Duša ženy po pôrode je rovnako krehká, ako je krehké čerstvo narodené bábätko. Kým jemu je venovaná všetka pozornosť, maminu dušu si často nikto nevšíma. Pôrodom pritom na svet neprichádza len dieťa, ale rodí sa aj nová rola pre ženu, rola matky. Hoci je táto rola prirodzená, trvá istý čas, kým si v nej žena nájde svoju cestu. Koľko? To je také rozdielne, ako je rozdielna každá z nás. Čo máme však spoločné je, že potrebujeme cítiť bezpečie a počuť, že aj postarať sa o seba je starosť o dieťa.
Ženy po pôrode žijú niekedy nečakané príbehy. Často to však ostáva skryté za dverami bytov či za veľkými čiernymi okuliarmi na prechádzke s dieťaťom. Čo sa za nimi deje? Neraz veľké kontrasty. Popri radosti dokáže súčasne cítiť celé spektrum emócií a pocitov. Úsmev mamy na fotke na sociálnej sieti či mimo nej je neraz vykúpený kľukatou cestou, ktorá k nemu vedie. Aké teda vedia byť duše mám krátko po pôrode?
PLNÉ SĹZ
Často nielen od dojatia. Mnohokrát sa stretávame s tým, že intenzita zmien, ktoré s novou rolou prichádzajú,je taká veľká, že slzy sú jednou z ciest, ako sa s tým vyrovnať. Slzy sú očistné, dokážu upokojiť a pomyselne sňať troška ťažoby z pliec čerstvej mamy. ,,Od začiatku som vedela, ako chcem viesť dcérku životom. Ani ako tá najskúsenejšia matka-čakateľka som však netušila, že rokmi zažité vzorce správania len mojím rozhodnutím robiť to inak nezmiznú. Realita bola taká, že väčšinu prvých dní a týždňov som fakt netušila, čo robiť. Zmietali sa vo mne možno všetky druhy emócií, ktoré ľudská duša pozná. Veľmi jasne si pamätám, ako som na úplnom začiatku bola schopná plakať a vzápätí sa nad tým čudovať a pýtať sa samej seba – prečo? Vnímam tento dotyk s baby blues ako naozaj niečo nevšedné. Ešte aj tie slzy stekajúce po lícach boli akési iné. Pochopila som, aké nekonečne zázračné je ľudské telo, že sa so všetkými tými veľkými zmenami vyrovnáva aj týmto spôsobom,” opisuje svoje prvé kroky materstvom Katarína.Pre obdobie prvých dní a týždňov po pôrode je naozaj prirodzená emočná rozladenosť, podráždenosť či zvýšená plačlivosť. Hoci je toto takzvané ,,baby blues” prirodzené, a zažíva ho 70 – 80 percent mám, neraz zaskočí.
VYSTRAŠENÁ
Priberá dosť? A čo ten fliačik na pokožke? Je toto správna výživa pre mňa ako mamu? Je toto dosť dobré jedlo pre moje dieťa? Budem mať ešte niekedy priestor pre seba? Spamätá sa moje telo z tehotenstva a pôrodu? To sú len niektoré z pochybností, ktoré sa často vkrádajú do mysle čerstvých mám, ktoré dokážu paralyzovať alebo, naopak, vyburcovať k doslova neustálej aktivite. ,,Bolo to veľmi nepríjemné. Stále som skúmala, či moje dieťa dosť priberá a nevedela sa upokojiť. Hoci reálne priberalo dosť, stále vo mne hlodal červík pochybností – ale čo ak nie… Neustále som dcéru vážila a trvalo mi hodnú chvíľu, kým som precitla, že to asi nebude v poriadku. Prvým krokom bolo, že sme dali preč váhu a druhým, že som o tom začala otvorene rozprávať. Dovtedy totiž o tomto mojom strachu nikto nevedel,” priznala ďalšia z vystrašených mamičiek.
UNAVENÁ
Po pôrode sa prvé týždne a mesiace dieťatko aklimatizuje na nové životné podmienky mimo maminho bruška. Táto aklimatizácia sa však často deje práve na tele mamy. Byť poruke, obrazne aj doslovne, ak to nečakáme, môže vyľakať. ,,Mala som pocit, že sa od syna už ani nepohnem. Ani len na tú toaletu. To som nečakala. Veľmi nám vtedy pomohla moja rodina, ktorá nám nosila jedlo a tak sme nemuseli variť. Noci boli totiž veľmi náročné a ceň deň som spávať nedokázala. Mozog neustále pracoval. Cítila som sa na pokraji síl. Takýto level únavy som fakt dovtedy nepoznala,” zdieľala svoju skúsenosť Klaudia.
SAMA
Aj napriek neustálej prítomnosti dieťatka mnohé zo žien na materskej dovolenke bojujú s pocitmi obrovskej samoty. Nová rola mamy vnáša totiž do života mnoho nepoznaného. A toto nové často vytláča to poznané, zaužívané. ,,Prvé mesiace boli pre mňa fakt peklom. Uľavovať sa mi začalo po približne polroku, keď sme začali mať nejaký rytmus. Vonku konečne začalo byť krajšie počasie, takže sme tam mohli tráviť s drobcom viac času a ja som konečne začala zažívať reálne vzťahy s okolím, s inými mamami. Bolo to akoby som vyšla z väzenia. Taká bola tá samota v novej role ťaživá. Nakoniec mi ale práve to, že som už vedela, že všetko, aj to ťažké, raz skončí, pomohlo pri druhom tehotenstve,“
spomína Laura.
HĽADAJÚCA ODPUSTENIE
Téma materskej viny je nesmierne častá. Pocit, že sme ako mamy neurobili dosť, lebo sme sa málo snažili, málo sa pripravili, málo si naštudovali, málo zabojovali alebo práve naopak, bolo nás v niečom priveľa. Ako žiť s pocitom vlastnej viny? S vedomím, že sme robili to najlepšie, čo sme v danej chvíli vedeli. Akurát uveriť tomu trvá niekedy dlho… ,,Pochopiť, že za niektoré veci nemôžem, a že by som ich naozaj neovplyvnila, mi trvalo takmer rok. Nehanbiť sa za to, nevyčítať si to. Ešte stále si neviem odpustiť, ale učím sa,” hovorí o svojich pocitoch Ľubka. ,,Keď sa spätne zamýšľam nad druhým pôrodom, mala som neuveriteľný strach už počas tehotenstva. Hoci najskôr som sa cítila ako veľká hrdinka, nadšená a na všetko pripravená. Až prišli dva dni pred pôrodom a ja som bola zrazu úplne paralyzovaná vlastným strachom… Strachom z toho, že to, čím som si prešla po prvom pôrode, sa znova zopakuje. V deň, keď som šla rodiť, som sa doslova neupokojiteľne triasla a nič mi nepomáhalo. Keby som to vedela, dávno vyhľadám psychoterapiu,” pripúšťa Michaela. Hoci je zdravotníčka, až na vlastnej koži pochopila, aký nápor psychika mamy zažíva.
STRATENÁ V TEMNOTE
„Niečo vyše mesiaca po pôrode som zažila svoj prvý panický atak. Silne mi búchalo srdce a mala som chuť jednoducho utiecť. Pridali sa nespavosť, nechutenstvo, zlá nálada, izolácia a depresia. Nevedela som sa tešiť zo života, z ničoho, čo ma tešilo predtým. Hoci som veľmi spoločenský človek, každá návšteva ma začala doslova desiť. Ak mal niekto prísť, úplne som panikárila. Ľudia nechápali, čo sa so mnou deje. Našťastie, už vtedy môjmu okoliu začala blikať kontrolka, že niečo nie je v poriadku. Bez podpory by som to totiž nezvládla. A dnes už viem, že to bol doslova život ohrozujúci stav. Sama som totiž pociťovala samovražedné myšlienky, a to
nielen voči sebe, ale aj dieťaťu. Hoci je ťažké si to priznať, bolo to tak. Mala som pocit, že jediná cesta, ako si pomôcť, je ukončiť to,” podelila sa so skúsenosťou s popôrodnou depresiou Martina. Je jednou z 15 – 20 percent žien, ktoré s ňou v prvom roku po pôrode bojujú. Ona patrí k tým, ktoré to zvládli úspešne. Vďaka podpore manžela a svokry, ktorí jej boli oporou.
Ako pomôcť?
1. Pýtajte sa. Ako sa má, čo potrebuje, či s niečím viete pomôcť. Banalita? Práve v takom krehkom popôrodnom období sa to cení najviac.
2. Počúvajte odpoveď. Keď bojuje so všetkými možnými pocitmi, podajte jej vreckovku a rameno, o ktoré sa môže oprieť.
3. Nenechávajte ju s jej problémami samu. Buďte pri nej a povedzte jej o projekte Vysmiata Duša Mamky.
4. Ak rozmýšľate nad tým, ako potešiť čerstvých rodičov, venujte im svoj čas. Odbremeňte ich od aktivít, ako sú varenie, nákupy či upratovanie. Práve takáto pomoc je to, čo na začiatku rodičia najviac potrebujú.
Katarína Žilák
založila a vedie projekt Vysmiata Duša Mamky, kde spája svoje psychologické vzdelanie, niekoľkoročnú prax v rámci online poradenstva a ďalších neziskových projektov, ale aj skúsenosť ženy, ktorá i napriek všetkému teoretickému know how zostala v realite materstva zaskočená.
