Bolo by to vážne pekné, keby naše životy boli tou pomyselnou prechádzkou ružovým sadom. Lenže okamihy šťastia, pokoja a pohody sa môžu prežívať tak príjemne len preto, že máme okamihy, kedy cítime pravý opak. Ako sa vyrovnávať s emočnými šrámami alebo rovno úrazmi, s ktorými bojujeme oveľa častejšie ako s perlivým pocitom radosti?
Že každý dobrý skutok bude podľa zásluhy potrestaný, je úsmevná slovná hračka, ktorá má, bohužiaľ, často reálny podtón. A rovnako je to aj s obyčajnou ľudskou radosťou. Pozitívne myslenie ako všeliek na všetky starosti sveta nefunguje, alebo aspoň nepoznám veľa ľudí, ktorí stoja po kolená v blate a dokážu oceniť kvalitu bahna a radovať sa ako super im bude, až budú v suchých ponožkách. Pokusy o pozitívne myslenie za každú cenu sú málo uveriteľné a často hraničia s hysterickou snahou „preusmievať“ sa životom.
Život je častejšie plný problémov, ktoré vyžadujú neustále riešenia. Keď sa zamyslíte napríklad nad dnešným dňom, asi v ňom nájdete viac momentov, kedy sa snažíte nájsť východisko, ako chvíľ, kedy by ste si vraveli: „Ó, som taká šťastná, ako to len vydržím?“
Keď necháme iróniu bokom, je jasné, že každodenné obtĺkanie duše vo víre sveta musí mať svoju emočne stabilizujúcu protistranu: preto, aby sme neprepadli pocitu, že nič nestojí za to. Na trhu je veľa edukačných kníh, ako sa cítiť úžasne a rozdávať len svetlo a lásku. Kto si nikdy v živote nekúpil ani jedinú, má teraz možnosť hodiť tým pomyselným kameňom.
Lenže tento druh literatúry najčastejšie prináša len instantné, dočasné riešenia. Problém vás naučí najskôr prehliadať. Ďalšie knihy sú zase také odborné, že sa v ich terminológii normálny človek stratí. Výnimočným pocitom je preto kniha Emocionálna prvá pomoc rešpektovaného amerického terapeuta Guya Wincha.
Autor v nej úplne presne opisuje sedem základných zdrojov emocionálnych úrazov – a okrem samostatnej definície načrtáva aj riešenie. Vďaka svojmu medicínskemu vzdelaniu ich pomenoval termínmi skutočných fyziologických bolestí, na ktoré metaforicky ukazuje, že duševné rany môžu mať podobné postupy liečby ako tie fyzické.
Šrámy spôsobené odmietnutím
Toto je ešte drobná bolesť, ale aj tú je niekedy zložité dostať z hlavy. Škrabanec na duši vám môže spôsobiť aj to, ak vám priateľka neodpovedá na zmeškané hovory, dlho odkladá spoločnú kávu alebo si vás vymaže z facebooku. Asi vám to úplne nezlomí srdce, každopádne vám táto malá krivda naskočí zakaždým, keď osobu, ktorá vás vyškrtla zo svojho života, spomenie niekto iný. Môžete sa pustiť do obviňovania sebe samej, hľadať na sebe chyby, pátrať po príčinách alebo sa hnevať rovno na celý svet. Faktom je, že ak s vami niekto už nechce komunikovať alebo aspoň potrebuje pauzu, násilím ho do hry „môj život“ aj tak nevrátite.
Náplasti na taký šrám sú podľa doktora Wincha hneď štyri: nepodliehajte vlastnej sebakritike. Vybudujte si znovu sociálne sebavedomie tým, že sa skôr ako na zavrhnutie budete zameriavať na svoje silné stránky, ktoré ocení niekto iný. Nájdete si novú priateľku alebo vybudujte silnejší vzťah s tými, ktoré máte. A zapracujte na svojom vlastnom prahu citlivosti: nechcete zo seba urobiť cynickú obludu, ale ak posuniete hranicu svojej vlastnej vzťahovačnosti, budete na prípadné budúce odmietnutia aspoň lepšie pripravená.
Povolené svalstvo spôsobené osamelosťou
Aj tu je prirovnanie k telesnej bolesti podľa Wincha úplne zrejmé – pokiaľ sa dlhodobo cítite osamelá, môžete vo fyzickej rovine naozaj pociťovať až akési ochabnutie. Keď sa nestýkate s inými ľuďmi, prípadne svoj osobný čas mimo práce trávite výlučne sama, tým zložitejšie bude obnoviť sociálne väzby. A „vytrénovať“ sa do sebaistoty a schopnosti normálne komunikovať môže trvať rovnako dlho, ako si miesto povoleného svalstva zadovážiť svalstvo pružné.
Trénujte podobne, akoby ste boli v skutočnej telocvični. Vráťte sa k stretávaniu s ľuďmi, ktorých ste mali rada a už dlho ste ich nevideli. Pokojne sa dávnym priateľom priznajte, že sa vám po nich cnie. Správajte sa ale striktne logicky, keď staré vzťahy neprežili a vy si s tými ľuďmi jednoducho nemáte čo povedať, poďakujte sa aspoň za príležitosť tieto vzťahy v pokoji uzavrieť.
Pozor však na to, aby ste, športovou terminológiou povedané, „neprepálili začiatok“. Nezahlťte ani svojich priateľov, ani samu seba nejakým prudkým štartom – keď sa rozbehnete po dlhom polihúvaní na gauči, tiež si nenaordinujete ultramaratón. Silné vzťahy sa nevybudujú zo dňa na deň a tie staré sa obnovujú rovnako dlho, ako z vášho života mizli.
Zlomenina zapríčinená stratou
Strata blízkeho človeka je jedným z najtraumatizujúcejších zážitkov. Smrť je definitívna a zmieriť sa s ňou a jednoducho ju prijať je práca na celé roky. Úzkosť je však v tomto prípade úplne prirodzenou emóciou a môžete ju pociťovať nielen pri strate niekoho blízkeho, ale aj keď sa vy sama ocitnete v situácii, ktorá ohrozuje váš život alebo pocit bezpečia. Taká skúsenosť totiž rozbije na kúsky vašu predstavu o svete ako o mieste, kde ste si istá a núti vás pripúšťať si veľmi intenzívne myšlienku, že vlastnému životu ani emóciám zas až tak veľmi nevládnete.
Vo svojej knihe Emocionálna prvá pomoc autor ako liečbu tejto zlomeniny odporúča nájsť spôsob , ktorý je vlastný vášmu doterajšiemu životu. Niekedy potrebujete viac času než onen symbolický rok, aby ste sa so stratou vyrovnali, a chcete jednoducho dlho trúchliť. Inokedy vám môže pomôcť, keď sa zamyslíte nad tým, aký má táto bolesť význam pre váš ďalší život. A pomôcť by vám malo hlavne vedomie, že straty tohto druhu sú nezvratné a že je možné vziať ich ako novú štartovaciu pozíciu (hoci trochu horkú).
Otrava vinou
Predchádzajúce opísané bolesti sú na spracovanie náročné, hoci sa môžete upokojovať tým, že ste sa o ich vznik nijako nemuseli zaslúžiť. Keď však vašu duševnú pohodu ohrozuje pretrvávajúci pocit viny, budete bojovať ešte s jednou vetou: Môžem si za to sama. Je celkom jedno, či váš život otravuje skutočný pocit viny, teda ak ste niečo naozaj urobili, alebo domnelý, teda moment, kedy sa obviňujete z toho, čo s vaším konaním až tak nesúvisí.
Pocit akejkoľvek viny váš život otrávi. A ako s otravou by ste s ním mali aj nakladať. „Vypláchnite“ si otrávené miesto, a ak je to potrebné, pripustite aj pomyselnú amputáciu, aby ste zachránili zvyšok. Povedali ste niečo, čo vás mrzí? Prestrelili ste pri hádke? Alebo ste znepríjemnili život niekomu druhému len preto, aby ste zachránili svoju situáciu? K prekonaniu pocitu viny vedie jednoduchá cesta – ak o všetkom hovoríme. V praxi je to, samozrejme, ťažšie. Ale neodkladajte to príliš dlho, majte na pamäti, že len predlžujete svoju vlastnú „otravu“. Ospravedlňte sa tým, ktorým ste ublížili a vo chvíli, kedy vaše ospravedlnenie prijmú, odpustite svoj prešľap sama sebe. Nenúťte ľudí neustále opakovať, že sa na vás nehnevajú, pretože tým prenášate svoju vinu na nich. Odpustiť sama sebe je oveľa ťažšie, ako vysloviť ospravedlnenie. Prestaňte sa cítiť previnilo, len tak môžu vaše vzťahy zdravo pokračovať.
Porucha trávenia
Keď máte pred sebou situáciu či problém, ktorý je potrebné vyriešiť, nestrácajte príliš veľa času jeho prežúvaním. Vymyslíte síce tisíc spôsobov a prehráte si stovky etúd, v ktorých si natrénujete, čo budete hovoriť a ako budete reagovať na ďalšie podnety, lenže toto vnútorné nekonečné omieľanie a pokusy dôjsť do cieľa povedú len k tomu, že sa celej veci jednoducho „prejete“ – a nebude sa vám chcieť ju v reálnom svete naozaj riešiť.
Pri rozoberaní problému, ktorý vás trápi, sa nebojte vyslovovať svoje pochybnosti. Hovorte o nich s tými, ktorých sa týkajú. Tým, že v sebe problém dusíte, že ho stále prevaľujete na jazyku a nepustíte ho von, si uberáte neuveriteľné množstvo energie. Ak je tým problémom napríklad čo i len hnev na niekoho ďalšieho, skôr ako na cibrenie prejavu sa sústreďte na to, aby ste do budúcej konverzácie vniesli optimistický nádych. Doktor Winch tvrdí, že aj nedokonalé vysvetlenie toho, čo vás trápi, spoločne s priznaním, že vám na danej osobe záleží, v konečnom dôsledku prinesie oveľa jasnejší výsledok. Takže skôr, ako sa snažiť pripravovať na to, ako niekoho precízne zložíme, je lepšie dať najavo vlastnú zraniteľnosť. Berte to ako cestu k vlastnému sebazdokonaľovaniu.
Dýchavičný strach zo zlyhania
Každý človek na tejto planéte má strach zo zlyhania. A každý človek na tejto planéte raz zlyhá. Nie je preto dôvod dopriať tomuto strachu príliš veľa pomyselného kyslíka na nádych. Zrejme neexistuje osoba, ktorá by sa aj v dobách, kedy sa vo svojom živote cíti úplne komfortne, nezaoberala oným „čo by, keby“. Je však niečo nesprávne, ak sa týmito predstavami zaoberáte nad mieru, keď práve tieto predstavy „čo by, keby“ formujú vaše ďalšie kroky a výrazne rozhodujú o smere vášho konania. Iste je potrebné brať ohľad na dôsledky vášho správania, ale nadužívanie predstavy o zlých koncoch napríklad v prípade vzťahov ten skorý koniec o chvíľu privodí.
Prečo? Opakovanými pochybnosťami si totiž skôr implantujete myšlienku, že vy sama nestojíte za happy end. Skúste sa pozrieť na svoj život z perspektívy. Aj v okamihoch, kedy sa nemôžete nadýchnuť, sa totiž pri pohľade zhora vyjaví pravda: váš život je v poriadku. Nejaké jedno zlyhanie síce raz príde, ale nie je potrebné ho každé ráno čakať pri dverách. Sústreďte sa na práve prebiehajúci okamih: buďte presvedčená o tom, že sa intuitívne rozhodujete správne. Keď sa dokážete oslobodiť od trémy z najhoršieho možného konca, bude sa vám naozaj lepšie dýchať. A nedusená vlastným strachom zo zlyhania sa budete naozaj lepšie rozhodovať.
Narušená emocionálna imunita
Toto je pravdepodobne tá najmenej nápadná, o to však zásadnejšia hrozba. Narušenie vašej emocionálnej imunity je nenápadná choroba, podobne ako je napríklad syndróm vyhorenia. Začína sa spravidla veľmi nenápadne, a to klesajúcim sebavedomím. Lenže práve zdravé sebavedomie je pre vaše duševné zdravie tým základným stavebným kameňom.
Psychológ Guy Wich hovorí o tom, že je veľmi dôležité nezaoberať sa len vlastnými chybami. Iste, treba si ich uvedomovať, aby ste ich neopakovali, alebo aspoň nie príliš často. Ale vaše prechmaty sa nesmú stať meradlom vášho sebahodnotenia. Skrátka, nemusíte sa zaoberať iba svojimi omylmi, ale rovnako často si priznať, že ste v skutočnosti človek, ktorý má mnoho dobrých stránok.
Chváľte sa. Ako si každý večer preberáte, čo sa vám nepodarilo, rovnako si pripomeňte, z akých dôvodov ste na seba pyšná. Prehrajte si situácie, v ktorých ste vo vlastných očiach obstáli. Pokojne si veďte akýsi katalóg vlastných silných stránok. Naučte sa však aj prijímať komplimenty a nezhadzujte tých, ktorí vám ich neskladajú. Vybudujete si tak duševné rezervy, ktoré vám umožnia byť v každodennom živote emocionálne otužilou. A prijmite fakt, že vaše občasné výpadky nie sú v rozpore s vaším najlepším vedomím.
foto: unsplash.com
