Nastúpiť, nenastúpiť? Keď sa pozerám na trať pred sebou, v hlave mi víri dilema… Dve autá, kĺzajúce vedľa seba v tesnej blízkosti, akoby sa už-už mali zraziť. Hustý dym, škripot pneumatík, a ja som presvedčená, že v ďalšej zákrute to určite nezvládnu – prevrátia sa alebo neubrzdia. Napriek tomu neukazujem na sebe ani stopu pochybností. So srdcom v krku nastupujem na miesto spolujazdca, nasadzujem si prilbu ako štít proti strachu a všetko, vrátane svojej dôvery, odovzdávam žene za volantom. Romina Vachulíková sa na mňa pousmeje, pevne chytí volant, a s prirodzeným elánom zmiešaným s čistým adrenalínom sa pripravuje na štart. „Ukážem ti svojich 60 sekúnd absolútneho šťastia,“ povie, dupne na plyn a ja viem, že ma čaká jazda do iného sveta.
Stále je to len ranný začiatok tréningových jázd, ktorými sa rozjazďuje na driftové preteky, ktoré mladú pretekárku Rominu čakajú poobede. „Začína sa to však už od rána. Každú jazdu si vychutnávame naplno,“ vysvetľuje mi ten zápal a oduševnenie od prvých momentov. Po chvíľke ju chápem. Pozerám sa okolo seba a vidím, že každý tu niečo zaujato robí, pripravuje sa, opravuje, vysvetľuje, ladí, zdokonaľuje… Akoby sa tu chystala najveľkolepejšia udalosť sveta. V podstate aj chystá. Pre všetkých pretekárov to bol totiž víkend v znamení adrenalínu, vzrušenia, aj nervozity a napätia. Začiatky kontrolovaného šmykovania, známeho ako drift, na Slovensku siahajú do roku 2004, keď sa skupinka odvážnych nadšencov rozhodla po prvýkrát zanechať stopy po gumách v snahe o dokonalé riadené šmyky. V nasledujúcich rokoch sa adrenalínové jazdy postupne zintenzívňovali, až sa v roku 2007 konali prvé oficiálne driftové preteky. Z tejto jedinečnej disciplíny motošportu vyrástla súdržná komunita, ktorú Romina s hrdosťou nazýva „veľkou rodinou“. Dnes sa táto komunita stretáva na šampionáte S&D v Prievidzi, kde vášeň pre drift žije naplno.
TRI JEDINEČNÉ BABY
Milujú výzvy, ktoré iným berú dych. Som o tom presvedčená, keď vystupujem po svojej nezabudnuteľnej jazde, v niektorých momentoch, priznávam, so zatvorenými očami, z Romininho auta a viem, že pre toto sa človek musí narodiť, a ak aj nie, tak svojmu osudu sa nevyhne a jednoducho si ho to nájde. Ako tri baby z prvého slovenského ženského driftového tímu MISUKI – Rominu Vachulíkovú, Sindy Mihálekovú a Miriam Baloghovú. Pre všetky, vojačku, ekonómku a dopravkyňu, je tento adrenalínový druh motošportu vášňou, ktorá im koluje v krvi a ktorú potrebujú preto, aby mohli žiť. Romina sa pri drif-tovaní mení na úplne iného človeka. „Ten pocit, keď auto tancuje po trati, zatiaľ čo sa ja sústredím len na to, čo príde ďalej, je neopísateľný. Adrenalín, ktorý to prináša, ma udržuje pri zemi a zároveň mi dáva krídla. Počas driftu cítim totálnu harmóniu – so sebou, s autom, s traťou,“ opisuje svoju vášeň. Pretekárky mi vysvetľujú, že driftovanie nie je len o rýchlosti, ale o dokonalom súlade s autom. „Všetko je o pocite – vôňa spálených pneumatík, hukot motora, adrenalín, ktorý vám prechádza celým telom. Je to jedinečný moment, keď sa všetko ostatné na chvíľu zastaví,“ dodáva Miriam. Zatiaľ čo iní hľadajú oddych na dovolenke alebo relaxujú doma, tieto baby si vyberajú adrenalín a rýchlosť. „Keď driftujem, cítim sa slobodná. Je to čas, keď vypnem hlavu a užívam si to, čo milujem. Žiadny tlak, žiadne povinnosti. Len ja a auto,“ hovorí pre zmenu Sindy.
V UNIFORME VOJAČKY A ZA VOLANTOM TATRY
Pre Rominu je driftovanie spôsob, ako sa odreagovať po náročných vojenských cvičeniach a každodennej práci v armáde. Tridsaťročná pretekárka z Nových Zámkov je totiž v profesijnom živote vojačkou, ktorá sa nebojí žiadnej výzvy. V armáde slúži ako starší ženista. Pracuje s výbušninami a ťažkou technikou. Už od detstva v sebe totiž cítila túžbu po dobrodružstve a adrenalíne. Napriek tomu, že vyštudovala veterinárne lekárstvo, jej srdce ju ťahalo iným smerom – k armáde. „Rozhodla som sa, že to skúsim, a v roku 2017 som nastúpila na zá-kladný vojenský výcvik v Martine,“ spomína Romina na svoje začiatky v Ozbrojených silách SR. Jej cesta 
nebola ľahká, no Romina sa nezľakla. Prvé kroky v armáde ju zaviedli na pontónovú rotu, kde sa učila stavať mosty na riekach. „Pamätám si, ako sme s kolegyňou prišli na kurz do Martina. Inštruktori boli prekvapení, že tam vidia ženy, a boli zvedaví, či to zvládneme. Nebolo to jednoduché, ale dokázali sme to rovnako rýchlo ako muži,“ hovorí s hrdosťou o svojich začiatkoch. Romina bola jednou z prvých dvoch žien, ktoré tento náročný kurz absolvovali. Jej odvaha a odhodlanie ju nakoniec doviedli až do mierovej misie na Cypre, kde slúžila v operácii UNFICYP, pričom mala funkciu strelca. Na rozdelenom ostrove strávila jeden rok. „Našou úlohou bola udržiavať mier medzi dvoma komunitami žijúcimi na jednom ostrove. Aj keď misia nebola bojová, výzvy boli všadeprítomné – najmä kvôli pandémii, ktorá zasiahla vtedy celý svet,“ vysvetľuje Romina. Hoci bola ďaleko od domova a čelila strachu, či jej rodina bude zdravotne v poriadku, zostala pevná. Strach ju nikdy neovládol. Po návrate z Cypru sa stala členkou ženijnej roty bojovej podpory. S jej prácou je spojená nielen sila a odhodlanie, ale aj láska k technike. Jej vojenský vodičský preukaz jej umožňuje šoférovať ťažké vozidlá, ako napríklad pancierovanú Tatru T815. „Ľudia sú vždy prekvapení, keď ma vidia za volantom takéhoto monštra. Ukazujú palec hore a to ma vždy poteší,“ smeje sa Romina, ktorá je vďaka svojej výnimočnej práci známa aj medzi kolegami. „Máme skvelý kolektív a fungujeme ako jedna rodina,“ dodáva s vďakou.
DOKÁŽU ŽENY ZABRAŤ ROVNAKO AKO MUŽI VOJACI?
Romina sa už roky zúčastňuje na vojenských výcvikoch a misiách, kde sa pravidelne stretáva s fyzicky náročnými úlohami. „Určite máme veľa situácií, kde muži zvládnu viac ako ženy. Dosť často sme počas roka niekde na výcvikoch v lese, kde si berieme materiál na korbe Tatry a spoločne to vykladáme. Keď sa tam nachádza nejaká ťažká vec, kolegovia mi to ani nedovolia zobrať,“ priznáva s úsmevom. Napriek tomu dokazuje, že ženy majú svoju nezastupiteľnú úlohu aj v takto náročnom prostredí. Na výcvikoch je Romina vystavená rovnakým požiadavkám ako jej mužskí kolegovia. „Pracujeme aj s ťažšími vecami, ako sú napríklad míny, pričom jedna váži skoro jedenásť kilogramov, a niekedy musíme niesť dve, pričom kráčame aj niekoľko sto metrov. Alebo sa musíme plaziť v plnej výbave,“ opisuje náročné úlohy vojačka. K tomu všetkému musia vojaci, vrátane Rominy, nosiť na sebe nosný modulárny systém – vestu s plátmi, ktorá rozhodne nie je najľahšia, spolu s prilbou na hlave a zbraňou na chrbte. Otázka, či ženy dokážu zabrať rovnako ako muži, nemá jednoduchú odpoveď. „Nie je to len o sile, ale aj o odhodlaní, vytrvalosti a schopnosti prispôsobiť sa. Je to výzva, ale zároveň je to niečo, čo ma posúva vpred a dodáva mi energiu. Vždy som chcela byť vojačkou, a dnes som hrdá, že som súčasťou tohto kolektívu,“ hovorí.
OD MÍNOVÝCH POLÍ NA DRIFTÉRSKE TRATE
Jej cesta k driftovaniu, rovnako ako v armáde, nebola jednoduchá. Nikto ju nezobral za ruku, nekúpil jej športové auto, nebola v žiadnom pretekárskom tíme, ktorý by ju viedol, učil, trénoval. Bolo to úplne prozaické. Pred piatimi rokmi našla na internete skelet starého auta, ktoré sa rozhodla prestavať na driftérske žihadlo. Pre ňu úplne jednoznačné, pre nás ostatných nepredstaviteľné. „Aj keď som veľa vecí nevedela, učila som sa popri tom, ako som auto stavala. Trvalo mi dva roky, kým bolo pripravené na prvé naštartovanie,“ spomína Romina, ktorá si auto postavila takmer vlastnoručne s pomocou mechanikov a priateľov. Jej bavorák je nielen pretekárskym autom, ale aj vyjadrením jej vojenskej kariéry. Je totiž ozdobený vojenskými farbami, čo symbolizuje jej oddanosť armáde aj na pretekárskych tratiach. „Je to pre mňa spojenie dvoch svetov, ktoré milujem – armády a pretekania,“ hovorí Romina, ktorá sa so svojím tímom zúčastňuje driftérskych pretekov po celom Slovensku.
VYMENÍ TRIDSAŤ KOLIES ZA VÍKEND
Príprava na preteky trvá niekedy aj celý týždeň a potom počas víkendovej akcie je to o prezúvaní minimálne tridsiatich pneumatík, nakladaní vecí do dodávky, balení depa a rôznych náhradných dielov. Nepotrebuje mechanika, sama dáva dokopy auto, kontroluje, či niečo nepovolilo na podvozku, či všetko funguje tak, ako má – motor, brzdy, servo, riadenie a výmena oleja. Po našej jazde uznávam, že Romina je naozaj zručná mechanička. Ešte na trati do kabíny auta začal prenikať poriadny zápach spálených pneumatík, no a kým ja som ohŕňala nos v zadymenej kabíne, Romina s pôžitkom vdychovala všetkými zmyslami túto vôňu, akoby to bol parfum Chanel N 5. Pre túto ženu nepochybne. Ja som poriadne v depe nestihla ani vystúpiť z auta a ona už mala vymenenú pneumatiku. Napriek tomu, že driftovanie je finančne náročný šport, Romina sa nevzdáva. „Zatiaľ si všetko platím sama, no rada by som našla sponzoring, aby som sa mohla zúčastniť aj väčších šampionátov,“ dodáva skromná driftérka, ktorá sa aj napriek úspechom v armáde i v športe stále považuje za obyčajnú ženu. „Mám veľké sny, ale vždy zostávam pri zemi. Som vďačná za všetko, čo som dosiahla, a teším sa na nové výzvy,“ uzatvára Romina s úsmevom.
foto: archív
