním, a tak vznikajú moje jedlá. Pre mňa je varenie tvorenie. Vždy sa smejem, že si permanentne vymýšľam nové a nové recepty, lebo si žiadny predchádzajúci nepamätám. Keď potom niekomu niečo navarím a pýta si recept, tak neviem, čo povedať, lebo som to tvorila za pochodu. A už ani neviem, ako som to urobila… (úsmev)
Keď si niekto pýta recept, to je viac ako pochvala. Kedy ste si uvedomili, že vaše varenie baví nielen vás, ale aj tých, ktorí to jedia?
Keď som prišla do divadla v Trnave, pozývala som k nám na obed veľa bratislavských kolegov. Oni totiž nemali kam ísť a ja som každý deň varila. Takže boli mojimi prvými stravníkmi. Keď si moje jedlo pochvaľovali, povzbudzovalo ma to a bola som rada, že to mám komu predviesť.
Svoju kuchársku knihu ste však začali slovami, že varíte a pečiete aj vtedy, keď nemáte komu, lebo vám to pomáha zahnať smútok… Baví vás variť aj pre samu seba?
Niektoré jedlá áno. Som totiž dosť kritická stravníčka a nechutí mi hocikde, hlavne, keď to, čo servírujú, nie je dochutené. Každé jedlo totiž môže mať strašne veľa chutí, vôní a ich odtieňov. Takže keď dostanem niečo, čo je mdlé a nemá v podstate žiadnu chuť, zdá sa mi to nudné. Je však možné, že iní na jazyku všetky tie chute necítia.
Akí sú v tomto muži? Vedia oceniť ženu, ktorá dobre varí?
Asi áno. Aspoň ja to tak vnímam, a to aj od kolegov a kamarátov. Strašne im u mňa chutí. Myslím, že cítia, že ma to baví, že sa s chuťami hrám a dávam do toho seba. Totiž to potom na tanieri vidieť.
Myslíte teda, že aj láska ide naozaj cez žalúdok?
Podľa mňa iba na začiatku. Potom už podľa mojej skúsenosti nehrá žiadnu rolu, či žena varí alebo nie. Muži si totiž rýchlo zvyknú na všetky dobré veci a berú ako samozrejmosť, že je každý deň navarené. Môj prvý manžel jedol tak automaticky, že keď som sa ho po piatich minútach spýtala – čo sme mali na obed? – len krútil hlavou. Už si nepamätal.
A dievčatá? Museli ste ich s jedlom naháňať, ako rodičia kedysi vás?
Mladšia Terezka od malinka papala rada, a ani potom nemala s jedlom problém. Dorotka, tá áno, vôbec nechcela jesť, ale ukázalo sa, že mala problém s trávením. Bola vždycky chudunká. Dnes však majú obe k jedlu dobrý vzťah, aj keď Terezka možno predsa len viac. Ona aj veľmi rada varí. Vymýšľa, tvorí a navzájom si potom posielame fotky receptov. Dorotka vie variť tiež, myslím, že aj veľmi dobre, ale nemá k tomu až taký vzťah.
„Mám rada aj históriu, aj ľudí, ale mám pocit, že človek sa o krajine najviac dozvie cez jedlo.“
Vy ste, mimochodom, pre to, aby im chutilo, urobili, čo sa len dalo. K jedlu ste im rozprávali ešte aj rozprávky. Z vašej knižky si pamätám mrkvičkovú… Tú ste niekde našli?
Nie. Ony chceli iba vymyslené, a navyše nie iba pri jedle. Pri všetkom možnom. Zadali mi – a teraz rozprávaj rozprávku o… tejto tráve… a o tomto motýľovi. Najčastejšie to bolo, keď sme išli niekam do kopca. Nechcelo sa im totiž chodiť. A kráčali iba vtedy, keď som im rozprávala. Moje vymyslené rozprávky tak niekedy trvali aj celé hodiny. A najhoršie bolo, keď potom chceli, aby som ich zopakovala…
Myslím, že z vás vycepovali celkom slušnú rozprávkarku. Keď spolu cestujete dnes, už asi rozprávky vymýšľať nemusíte, gastronómiu za hranicami si zjavne užívate všetky tri…
Priznám sa, že pre mňa je cestovanie o chutiach. Mám rada aj históriu, aj ľudí, ale mám pocit, že človek sa o krajine najviac dozvie cez jedlo. S oboma dcérami milujeme objavovať chute, ktoré nepoznáme.
Všetky?
No, má to svoje hranice… (smiech) Napríklad pečený hmyz. Ochutnala som to, ale žeby ma to nad-chlo, nemôžem povedať. Ale som otvorená skúšať…
V kuchárskej knižke ste skonštatovali, že ak jestvujú minulé životy, boli ste určite Francúzkou. Tam sa vám, podľa vašich slov, páči všetko. Takže toto je kuchyňa vášho srdca?
Dnešná moderná kuchyňa je už veľmi slobodná, a to, čo bolo typické len pre niektoré krajiny, je už súčasťou aj tej našej. Terezka napríklad miluje ázijské chute, najmä vietnamskú, japonskú kuchyňu. Rada sa to od nej učím, ale priznávam, že to nemôžem jesť stále. Kým stredomorskú kuchyňu môžem mať naozaj aj každý deň.
Máte aj nejaké zatiaľ neobjavené chute?
Strašne veľa. Veľmi túžim ísť napríklad do Južnej Ameriky. A ochutnať všetky tie kuchyne od Mexika dole aj so všetkými indiánskymi vplyvmi. A ešte by som veľmi rada išla do Ázie – do Vietnamu a najmä do Japonska. Ich kuchyňa sa mi zdá v niečom až čistá a krásna. Mám totiž veľký zážitok z New Yorku, kde som bola v jednom suši bare. Mali tam vždy maximálne štyroch hostí. Kuchár podal každému jeden kúsok, a potom sa pozeral, ako nám chutí. Až potom urobil pred našimi očami ďalší. To boli také chute, na ktoré v živote nezabudnem. Tam bolo cítiť všetko, tisíc chutí.
Za Atlantik vás priviedlo nielen cestovanie, ale pred rokmi aj nominácia filmu Musíme si pomáhať na Oscara. Prinieslo vám to aj nové kulinárske zážitky, také, ku ktorým sa bežný smrteľník skrátka nedostane?
To s tým nesúvisí. Kulinársky zážitok môžete mať aj v poslednej dedinke na Slovensku. Sláva ani úspech nemajú vôbec vplyv na to, či sa dokážete tešiť z jedla a zažiť niečo príjemné a krásne. Na to nemusíme byť ani bohatí, ani slávni.
