Je vaše, milujete ho nadovšetko, ale niekedy mu jednoducho nerozumiete. Zaujímalo nás, či existujú pravidlá, podľa ktorých sa dá v určitom veku hovoriť s dieťaťom.Vzťah rodiča a dieťaťa začína vznikať ešte predtým, kým je dieťa počaté. Úplný začiatok dieťaťa sa odohráva v hlavách rodičov, predovšetkým v hlave mamičky, ktorá o dieťatku premýšľa. V priebehu tehotenstva potom veľmi záleží na tom, ako ho matka prežíva. Je veľmi fajn, keď na dieťa od začiatku myslí a snaží sa vnímať, čo všetko sa v nej deje.
Je dobré si predstavovať, čo z dieťaťa raz bude?
Je dôležité, aby tie predstavy boli pozitívne, aby rodič mohol byť láskavým sprievodcom, nie demagógom, ktorý má pre dieťa dopredu pripravenú škatuľku, ktorá však pre neho nemusí byť dostatočne pekná, voľná… Upínať sa na konkrétnu predstavu je určite nesprávne.
Prvé týždne života
Obdobie pôrodu je zásadný zážitok pre matku aj pre dieťa. Je veľmi dôležité, aby pôrod bol čo najprirodzenejší. Čím menej cudzorodých zásahov a čím viac zostáva dieťa v kontakte s mamou, tým lepšie. Navzdory všetkému je však príchod na svet obrovský stres. Mnoho mamičiek ešte nejakú dobu po pôrode vníma, že dieťa si nejakou abreakciou pôrod ešte spätne prežíva – plačom, úzkosťou, rôznymi zvukmi. Všetky tieto pocity v bábätku doznievajú a je to logické: predrať sa pôrodným kanálom, zažívať sťahy maternice, to dá zabrať.
Ako tesne po narodení nevyradiť z hry otca?
Pokiaľ sa otec stavia k svojej role dobre už v dobe tehotenstva a medzi rodičmi existuje zdravá miera intimity, nemusí si pripadať ako piate koleso na voze ani vo chvíli, kedy je už dieťa na svete. V prvých týždňoch a mesiacoch otec funguje ako akási podpora. Ochraňuje a zabezpečuje rodinu. To je ten ideálny prípad, ktorý je predpokladom, že medzi otcom a dieťaťom ľahko vznikne pekný vzťah.
Raný predškolský vek
Počas prvých troch rokov sa utvára základ osobnosti. Je dôležité, aby medzi rodičmi a dieťaťom vznikla takzvaná bezpečná väzba. To znamená, že si dieťa zvykne, že mama a otec sú ľudia, ktorí ho vnímajú, ktorí ho milujú a majú radosť z toho, že je na svete. Ich reakcie sú dostatočne prívetivé a predvídateľné, dávajú mu síce nejaké hranice, ale aj pocit bezpečia. Takéto puto vznikne len tak, že rodičia s dieťaťom jednoducho sú. Prostredníctvom blízkych ľudí sa dieťa učí porozumieť samo sebe a svojim emóciám.
Kedy prichádza obdobie prvého vzdoru a čo znamená?
Okolo druhého, tretieho roku prichádza tzv. obdobie vzdoru. Je to doba, kedy sa dieťa začne vnímať ako osobnosť a tiež sa objavia prvé, celkom jasne formulované zápory: nie, nechcem… Tam sa rodí jeho ja. Pre rodičov a kohokoľvek, kto je s dieťaťom v kontakte, je to veľmi náročné obdobie. Rodičia niekedy môžu reakcie detí v tomto veku vnímať ako kalkulovanie, ako zlomyseľnú provokáciu, ale to je nesprávne. V dvoch rokoch sú deti nenútené, nie sú schopné takýchto zložitých myšlienkových konštrukcií. To, že často neposlúchajú, vyplýva z toho, že si so svojimi emóciami zatiaľ nedokážu poradiť. Ideálnou reakciou rodiča je, keď zostane pokojný, pevný a dá dieťaťu jasné hranice na to, aby sa svoje stavy naučilo ovládať.
Telesné tresty: Áno, či nie?
Fyzické tresty nie sú potrebné. U dieťaťa, ktoré nemá nejakú problematickú povahu, sa dá všetko zvládať rozhovorom. K fyzickým trestom obvykle siahajú rodičia, ktorí sami nie sú v dobrej pohode.
Starší predškolský vek
Okolo tretieho roku sa deti väčšinou ponoria do otázok ľudskej telesnosti a sexuality, fascinujú ich rozdiely medzi pohlaviami a to, ako vlastne prichádzame na svet. Tieto otázky väčšinou vyplynú zo situácií – niekto zo škôlky bude mať napríklad bračeka, kamarátka mamy je tehotná… Téma obvykle naskočí sama a je skvelé, keď ju rodičia dokážu správne uchopiť. Hlavne by mali dať najavo, že majú radosť, že sa dieťa takto zvedavo pýta. Mali by sa zaujímať, ako to samé vníma – a ako si ty myslíš, že to je? A mali by si dať pozor na to, aby deti nezahrnuli informačnou lavínou.
Kedy sa s deťmi začať baviť o sexe?
V škôlkarskom veku sa deti vzájomne okukujú na toaletách, skúmajú rozdiely medzi maminkou a ockom. To je prvá príležitosť na to, aby sa rodičia začali týmto otázkam venovať. Pokiaľ má človek v dospelosti žiť uspokojivým sexuálnym životom, je predovšetkým potrebné, aby sa stotožnil sa so svojou rolou, s pohlavím. Dievčatá by mali nájsť modus, že sú spokojné s tým, že sú dievčatá, identifikujú sa s mamičkou. Pri chlapcoch je to rovnaké, len sa identifikujú s otcom. Je dôležité, aby fungovala otvorenosť v tom, že sa dieťa môže pýtať. Ale chce to informácie citlivo dávkovať, dieťa má právo všeličo sa dozvedieť, ale určite nie lekciu z biológie. Keby sa dozvedelo holú pravdu o ľudskej sexualite v troch štyroch rokoch, bude mať z toho určite šok.
Okolo tretieho roku sa deti ponoria do otázok ľudskej sexuality.
Ako reagovať na to, keď dieťa „objaví“ masturbáciu?
Masturbácia vyplýva z prirodzeného dotýkania sa samého seba. Záleží na tom, kedy dieťa zistí, že práve tento dotyk je taký skvelý, zaujímavý a svojím spôsobom iný, ako keď sa dotýka napríklad ruky. Dotyky na intímnych miestach môžu niekedy objaviť už dvojročné deti. Rozhodne nie je potrebné kvôli tomu panikáriť. Len sa deťom musí v pokoji a bez emócií vysvetliť, že dotýkanie samého seba je síce úplne v poriadku, ale že je to aktivita, ktorá patrí výhradne do súkromia a nikdy nie na verejnosť.
Rodičia sú životnými sprievodcami, nie vlastníkmi svojich detí.
Školský vek
Vstup do základnej školy je pre každé dieťa veľmi dôležitý životný predel. Je to nastolenie pravidiel a povinností, čo je pre dieťa bez preháňania obrovská záťaž. Avšak pokiaľ je dieťa zdravé a jeho vývoj v poriadku, potom sa na školskú dochádzku teší, pretože má v sebe prirodzenú túžbu vzdelávať sa. Je fajn, pokiaľ sa pre prváčika podarí nájsť príma pani učiteľku, pokiaľ výučba aspoň v začiatkoch prebieha čiastočne hrou. Škola je pre deti ohromným zdrojom informácií, ktoré pochádzajú nielen od učiteľky, ale logicky aj od spolužiakov. Školáci začínajú viac rozoberať témy, ktoré dovtedy brali len ako prostý fakt a nad ktorými sa nepozastavovali. Napríklad konečnosť života…
Kedy začať s dieťaťom rozoberať tému smrti?
Vhodnou príležitosťou, kedy otvoriť tému smrti, je prvá konfrontácia s ňou. Keď napríklad dieťa nájde mŕtveho chrobáčika, mŕtveho vtáčika, prípadne sa v rodine hovorí o smrti, pretože zomrie babička, dedko… Nedá sa však chcieť od dieťaťa, aby porozumelo, že smrť rovná sa nenávratná strata či eventuálne (u veriacich rodín) vnímať pri smrti nejaký duchovný presah. Schopnosť pojať úmrtie v tom skutočnom význame prichádza až neskôr, väčšinou okolo ôsmeho až desiateho roku.
Čo robiť, keď v školskom veku príde dieťa o jedného z rodičov?
Smrť jedného z rodičov je pre každé dieťa nesporne zložitý a tragický zážitok. Obaja rodičia sú pre školské dieťa veľmi dôležití, a keď jeden umrie, je potrebné o tom s dieťaťom hovoriť veľmi citlivo. Všeobecne platí, že musí cítiť lásku od tých, ktorí mu zostali, hlavne zo strany druhého rodiča. Tak či tak znamená strata mamy alebo otca v tomto veku ťažký zásah do duševného vývoja.
Rozpadá sa každé druhé manželstvo. Čo pre dieťa znamená rozvod rodičov?
Pre dieťa je to určite traumatická skúsenosť. Na druhej strane, pokiaľ manželstvo naozaj nefunguje, rodičia sa pred deťmi hádajú, v rodine dlhodobo prevažuje ovzdušie nesúladu a nepohody, je skutočne lepšie rozísť sa s vedomím, že síce prestávajú byť partnermi, ale neprestávajú byť rodičmi. Deti musia vedieť, že nestrácajú lásku mamy ani otca. To im bude veľkou oporou aj v ďalšom, pre nich nesmierne zložitom období, kedy si musia zvykať na nových partnerov rodičov. Pokiaľ dieťa viní nového partnera z rozvratu rodiny, potom je celkom logicky náročné nájsť k nemu pozitívny vzťah. Dôležité je, aký vzťah existuje medzi bývalými partnermi, ako spolu komunikujú. Nielen kvôli tomu, aby bolo dieťa ušetrené scén a hádok. Ale hlavne kvôli tomu, že keď napríklad na prechádzke s otcom nastane problém, bude mať neskôr aj mama možnosť ho pochopiť a napríklad (po debate s otcom) riešiť. Pokiaľ u rozvedených partnerov zostáva jasná priorita, aby boli dobrými rodičmi, nemusí byť rozvod pre dieťa taký drastický. Bohužiaľ, táto idylka platí tak pre jeden pár z desiatich…
Pubertálny vek
Puberta je ohromný skok a medzník vo vývoji dieťaťa. Predškolský a raný školský vek označujeme ako latentné obdobie, v ktorom sexuálne pudy nie sú tou najdôležitejšou otázkou. Dominuje v ňom skôr hra, nácvik pravidiel a povinností, upevňovanie osobnosti. Ale potom sa dieťa dostane do puberty – a tam sa to začne! Pod hormonálnym tlakom sa prehodnocuje takmer všetko. Človek cieli k tomu, aby našiel sám seba, vedel si nájsť svoje miesto vo svete, medzi svojimi vrstovníkmi, aby fyzicky a mentálne dospel. K tomu logicky patria všetky revolty, emočné búrky, stavy neistoty, melanchólie či nestability. Pre dospievajúce dieťa je v tejto dobe najdôležitejšie, aby rodičia poskytovali bezpečnú základňu s hranicami, ktoré sú dostatočne benevolentné, ale tiež primerane pevné.
Ako riešiť situácie, kedy sa dieťa „chytí“ nesprávnej partie, začne fajčiť, popíjať…
Tu je každá rada drahá. Avšak všeobecne platí, že zdravé sebavedomé dieťa, ktoré vie, čo má rado, ktoré má nejaké záujmy a aktívne sa im venuje, ktoré má rámcovo uspokojivý vzťah so svojimi rodičmi, súrodencami a je dobre ukotvené, k týmto lákadlám nemusí byť náchylné. Keď niečo z toho nefunguje, dieťa napríklad nemá dostatok aktivít a záujmov (ideálny je šport, hudba, maľovanie) a väčšinou len tak znudene vysedáva doma, je pravdepodobné, že sa k takýmto nahrádzajúcim aktivitám, ako sú alkohol, drogy či nevhodná spoločnosť, časom skutočne dopracuje. Rodičom sa v tejto fáze života dieťaťa nesmierne zúročí, pokiaľ svojho potomka dobre poznajú, majú spolu blízky, dôverný vzťah a sú spolu schopní komunikovať nielen o bežných záležitostiach, ale aj o tých menej príjemných, problematických či kontroverzných. Hoci sa môže zdať, že pubertálne dieťa o spoločnosť rodičov príliš nestojí, býva to niekedy presne naopak. Rodičia by sa mali deťom venovať, vyhradiť si pre ne čas, a to ideálne formou nejakej spoločnej zábavy či aktivity.
Čo keď u dospievajúceho nájdeme joint?
Pokiaľ rodičia prídu na to, že ich dieťa experimentuje s určitými drogami, nemali by to bagatelizovať. Na tom, samozrejme, nie je nič pozitívne. Na druhej strane lákadlá vo forme cigariet, alkoholu alebo jointov sú v dospievaní strašne silné a je normálne, keď má puberťák chuť niečo z toho vyskúšať a „otestovať“ hranice. Dieťa, ktoré si do osemnástich ani „necuclo“ alkoholu, je tiež trochu zvláštne. Pokiaľ rodičia u svojho potomka napríklad objavia joint, v prvom rade by mali dať najavo, že o tom vedia, a mali by sa pokúsiť s dieťaťom pokiaľ možno rozumne prehovoriť. Emotívne scény nemajú efekt. Význam má zmapovať situáciu, snažiť sa porozumieť, pýtať sa prečo a hľadať riešenia a jeho alternatívy. Ideálne je, keď si dieťa alkohol, cigarety či joint vyskúša v rámci bezpečných hraníc a príde na to, že ho to zas až tak neoslovuje.
Deti musia vedieť, že ani po rozvode nestrácajú lásku mamy a otca.
Dospelosť
Dospelé dieťa má veľkú potrebu žiť si svoj život po svojom, a je to tak v poriadku. Dobre zvládnuť obdobie, kedy sa dieťa od rodičov odpútava, je bezpochyby veľké umenie. Je dôležité vedieť v správnom momente dieťaťu otvoriť dvere, aby mohlo vyletieť, ale zároveň ich nechať otvorené, aby sa prípadne mohlo vracať. Toto opäť vyplýva z celoživotného vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Rodič musí vedieť, že je životným sprievodcom, nie vlastníkom svojho dieťaťa. Musí mať tiež dostatočne bohatý svoj osobný život (či už partnerský, alebo pracovný), aby bol schopný túto situáciu ustáť.
Čo keď rodičia nechcú pustiť svoje deti do života?
Niektorí rodičia sú na svoje deti nezdravo fixovaní. Zabúdajú, že deti majú od rodičov dostávať základ pre to, aby mohli žiť svoj vlastný život, a to je život separovaný, samostatný, podľa ich predstáv, schopností, možností a zodpovednosti. Pokiaľ všetky predchádzajúce etapy prebehnú rámcovo uspokojujúco, malo by byť dieťa dostatočne zrelé, aby mohlo z rodičovského hniezda vyletieť a nejako si poradiť. Pre deti je pritom veľmi dôležité vidieť, že rodičia ich odchod zvládajú a že na ich vzťahu (rodič-dieťa) sa nič nemení.
foto: Unsplash.com, Pixabay.com
