Často som riešila otázku, prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci. Prečo ten, čo najviac dáva, dostane najmenej. Doteraz som tápala, ale myslím, že už mám odpoveď. Je ňou ona – herečka, speváčka a mama Barbora Švidraňová. Tvrdými lekciami od osudu prešla s vyznamenaním. Z citrónov, ktoré jej život dal, totiž nespravila len citronádu, ale rovno citrónovú tortu. A bolo veľmi poučné počúvať a ochutnávať z nej.
Keď som vám chcela položiť otázku, ktorú v tomto čísle kladieme viacerým – či láska prenáša hory, trochu som sa zháčila. Nebude to po poslednom vzťahu, ktorý ste prežili, hlúpa provokácia? Potom som si však uvedomila, že tej lásky je okolo vás oveľa viac, a vzťah s otcom vášho syna, ktorý nevyšiel, možno len odhalil, kde všade ju môžete nájsť. Keď ste totiž s čerstvo narodeným Gabrielom zostali sama, mohli ste sa s absolútnou dôverou oprieť o rodičov a brata.
Oni boli jediné východisko, ktoré som v tej situácii mala. Som svojim rodičom veľmi vďačná, že sú takí, akí sú. Že ma nikdy nesúdili… Ich prijatie a pomoc pre mňa veľa znamenajú.
Čakali ste to? Mohli ste brať domov vždy tak básnicky – ako ruky, na ktorých smieš plakať?
Určite. Nech sa deje čokoľvek, držíme pri sebe. Hoci som bola od malička tvrdohlavá, hádala som sa, protirečila som, skrátka potrebovala som dosiahnuť svoje, nikdy sa to nevyhrotilo tak, že by sme si pred sebou zatvorili dvere. Vždy sme si všetko vedeli vysvetliť, vyjasniť, odpustiť.
Keď človek doma zažíva takéto vzťahy, očakáva, že také budú aj tie jeho?
Samozrejme. Ale veľmi rýchlo zisťuje, že to tak nie je. Asi to tak však má byť, asi máme narážať, potkýnať sa a padať. Sú to lekcie, ktorými máme prejsť, aby sme spoznali samých seba a naučili sa, čo budeme v živote potrebovať. Teraz to vnímam aj ako mama. Pochopila som, že ani mne sa syna nepodarí ochrániť pred všetkým. Jednoducho sa to nedá.
Vo chvíli, keď sa nám to deje, však asi nemyslíme na to, že nás to niečo naučí… Ako ste zvládali sklamanie v láske?
Priznávam, že som bola zaskočená. Cítila som sa ukrivdená a sklamaná – ako je možné, že stretávam takých mužov, akých stretávam? Nechápala som, že sa im nedá veriť. Že v sebe nemajú zodpovednosť. Práve to ma však naučilo dôverovať sama sebe.
A čo mužom? Pamätám si jeden váš rozhovor asi spred desiatich rokov, kde ste úprimne priznali, že máte problém nájsť si partnera.
Dlho som bola presvedčená, že všetci muži sú rovnakí, a bola som z nich sklamaná. Potom som však pochopila, že každý človek, s ktorým som sa v nejakom období delila o svoj život, robil to najlepšie, čo vtedy vedel a čoho bol schopný. A pokiaľ mi to nevyhovovalo, bolo na mne z toho vzťahu odísť a povedať na rovinu – toto mi nestačí, nie obviňovať toho človeka, že nedokáže v tom momente viac alebo mi nedáva to, čo ja žiadam.
To je pravda. Väčšinou to dávame za vinu tomu druhému.
Máme totiž pocit, že sme vo vzťahu obeťami, ale to my sami sme zodpovední za to, ako sa cítime, za svoju spokojnosť. Ak ju nevnímame, vždy máme možnosť odísť, rozhodnúť sa inak a neočakávať od toho druhého, že sa bude správať podľa našich predstáv. V podstate to ani nie je naše právo vmanipulovať toho druhého do našej predstavy o ňom.
Toto však hovoríte teraz. Poučená a zmúdrená. Keď sme sa rozprávali pred pár rokmi, boli ste predovšetkým zaľúbená. Asi nebolo ľahké prijať, že ani mužovi, ktorému ste porodili dieťa, sa nakoniec nedalo veriť.
Samozrejme, že boli chvíle, keď som sa hádala so životom – prečo to zase nie je tak, ako chcem ja. Ale keď som sa potom pozrela za seba, uvedomila som si, že som sa vždy zamilovávala do potenciálu muža. Videla som síce všetky tie vlastnosti, ktoré mi nevyhovovali, tie červené kontrolky, ktoré mi hovorili – dievča krásne, toto nebude okej, videla som, ako sa správa, že je bohém, ale napriek tomu ma niečo na ňom tak priťahovalo, že som vnímala len to, čoho všetkého by bol schopný, keby chcel, skrátka jeho potenciál. Aj keď tých situácií, keď to fungovalo, nebolo veľa, stačilo mi to na to, aby som uverila, že ono by to vlastne šlo. Veď on to v sebe má! A presvedčila som samu seba, že to, čo sa mi nepáči, nechá tak, a bude fungovať, tak ako sa mi to pozdáva.
Ale nefungovalo…
Nefungovalo. Aj ten druhý má totiž nejakú svoju cestu a chce žiť podľa seba, nie podľa toho druhého. Takže naše predstavy sa jednoducho nestretli. Dnes si uvedomujem, že presne týmto prechádza množstvo žien. Sme zamilované do tých vlastností, ktoré nám vyhovujú, a nechceme vidieť, že muži majú aj tie, ktoré nám nesedia, respektíve nesedia do našej predstavy spoločnej budúcnosti.
Lebo veríme, že ich zmeníme. A keď to nejde, považujeme to za jeho vinu. Tadiaľto však asi cesta nevedie…
Presne tak. Ale nakoniec som sa namiesto obviňovania naučila chápať, že ten druhý jednoducho nedokáže momentálne urobiť viac a musí ísť svojou cestou.
So spoločným dieťaťom na rukách to musí byť echt ťažké. Nepýtali ste sa sama seba, prečo vám to nedošlo skôr?
Ako umelecká duša som bola najskôr fascinovaná tým, aký je talentovaný. To sa v podstate doteraz nemení. Ako muzikanta ho obdivujem stále. Je jeden z najlepších bubeníkov na svete. V tomto bol taký jedinečný, sa ho nedalo neobdivovať, pritom som však prehliadala veci, kde nefungoval…
Napríklad?
Napríklad som nechcela vidieť, že jedno hovoril a druhé urobil. Možno to aj myslel vážne, ale keď došlo na lámanie chleba, tak cúvol alebo sa zľakol. Alebo si to nejakým spôsobom rozmyslel. Akoby mal v sebe akýsi rozpor – aj chcel, ale keď bolo treba konať, tak to vzdal.
To vám muselo strašne ubližovať. Ako ste na to reagovali?
Najskôr som brala vinu na seba. Dookola som sa samej seba pýtala, v čom som taká hrozná a zlá, že ma nechce. Ale potom som si uvedomila, že on jednoducho nie je rodinný typ. Čiže darmo budem tlačiť, darmo budem očakávať zodpovednosť. Nechce tak žiť.
„Zdalo sa mi pod úroveň riešiť svoj hnev cez naše dieťa, ktorému som nikdy nechcela zavrieť dvere k otcovi. Napriek tomu, že tam nie je taký záujem, ako by som očakávala, nemám právo prerušiť ich kontakt.“
Ale čo s tým?
Pochopila som, že ho musím nechať ísť. Že nemôžem stavať na tých pár chvíľach, keď bol s malým a išlo im to spolu. Imponovalo mi síce, že bol otcovstvu otvorený, ale nedala sa na tom stavať naša budúcnosť. Jeho fungovanie sa nedalo zladiť s bežným životom s dieťaťom. Došlo mi, že aj keby sme nejakým spôsobom zostali spolu, čo by znamenalo, že by som sa musela s Gabrielom presťahovať do Londýna, bola by som stále sama, pretože Francesco cestuje po celom svete a zdržiava sa tam len krátko. Navyše by som bola odstrihnutá od všetkých blízkych a akejkoľvek ich pomoci. A to by nebol dobrý krok pre nikoho.
Nemali ste pocit, že ste prehrali?
Nie. Doslova sa mi to vnútri upratalo a pochopila som, že takto je to najlepšie, ako to môže byť. On je spokojný, ja som spokojná a malému nič nechýba. Viem, že sa to trochu vylučuje s naším tradičným pohľadom na rodinu, podľa ktorého sa muž má o svoje dieťa postarať a byť s ním, ale nie je dobré z toho spraviť jedinú správnu cestu. Čokoľvek vynútené a nasilu totiž môže viesť len k nešťastným vzťahom.
Ako dlho trvalo, kým prišlo toto pochopenie, kým sa z neskúsenej mladej ženy, ktorá si trvala na svojom, stala zrelá Barbora?
Samozrejme, že najmä v tehotenstve a po pôrode je človek plný hormónov. Spolu s nimi sa vo mne vyplavovalo množstvo emócií vrátane hnevu – či už na neho, alebo na seba, že som dovolila, aby som sa dostala do takejto situácie, že som nevidela tie kontrolky a nedala na svoju intuíciu… Prechádzala som rôznymi stavmi. A učila sa s tým žiť. Prijímať realitu takú, aká je, nie takú, aká chcem, aby bola. Jediné, čo som nie celkom dokázala pochopiť, a to ani nie z nejakého spoločenského či morálneho hľadiska, ale úplne ľudského, bolo – ako je možné, že keď raz stvorím nejakú živú bytosť, necítim zodpovednosť sa o tú bytosť postarať, nezaujíma ma, čo s ňou je. Toto mi naozaj nešlo do hlavy. Ako ľudia máme predsa city… Nechápala som, že s nami nemá ani súcit, že mu je jedno, ako to zvládame. Ale je možné, že muži to majú inak ako ženy…
„Dlho som bola presvedčená, že všetci muži sú rovnakí, a bola som z nich sklamaná.“
To sa podľa mňa ani pochopiť nedá. Alebo ste aj to nakoniec dokázali?
Svojím spôsobom. Došlo mi, že v živote zažíval úplne iné veci ako ja. A to, že dnes uteká od zodpovednosti, môže byť dané tým, že vyrastal inak. Čiže som prestala tlačiť… Na neho totiž nič nefungovalo. A nátlak vôbec nie. Jediné, čo malo význam, bolo upokojiť sa a normálne požiadať o pomoc. Vynucovanie, vydieranie alebo hrozenie odstrihnutím od dieťaťa nikam neviedlo. A ani som to tak nechcela robiť. Zdalo sa mi pod úroveň riešiť svoj hnev cez naše dieťa, ktorému som nikdy nechcela zavrieť dvere k otcovi. Napriek tomu, že tam nie je taký záujem, ako by som očakávala, nemám právo prerušiť ich kontakt.
To chce silnú mamu. Nesebeckú a nemajetnícku…
Gabriel však kvôli niečomu prišiel na tento svet, pre niečo je jeho synom. Kto mi dal právo zničiť im budúcnosť, ktorú dnes nikto nepozná? Preto nechávam otvorené dvere do budúcna, keď bude malý starší a budú si viac rozumieť, a tým myslím doslova, pretože momentálne ani nehovoria rovnakým jazykom. Francesco po slovensky nevie ani slovo a Gabriel sa po anglicky ešte len učí.
To chápem, aj keď na druhej strane by ma asi hnevalo, že pre jeho nezáujem moje dieťa nedostáva všetko, čo by mohlo.
Snažím sa byť najlepšou matkou, akou viem, a urobiť pre syna, čo sa dá, preto tieto výčitky svedomia nemám. Že to otec nerobí, totiž nie je moja zodpovednosť, keďže to, ako sa k nemu stavia, nijako neovplyvním.
To však znamená vedieť odpovedať aj na ťažké otázky. Možno ťažšie, ako dostávajú iné mamy…
Priznávam, že som sa toho trochu bála, ale realita je zatiaľ taká, že Gabriel sa na otca veľmi nepýta. Má doma zázemie, aj mužské vzory v mojom otcovi, bratovi a vo svojom krstnom otcovi. Skôr deti v škôlke sú občas drsné a začínajú sa vypytovať – prečo po Gabrielka nikdy nepríde tatino? Keď chce vedieť, kde je, úplne racionálne mu poviem, kde sa práve nachádza, alebo keď sa dá, tak si zavoláme. Ale naozaj nemá tieto otázky často. Akoby tam nemal žiadne prázdno alebo dlh. Vie, že nežijeme spolu, lebo sa to nedalo, ale neotravujem ho svojimi pocitmi. Od začiatku som bola nastavená tak, že mu nebudem klamať, ale takisto nebudem otca v jeho očiach ponižovať. Keď sám v budúcnosti vyhodnotí, že dávka otcovej pozornosti je malá aj pre neho, už si to bude musieť s ním riešiť sám.
Škola života je asi fakt najlepšia. Cítiť, že ste v nej absolvovali každú skúšku s vyznamenaním. Hovoríte totiž ako z veľkej knihy psychológie. Akurát mám strach, či to teraz s mužmi nebudete mať ešte ťažšie. Nie ste na nich o to náročnejšia?
(smiech) Asi som. Uvedomujem si, že čím viac vecí v sebe riešim, čím idem hlbšie a rozpletám svoje pocity, strachy a pochybnosti, tým viac chcem pochopenia aj od druhých. Nehovoriac o tom, ako veľa ma učí moje dieťa. Snažím sa byť totiž mamou, ktorá je partnerkou a kamarátkou, ktorá berie dieťa rovnocenne, nie ako bábiku na hranie, čo si vychová podľa seba.
„Po troch vážnych vzťahoch, ktoré ma oplieskali a poučili, už viem, čo nechcem.“
Majú teda muži u vás ešte šancu?
Určite majú. Akurát po troch vážnych vzťahoch, ktoré ma oplieskali a poučili, už viem, čo nechcem. Len čo sa prejaví niečo, čo mi nevyhovuje, reaguje na to už aj moje telo – toto nie. Stop. A ja ho počúvam. Nepotrebujem partnera nasilu. Takže nechávam na živote, aby sa to samo vyvinulo. A verím, že čo má prísť, príde.
Aj v to, že už nestúpite vedľa? Že ste už dostatočne poučená?
Nehovorím, že mám spracované všetko, ale čo som už precítila a pochopila, to už mi nikto nevezme. Takže nie som manipulovateľná. Už ma nikto nevyplaší ani nezaženie do kúta obavami typu – a čo keď zomrieš sama? No tak zomriem sama. Osamelá však už nikdy nebudem, mám syna. Pre mňa je láskyplný partnerský vzťah tou najvyššou formou fungovania ľudí na tejto planéte. Chcela by som zažiť, že mám vedľa seba láskavého a tolerantného človeka, najlepšieho priateľa a milenca, ale keď to nepríde, tak sa nezbláznim.
Foto: TV Joj a archív B. Š.
