Perfekcionista venuje celú energiu na to, aby všetko fungovalo ako hodinky. Pohľad za fasádu Potemkinovej dediny môže byť však šokujúci. Vyčerpaný chudák sa trasie od hrôzy, že urobí chybu. Zlá správa je, že sa to skôr alebo neskôr prihodí.
Perfekcionizmus má veľa podôb: od spomínaného nutkavého zaoberania sa možnými chybami cez pochybovanie o svojich schopnostiach až po prehnané očakávania od seba samotných, a tiež často od ostatných ľudí. Puntičkár lipne na organizácii (času, práce, voľného času a vôbec všetkého), takže spontánnosť je pre neho takmer neslušným slovom.
Pritom, priznajme si to hneď na začiatku – dokonalosť je chiméra. Ľudského konania sa netýka, ako o dokonalej môžeme hovoriť azda len o prírode. Je pravda, že aj v živote do seba obvykle všetko zapadá, ale len pokiaľ si dovolíme plynúť a sme spojení sami so sebou. Problém nastáva v okamihu, keď sa z nejakého dôvodu neprijímame (so všetkými talentmi a darmi) a začneme hľadať dokonalosť okolo nás. Zrazu sa ocitneme v pasci, pretože sa ju nedá objektívne zmerať – každý si pod slovom „perfektný“ predstavuje niečo iné. Perfekcionistovo úsilie vyhovieť všetkým je teda dopredu odsúdené na neúspech.
Dokonalá adaptácia
A že mu dnešná spoločnosť predkladá veľké výzvy! Reklamy nám denne servírujú dokonalé telá, médiá nás zásobujú príbehmi „nadľudí“, žien, ktoré sú cez deň výkonnými manažérkami, po príchode z práce varia teplé večere a venujú sa deťom, a po večierke sa menia na vášnivé milenky. Muži, samozrejme, nesmú zaostávať, nakoniec byť v noci nežným milencom a cez deň úspešným podnikateľom a obetavým otcom je predsa hračka, nie?
„Renesančný ideál krásy a harmónie tela a mysle, teda fyzické zdravie, krása, módou diktovaná štíhlosť a zároveň duševné a duchovné kvality, vzdelanie, široký rozhľad, romantické záujmy a podobne, už dávno nie sú len ideálom, ale takmer povinnosťou dnešného človeka. Zdá sa, že perfekcionizmus možno chápať ako jednu z foriem adaptácie na rastúce požiadavky dnešného sveta,“ píše vo svojej diplomovej práci študentka psychológie Karolína Stopková. A takáto adaptácia môže prebiehať rôzne, ako uvádza autorka ďalej: „Vo svojej pozitívnej a zdravej forme môže perfekcionizmus viesť k dosahovaniu lepších výkonov a napĺňaniu vyšších cieľov, k rozvoju osobnosti a intenzívnejšiemu využitiu duševného a duchovného, ale aj fyzického potenciálu. Na druhej strane môže ľahko prejsť vplyvom osobnostných, konštitučných aj vonkajších faktorov, do negatívnej, neurotickej, kontraproduktívnej a paralyzujúcej formy myslenia, prežívania a chovania.“
Perfekcionistovo úsilie vyhovieť všetkým je už dopredu odsúdené na neúspech.
Vysoká latka
Kadiaľ teda vedie deliaca čiara medzi ľuďmi, konštruktívne sa usilujúcimi o dokonalosť v rámci vlastného rastu a tými, ktorých snaha byť perfektní, naopak, ničí? Podľa psychológa D. E. Hamacheka majú tí „konštruktívni“ vysoké osobnostné štandardy, sú sebavedomí, systematickí a ambiciózni, oplývajú aj veľkou mierou organizovanosti. K tomu sa dokážu tešiť z výsledkov svojej práce, a to aj vo vzťahu k sebe. Inými slovami, je im jedno, čo si o nich myslia ostatní, oni totiž chcú splniť vlastné vysoké nároky. Je pravda, že na nároky bývajú zvyknutí z pôvodnej rodiny, avšak rodičia im dávali pozitívnu spätnú väzbu.
„Deštruktívni“ perfekcionisti na rozdiel od nich nikdy nemajú pocit, že by na vysoko postavenú latku dosiahli a neustále ich zväzuje strach z nedokonalosti a chýb. Sami seba si necenia, sústredia sa na naplnenie očakávania druhých. Byť perfektný pre nich nie je vnútorná potreba, ženie ich k tomu strach zo zlyhania a straty lásky či úcty ostatných. V detstve sa naučili, že bez výkonu nie je láska. Rodičia, bohužiaľ, považovali ich úsilie za samozrejmé a nijako ich neoceňovali.
Rub perfekcionizmu
Nadpriemerný výkon spojený so stresom nie je, samozrejme, zadarmo. Z mnohých výskumov vyplýva, že perfekcionisti zaň často platia depresiami, neurózou, sexuálnymi poruchami alebo poruchami príjmu potravy, bolesťami hlavy, bolesťou a tlakom na hrudi aj žalúdočnými vredmi. Ich nikdy sa nekončiaca úzkosť a strach zo zlyhania ich tiež častejšie doženú k rozvodu alebo až k samovražde. Žiť po ich boku je vyčerpávajúce a zničujúce. „Despoticky vyžadovať od svojho okolia, rodiny, partnera to, čo ja perfekcionista považujem za štandard, môžu ostatní brať ako neúmerné a pre nich zbytočné a obťažujúce,“ hovorí psychoterapeutka Lucie Horníková. „Pokiaľ nedôjde ku zhode, môže byť spolužitie veľmi nepríjemné a otravné pre obe strany a život s puntičkárom sa veľmi ľahko zvrtne na peklo. Tým skôr, pokiaľ už ide o chorobu, napríklad obsedantnú poruchu.“
A čo platí na súkromie, platí aj na prácu. Ako píše Simone Janson vo svojej knihe „Ako nebyť perfektný, ale úspešný“, ľudia so sklonom k perfekcionizmu sú síce väčšinou pracovití, cieľavedomí a priebojní, ale postupom času, po tom, čo si kvôli firme neustále siahajú až za hranice svojich možností, stále však berú rovnaký plat (zatiaľ čo ostatní ich v kariére predbiehajú), si mnoho z nich uvedomí, že aj keď sa od nich požaduje perfektná práca, nie je to všetko. Výkon na 110 % totiž neznamená automaticky úspech a povýšenie!
A akokoľvek by sa mohlo zdať, že pre šéfa je terno zamestnávať perfekcionistu, býva to úplne naopak: „Perfekcionisti s obľubou dlhé hodiny premýšľajú o probléme, doslovne prehrabujú argumenty sem a tam, maľujú si v duchu tie najpesimistickejšie výsledky. Nakoniec ale málokedy dospejú k výsledku a neustále pred sebou posúvajú dôležité rozhodnutia. Pracujú často do úplného vyčerpania, sú však pritom neefektívni, pretože len ťažko dokážu odlíšiť dôležité veci od nedôležitých.“ A ako Janson dodáva, neobľúbení sú u nadriadených aj u kolegov, pretože majú sklon neustále niekoho kritizovať, chcú byť vždy najlepší, sú nedôverčiví a chcú mať všetko pod kontrolou.
Často sa stáva, že perfekcionizmus sa objavuje len v niektorej životnej oblasti. „Napríklad človek, ktorého v práci pokladajú za detailistu a puntičkára, je vo svojom domácom prostredí neskutočný neporiadnik,“ podotýka psychoterapeutka Horníková. „Možno chce v práci urobiť dobrý dojem na okolie a doma sa mu rodina radšej čiastočne prispôsobuje.“
Ako vyjsť z labyrintu
Samozrejme, najväčšie problémy má perfekcionista sám so sebou. Cesta von vedie cez postupné uvoľňovanie, opúšťanie kontroly a ocenenia seba samého. Pre puntičkára je dôležité dávať si realistické a dosiahnuteľné ciele, ktoré budú zohľadňovať jeho potreby, nie tie cudzie. Mal by sa sústrediť na svoje úlohy a nepracovať za ostatných, zamerať sa na pozitívne výsledky, spočiatku aj tie drobné (aj účasť v semifinále je predsa dôvod na radosť). Vo chvíli, kedy sa začne báť, že zlyhá, je dobré, aby sa opýtal sám seba, čo sa stane, keď výsledok nebude stopercentný. (Na počudovanie sa často nestane nič.) A namiesto vyhýbania sa chybám je konštruktívnejšie radšej sa sústrediť na prípadné poučenia z nich. Život je o radosti, nie o dokonalosti. Až potom je perfektný!
