Keď rozpráva o varení, nie je to až tak o chutiach či ingredienciách, je to akoby filozof predstavoval svoje učenie. Varenie, ako Martin „Pyco“ Rausch hovorí, nie je pre neho totiž nikdy konečný stav, ale trvajúca zážitková cesta, ktorou môžete ísť celý život.
Kedy sa táto vaša cesta začala? Vedeli ste si jedlo vychutnávať už ako dieťa?
Prvé spomienky spojené s jedlom mám pravdepodobne z predškolského veku, ale viem, že vyslovene detským jedlám som neholdoval. Parené buchty či dukátové buchtičky boli skôr postrachom. Naopak, od malička mi veľmi chutili zemiaky na všetky spôsoby.
Takže ste neboli dieťaťom, pri ktorom rodičia kvôli každej lyžičke museli podať herecký výkon a keď ste niečo zjedli, oslavovali to ako víťazstvo Slovenska v hokeji?
Naši kŕmili štyri deti a ja som bol medzi nimi ten celkom dobrý „jedák”, takže vyjednávanie o jedle začalo, až keď som v puberte prestal jesť mäso. To ale na stole aj tak nebolo príliš často.
Bez neho to však pri varení asi vyžadovalo väčšiu fantáziu. Bavilo vás už vtedy byť v kuchyni pri tom?
Ako dieťa som skôr nazeral a občas pomáhal, najmä u starých rodičov či tety, ale najviac som, samozrejme, sledoval mamu. Ani mi však nenapadlo, že varenie ma raz bude sprevádzať dospelým životom. To prišlo až s vegetariánstvom a štúdiom na hotelovej škole.
Napriek tomu, že na varenie máte „papier“, vaša cesta však neviedla do gastra, ale k šoubiznisu, a to cez moderovanie prvého ročníka Superstar. V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že to, že ste šli na konkurz na moderátora, bola „lotéria, náhoda aj šanca, do ktorej vás dotlačila hypotéka na krku a také mínusy na účte, že ste občas nemali ani na jedlo.“ Ako to bolo s varením a knihami? Tiež lotéria, náhoda a šanca…?
S kuchárskymi knihami to bolo presne naopak. Aktívne som sa vareniu a receptom začal venovať, až keď som si mohol dovoliť robiť to, čo ma baví a dáva mojej existencii širší rozmer než moderovanie televíznych súťaží. Ale samozrejme, rozhlasová aj televízna práca mi dala veľa užitočných skúseností.
„Sláva a popularita nie sú to isté. Vždy vravím, že známym sa stanete, aj keď vylúpite banku alebo prebehnete nahí po námestí.“
Mnohých ale šokovalo, že ste pri moderovaní nezostali naplno. Superstar vás predsa len vystrelila na vrchol, doslova ste sa dotkli hviezd… Nie je sláva návyková?
Sláva a popularita nie sú to isté. Vždy vravím, že známym sa stanete, aj keď vylúpite banku alebo prebehnete nahí po námestí. To, aby si vás ľudia vážili, si treba zaslúžiť a nehrá pri tom rolu, či si vás vážia len susedia alebo celé mesto. Od slávy som závislý nebol, nejednému človeku totiž život aj zničila. Vnímam ju ako slepú uličku, okolo ktorej treba len prejsť a zapamätať si ju. Zrejme všetci si prajeme, aby si nás okolie vážilo alebo nás aspoň rešpektovalo. V tom nie som výnimkou. Ale nie za každú cenu. Mojím skutočným cieľom je práca, ktorá ma napĺňa. Teda skôr cestou….
Máte pravdu. Silné poznanie a filozofia… Mimochodom, presne tak mi pripadá aj vaše varenie ako oveľa viac, než len príprava niečoho do žalúdka. Nič nevyhadzujete, odmietate, aby kvôli vám zomierali akékoľvek živé tvory…
A úprimne si prajem, aby aby tento prístup malo čo najviac ľudí. Kvôli planéte, udržateľnosti, ale aj kvôli vlastnému telu. Varenie, vzdelávanie sa v otázke potravín, výživy a stravovania nie je totiž len životný štýl. Začína byť otázkou prežitia. Neviem, či ste to vedeli, ale Slovensko vedie niekoľko škaredých rebríčkov v štatistikách onkologických ochorení, cukrovky, obezity, srdcovocievnych chorôb a ochorení tráviaceho traktu. O to vyznieva paradoxnejšie, že napriek tomu pod mojimi video receptmi na webe neubúdajú komentáre o tom, ako treba mäso jesť trikrát denne a jeden štamprlík nikoho nezabije….
Vy ste mäso zo svojho jedálneho lístka vylúčili v čase dospievania ako mnohí ďalší. Ale keď im pribudlo pár rokov, vrátili ho späť. Vy, naopak, tvrdíte, že radšej budete hladovať, akoby kvôli vám mali zabiť zviera…
(úsmev) To sú vždy také hypotetické otázky, či by som radšej hladoval, ako dal do úst mäso. Takže odpovedám rovnako hypoteticky – aj vy by ste asi jedli korienky, chrobáky a listy, keby ste mali prežiť. A pridal by som sa zrejme aj ja. Obávam sa však, že keby taký stav nastal, ľudia nebudú svorne hľadať korienky v lese, ale zrejme sa začnú zabíjať navzájom..
„Aktívne som sa vareniu a receptom začal venovať, až keď som si mohol dovoliť robiť to, čo ma baví.“
Bohužiaľ, asi máte pravdu. Vráťme sa radšej do kuchyne a k vašim receptom, v ktorých mäso jednoducho nie je. Stále vám to takto vyhovuje? Rovnako, ako keď ste vegetariánstvom začali?
Odpoveďou je asi už len samotný fakt, že som konzumáciu mäsa ukončil takmer pred tridsiatimi rokmi. Bolo to síce z etických dôvodov, ale musím povedať, že zároveň mi nechutilo. Som ovolakto vegetarián, takže konzumujem mlieko, vajcia, syry ale aj ryby. S výčitkami. Ale konzumujem.
Spomínali ste, že tým sa začalo naťahovanie sa s najbližšími o to, čo by ste mali jesť. Trvá to dodnes? Stále musíte svoj spôsob stravovania pred niekým obhajovať?
Neobhajujem. Keď sa ma niekto opýta, rád vysvetlím, ale nikoho na to nepresviedčam. Moje recepty majú byť inspiráciou pre kohokoľvek, kto si chce spestriť život a tanier.
Spomínam si, že niektoré z nich vznikali spôsobom – čo ostalo v chladničke. Nič z toho, čo ste takto vytvorili, vás od experimentovania neodradilo?
Je pravda, že takto sa začalo veľa receptov s tým, že pri varení zo zvyškov, respektíve z toho, čo je práve doma, sa niekedy vedľa seba ocitnú suroviny, ktoré by ste inak nespárovali. Ale základom je to, čím svoju chladničku a špajzu plníte. Mne sa napríklad nestane, že medzi zvyškami budú čipsy, instantná polievka, práškové proteíny alebo paštéta, pretože takéto „potraviny” doma nemám ani vtedy, keď je čerstvo nakúpené.
Je takéto experimentovanie iba z núdze cnosť? Inak sa držíte presných receptov?
Nie, vytváram si recepty rád. Tie sú potom vyslovene výsledkom kreatívneho procesu alebo fázy, ktorú sám pre seba nazývam testovacia. Ale sú aj jedlá, ktoré varím presne podľa receptov a vtedy do veľkej miery dodržiavam pomery, postupnosť či kombinácie surovín.
Tvoríte nielen recepty, ale aj kuchárske knihy. A práve vám vychádza štvrtá z nich. Podľa čoho cítite, že už je čas na ďalšiu kuchárku? V čom je tá najnovšia iná?
Po trilógii Moje jedlo som celkom presedlal z kníh a fotenia jedál na videoprodukciu. Som totiž presvedčený, že video ukazuje prípravu pokrmov dôveryhodnejšie než písané slovo. Ale po piatich rokoch sa mi začali množiť prosby od divákov, aby boli aj tieto recepty konečne v knihe. Štvrtá kniha „Treba si variť” tak má presne opačný príbeh ako tie predošlé. Všetky recepty sú najskôr uvarené a otestované publikom, až potom sa dostali na papier. Takže už obsahuje všetky vylepšenia a nové informácie, ktoré sme predebatovali s divákmi.
Teraz by ma úprimne zaujímalo, čo na toto všetko hovorí maminka, ktorá vás prvá zažila motať sa v kuchyni…
Od malička mi hovorila, že som narodený pod šťastnou hviezdou a ja som si ako dospelý uvedomil, ako veľa jej slová pre moju detskú dušu znamenali. Výsledkom je všetko, čo robím. Vždy verím, že sa jej to bude páčiť. Aj teraz, hoci moju novú knihu zatiaľ nevidela.
