Chudobné a ušľachtilé jedlo. Viac ako len zmes vody a múky, ochutená olejom a paradajkami a upečená v peci. Skutočná pizza je jedlo, symbol a rituál. Tá pravá je tenká s vysokými okrajmi, ako v Neapole. Ten, kto povedal, že za peniaze si šťastie nekúpiš, za čo si potom kúpil pizzu?
Ako sa to celé začalo
V Neapole v 16. storočí sa chlieb „galette“ bežne označoval ako pizza. Jedlo pre chudobných sa predávalo na ulici a rýchlo sa stretlo s veľkým úspechom. Existovalo už niekoľko variácií: „mastunicola“, pripravená s bazalkou, bravčovou masťou, syrom a korením, a pizza „cecinielli“, pripravená z malých kúskov rýb. Prvé skutočné spojenie cesta s paradajkami (najskôr vítané s nedôverou, pretože paradajky boli považované za jedovaté) sa uskutočnilo v polovici osemnásteho storočia.
Často rozprávaný príbeh tvrdí, že 11. júna 1889 zavolal taliansky kráľ Umberto I. spolu so svojou manželkou, kráľovnou Margheritou Savojskou, počas dovolenky v Neapole do svojho paláca najobľúbenejšieho výrobcu pizze Raffaeleho Esposita, aby ochutnal jeho špeciality.
Raffaele pripravil tri druhy pízz: jednu s bravčovou masťou, syrom a bazalkou, druhú s cesnakom, olejom a paradajkami a tretiu s mozzarellou, bazalkou a paradajkami (vo farbách talianskej vlajky). Kráľovná si tretiu pizzu natoľko obľúbila, že poslala šéfkuchárovi list, v ktorom mu poďakovala a vyjadrila uznanie. Na jej počesť ju nazval „Pizza Margherita“. Táto pizza vydláždila cestu pre moderné pizze a urobila z Neapolu svetové hlavné mesto pizze.
V skutočnosti táto kombinácia existovala už niekoľko desaťročí: je opísaná v knihe z roku 1866 spolu s pizzou Marinara a pizzou Calzone. Napriek tomu je Raffaele Esposito považovaný za jej oficiálneho „vynálezcu“.
Pizza zostala typickou neapolskou atrakciou až do začiatku 20. storočia, keď sa pomaly začala rozširovať aj do zvyšku talianskej „čižmy“. Do sveta sa dostala až po druhej svetovej vojne, a to vďaka migrantom, ktorí sa vybrali hľadať šťastie do iných krajín a na iné kontinenty. Prvý stánok s pizzou v USA otvoril Gennaro Lombardi v New Yorku a doteraz ho považujú za patróna pizze v USA.
Umenie prípravy pizze, tak ako ju robia v Neapole, sa dostalo na zoznam nehmotného svetového kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.
Tajomstvo prípravy
Ruky a trpezlivosť. Tu sú základné tajomstvá jemného a chrumkavého cesta. Príprava pizze doma je jednoduchšia, než si myslíte. Kysnutie cesta si vyžaduje čas a ak chcete jesť pizzu večer, je dobré začať s prípravou cesta ráno alebo deň vopred. Ďalším tajomstvom je ručné miesenie, trvá to síce dlhšie, ale výsledok je lepší ako s mixérom. A hlavne žiadny valček! Cesto vypracujte jemne prstami. Používajte múku s vysokým obsahom lepku, vlákniny a minerálov. Aj u nás na Slovensku je veľký výber či už talianskych, alebo aj slovenských múk, určených na prípravu pizze.
Čím obložiť pizzu?
Pri obložení dajte priestor fantázii. Pripravte si napríklad lahodný základ s množstvom mozzarelly a oregana, po upečení môžete pridať mortadelu, pistácie a olivový olej.
Keď použijete paradajky, nezabudnite ich okoreniť podľa vašej chuti, pol hodiny pred pridaním na pizzu, aby sa chute premiešali. Vyhýbajte sa omáčkam, ktorá sú príliš vodnaté.
Ako mäkký syr je vhodné použiť fior di latte alebo mozzarellu (byvoliu mozzarellu). Dôležité je, aby bola dobre odkvapkaná. Určite sa neodporúčajú rôzne náhrady mozzarelly.
Najlepší recept na domácu pizzu
Ingrediencie pre štyri osoby:
600 g múky typu „2“ s vysokým obsahom lepku, vlákniny a minerálov
200 g celozrnnej múky
200 g semolinovej múky
600 g vody izbovej teploty
10 g čerstvých pivovarských kvasníc
30 g olivového oleja
20 g soli
Postup na prípravu pizze doma je jednoduchý, no – ako už bolo spomenuté – chce to trochu času a trpezlivosti. Zmiešajte múku a polovicu vody, kým sa dobre nevsiakne, pridajte droždie a potom pomaly, po troškách, pridávajte zvyšnú vodu. Olej a soľ sa pridávajú ako posledné.
Cesto dobre premiešajte, kým nebude hladké a homogénne, pričom nechajte vodu po troškách absorbovať. Je to proces, ktorý by sa mal robiť ručne a trvá asi 30 minút. Cesto vložte do naolejovanej misy, vyložte priehľadnou fóliou a nechajte odpočívať pri izbovej teplote. Keď cesto zdvojnásobí svoj objem (trvá to niekoľko hodín), znova ho jemne premieste a nechajte vykysnúť.
Keď je cesto vykysnuté, rozdeľte ho na asi 500- až 600-gramové bochníky a vyvaľkajte každý bochník končekmi prstov a veľmi pomaly a trpezlivo vložte na plech a nechajte asi hodinu odpočívať. Následne ozdobte podľa želania a pečte v predhriatej rúre pri maximálnej teplote asi 15-20 minút.
Pizzová etiketa
Pizzu nenechajte vychladnúť
Pizza je najlepšia čerstvo upečená, s mozzarellou bublajúcou na povrchu, najintenzívnejšiu chuť má hneď po vybratí z rúry.
Nepoužívajte príbor
„Zákon pizze“ hovorí sám za seba: na jedenie sa používajú ruky. Len čo je nakrájaná na plátky, vezmite si jeden do rúk a zahryznite sa do teplej a mäkkej špičky, kde sa koncentruje všetka chuť. Prvé sústo je zmyslom celej pizze. Nikdy nekrájajte plátok na menšie kúsky.
Experimentujte
Pizza umožňuje nekonečné kombinácie ingrediencií a to je krása pizze! Vždy ochutnávajte nové pizze. Je to zábavné a… povinné!
Zabudnite na ananás a kečup
Experimentovanie je fajn, ale robte to uvážlivo. Nechceme vás vidieť jesť ananás alebo kečup na pizzi. Sú veci, ktoré Taliani nemôžu akceptovať. Experimentovanie áno, ale uvážlivo.
Jedzte aj okraj pizze
Je to najčastejšia chyba, ktorá sa často vyskytuje v pizzeriách: nejesť okraj pizze. Posledný kúsok z každého plátku čistí podnebie. A okraj slúži aj na očistenie taniera od zvyškov mozzarelly a omáčky.
