Termín asexuálny si spájame zväčša s niekým prihlúplym. „Pôsobí na mňa dosť asexuálne,“ hovoríme o človeku, ktorý nás nepriťahuje. Čo však naozaj znamená tento termín a koho označuje? Kto je asexuál alebo asexuálka?
Západná spoločnosť berie sexualitu extrémne vážne. Stala sa objektom vedeckého skúmania, vytvorili sme si škatuľky. Sex berieme len biologicky, žijeme v pojmoch normálnosť verzus patológia, funkcia verzus disfunkcia, zdravie verzus choroba a nepripúšťame si, že na sexualitu sa môže nazerať aj inými perspektívami – historicky, kultúrne, sociálne, ale napríklad aj umelecky,“ hovorí psychológ a odborník na tému sexualita Lukáš Sedláček.
Asexualita býva rôzne definovaná. Často sa uvádza, že ide o jav, kedy sa jedinec zriedka alebo vôbec nespráva sexuálne, má zníženú sexuálnu túžbu, alebo ide o kombináciu oboch. Práve nejednoznačnosť pojmu prispieva k tomu, že často nevieme, o čo ide, a spoliehame sa na „zdravý sedliacky rozum“, ktorý nás však spravidla odvedie od reality ešte ďalej.
„Stále sa stretávam s domnienkou, a to i pri odborníkoch, že sexualita je porucha alebo choroba,“ vysvetľuje tridsaťtriročná Jana Kunová, asexuálka, ktorá svoj coming out prekonala pred šiestimi rokmi. „Rozšírený je aj mylný názor, že asexuáli sú chladní a neschopní lásky a často sa objavuje slovo asexuálny ako synonymum k slovám neatraktívny a škaredý,“ vymenúva najčastejšie klišé.
Jana Kunová je jednou z mála ľudí z komunity, ktorá sa k tejto problematike vyjadruje mediálne. Napriek tomu sa však nestavia do úlohy hovorkyne a bola by rada, keby sa o svoje skúsenosti podelili aj ostatní. Neochota hovoriť o svojej asexualite často vyviera aj zo zlých skúseností s prístupom okolia. „Mnohí z nás sa stretli s veľmi negatívnymi reakciami v kruhu najbližších, a tak celkom logicky o ďalšie podobné zážitky nestoja. Veľa asexuálov považuje coming out za zbytočný alebo z neho majú strach. Niektorí považujú svoju sexualitu za čisto súkromnú vec, iní s úspechom zapadajú medzi heterosexuálnu väčšinu a nechcú túto svoju „normalitu“ ohroziť, iní sa za asexualitu hanbia,“ dodáva.
Ku skupinovému zomknutiu asexuálov dochádza najčastejšie na internetových fórach. V zahraničnom kontexte je známa stránka www.asexuality.org. „Pre väčšinu z nás sú internetové fóra prvým a niekedy i jediným miestom, kde sa stretneme s inými asexuálmi a nachádzame pozitívnu odozvu,“ dopĺňa Jana Kunová.
Nálepka, o ktorú nikto nestojí
Eva Lammelová, sociologička a filmárka, ktorá pripravuje dokument s názvom asexuaLOVE, oslovila osem asexuálov, s nakrúcaním súhlasili štyria. „Človek sa tým, čo odmietli, nemôže čudovať. Kto z nás by bol celý natešený rozprávať pred kamerou o osobných záležitostiach a ich príčinách?“
„V prípade asexuality budú pravdepodobne v hre aj genetické dispozície, výchova i temperament,“ hovorí psychológ Sedláček, „ale osobne to nepovažujem za dôležité. Oveľa zaujímavejšie a znepokojivejšie je práve to, že nás niečí nezáujem o sexualitu tak veľmi dráždi, že mu neveríme a snažíme sa tieto pocity obaliť do nejakej diagnózy.“
Aby tých nejednoznačností nebolo málo, otázniky sa vynárajú aj vo vnímaní asexuality ako orientácie. Zatiaľ čo homosexualita, heterosexualita a bisexualita stoja na tom, že identifikujeme svoj objekt túžby, u asexuality je hlavným znakom ľahostajnosť a je trochu absurdné definovať orientáciu na základe niečoho, čo neexistuje.
„Častý názor je, že sme neschopní lásky. To však nie je tak úplne pravda.“
Človek, ktorý sa v problematike nepohybuje, si určite položí otázku, či majú asexuáli vzťahy. Majú, ale nie je to pravidlom. „Najobvyklejšie je spolužitie medzi asexuálom a sexuálom,“ vysvetľuje Jana Kunová. „Existujú však i asexuálne páry, ktoré sa zvyčajne stretnú na internete alebo na nejakom zraze. Niekedy vstupujú asexuáli do viacerých vzťahov naraz. Bez partnerov zostávajú najmä aromantici, tí nepociťujú ani sexuálnu, ani romantickú príťažlivosť. Práve takým aromantickým asexuálom som aj ja sama.“
Lukáš Sedláček dopĺňa, že práve preto, že asexualita zastrešuje veľkú skupinu ľudí, vyplýva u nich voľba partnera často viac podľa sympatií, ako z kritéria pohlavia. Jana Kunová k tomu dodáva, že niektorí asexuáli majú aj deti. A mapa bezpečného sveta, kde si každý nevyhnutne musí vybrať stranu, ku ktorej bude patriť, sa tak začína pozvoľna trhať.
Sex ako umenie a hra
Podľa Lukáša Sedláčka berieme sex zbytočne vážne. Zabudli sme, že to nie je len biologická danosť. „Napríklad niektoré orientálne kultúry bývali v tomto ohľade oveľa uvoľnenejšie. Brali to tak, že ide o súčasť umenia a o hru.“
Uvedomujem si, že túto potrebu, kto s kým áno a kto s kým nie, mám sama silne zakorenenú. Je pre mňa ľahké prijať, že je niekto napríklad gay alebo bisexuál. Neistá začínam byť pri predstave, že by na našom sexuálnom ihrisku, kde máme všetci pekne výrazne odlíšené dresy, zmizli deliace čiary. Alebo tie dresy. Umenie a hra. Pokiaľ prijmeme, že naše sexuálne správanie je sociálnym konštruktom, ostáva už len krátka cesta k zisteniu, že sa možno zbytočne ochudobňujeme o pestré spektrum prejavov.
„To, ako sa vyjadrujeme o asexuáloch, ako ich vnímame, vypovedá nakoniec vždy viac o nás, ako o nich,“ podotýka Eva Lammelová. „Už len slovo asexuál je problematické. Označujeme sa azda my ako sexuáli?“
Bez partnerov zostávajú hlavne takzvaní aromantici.
Napriek tomu je však určité zastrešenie asexuálov nutné, aspoň čo sa týka informovania verejnosti. Určité spriaznenie možno vidieť v napojení na LGBT komunitu (lesby, gayovia, bisexuáli, transgender). Môže to prameniť už len z toho, že comming out býva u oboch skupín veľmi podobný – uvedomenie si vlastnej odlišnosti od väčšiny, priznanie priateľom a rodine, a následne v ideálnom prípade aj spoločnosti.
Som sám, ale nie som v tom sám
Eva Lammelová o asexualite napísala sociologickú štúdiu a jednou z najzaujímavejších častí sú rozhovory s asexuálmi. Tí sa zhodujú v tom, že najväčšou úľavou bolo, keď si pomocou internetu uvedomili, že nie sú sami, koho sex neoslovuje. Otvorenosť diskusného fóra však so sebou niesla aj svoje negatíva – takmer všetci respondenti sa stretli s urážkami, posmechom a predsudkami.
„Keď som sa zaregistrovala a napísala o sebe pár vecí, reagovali na mňa ako prví traja typickí trollovia,“ spomína asexuálka Petra. „Argumentovali dosť čudne a celkovo to vyzeralo, že by využili čokoľvek, aby mi vysvetlili, že nie som žiadna asexuálka. Dosť ma to vystrašilo, ale potom sa mi, našťastie, začali ozývať ostatní, nech si z toho nič nerobím a ignorujem ich.“
Sexuálna škála je rozmanitá, nehovoriac o tom, keď sa do toho primiešajú city. Práve tento zmätok a nemožnosť spoľahlivého roztriedenia sú však na celom fenoméne to najzaujímavejšie. Ak sa na chvíľu oslobodíme od bežných vymedzených orientácií, ostanú „len“ ľudské charaktery, povahy, charizma. A to rozhodne nie je taká zlá perspektíva.
foto: unsplash.com
