Emočná inteligencia sa v súčasnosti stáva trendy pojmom. Je údajným kľúčom k závratnej kariére aj ku šťastiu v osobnom živote. Nie všetci sme ju však dostali do vienka v rovnakej miere.
Asi ste už niečo podobné zažili. Idete v preplnenej električke. Na zastávke sa do nej vrúti uponáhľaný muž, v jednej ruke kožená aktovka, cez plece taška s notebookom, druhou voľnou rukou telefonuje. Je nervózny, netrpezlivý, roztržitý. Na celú električku kričí niečo do mobilu. Niekoľkokrát vrazí lakťom do ľudí okolo a ešte ich pohľadom zmrazí za to, že si dovoľujú stáť tak blízko a pripliesť sa mu do cesty. Netrpezlivo podupkáva nohou, každú chvíľku sa pozrie na hodinky a podráždene si odfrkne, že to strašne dlho trvá. Ľudia okolo automaticky odstupujú o krok ďalej. Vymieňajú si kritické opovržlivé pohľady. Aký dojem vyvolal tento muž v spolucestujúcich, asi nie je ani potrebné opisovať. A aký pocit z neho máte vy? Zamestnali by ste ho ako svojho asistenta? Chceli by ste s ním byť v jednej kancelárii? Ako ho vidíte ako manžela a otca svojich detí?
Predpokladám, že tento muž vaše sympatie nadobro stratil. A pritom ani poriadne nevieme, aký naozaj je. Možno je inteligentný, pracovitý, má zaujímavé koníčky a veľkú dávku zmyslu pre humor. Navyše môže byť aj celkom pohľadný. Že vám to ani nenapadlo? A vlastne by ste ani nemali chuť to u človeka tohto typu zisťovať na vlastnej koži? Nie div, mužovi z nášho príbehu totiž chýba jeden zo základných predpokladov pre úspešné nadväzovanie vzťahov – emočná inteligencia.
Porozumieť emóciám
Emočná inteligencia, označovaná skratkou EQ, je „nadanie na pocity“. Schopnosť orientovať sa vo svete emócií. Emočne inteligentní ľudia v sebe nosia akúsi mapu s kompasom, vďaka ktorej majú neustále prehľad o tom, kde sa v rámci ríše emócií práve nachádzajú, kde sú ľudia, s ktorými práve komunikujú, a ktorým smerom by bolo vhodné vybrať sa ďalej, aby dosiahli vytýčený cieľ a na ceste príliš neblúdili. Rozumejú tomu, čo sa v nich práve odohráva a dokážu sa naladiť na svoje okolie. Akoby mali neustále poruke slovník, čo im prekladá reč emócií do reči myšlienok.
Hoci ľudia v sebe nosia emócie už od počiatku svojej histórie a pravdepodobne rovnaký čas búrlivo ovplyvňujú ich správanie, záujem o emočnú inteligenciu ako dôležitú životnú kompetenciu masívne vzrástol až v 90. rokoch 20. storočia. V tom čase publikoval americký psychológ Daniel Goleman svoju teóriu, v ktorej tvrdil, že okrem inteligencie uvádzanej pod kvocientom IQ, existuje aj ďalší súbor vlastností, ktoré sú na IQ úplne nezávislé, no napriek tomu majú nesmierny vplyv na profesijný úspech a šťastie každého z nás. „Je jedným z verejných tajomstiev psychológie, že podľa školského prospechu, podľa IQ alebo podľa výsledkov psychologických testov nie je možné, navzdory popularite týchto hodnotení, spoľahlivo predpovedať úspech v živote. Nedá sa pochybovať o tom, že u veľkých skupín ľudí existuje priamy štatistický vzťah medzi výškou IQ a spôsobom života: veľa ľudí s veľmi nízkym IQ skončí v nenáročnom podriadenom povolaní, zatiaľ čo ľudia s vysokým IQ bývajú spravidla dobre platení – ale nie vždy to platí. Z pravidla, že IQ predpovedá mieru úspešnosti, existujú rozsiahle výnimky – a je ich naozaj veľa, možno aj viac ako prípadov, ktoré tomuto pravidlu skutočne zodpovedajú. IQ prispieva k faktorom určujúcim úspech v živote iba dvadsiatimi percentami, čo ponecháva celých osemdesiat percent ďalším vplyvom,“ vysvetľuje Daniel Goleman. „A mne ide práve o kľúčovú skupinu týchto ‚ďalších vlastností‘, o emočnú inteligenciu: patrí sem schopnosť dokázať sám seba motivovať a nevzdávať sa a pozrieť sa problémom a frustrácii smelo do tváre, schopnosť ovládať svoje pohnútky a uspokojenie odložiť na neskoršie, schopnosť ovládnuť svoju náladu a zabrániť úzkosti a nervozite, schopnosť ovplyvňovať kvalitu svojho myslenia, schopnosť vcítiť sa do situácie druhého človeka a ani v ťažkých chvíľach nestrácať nádej.“
Sú emočne inteligentnejší ľudia úspešnejší?
V súčasnosti existuje veľké množstvo štúdií, ktoré dávajú emočnú inteligenciu do kontextu s rôznymi oblasťami – so životnou spokojnosťou, s pocitom šťastia, s kvalitou manželského života, so zdravotným stavom. Emočne inteligentní ľudia sú menej náchylní na choroby a ľahšie sa z nich zotavujú. Odborná literatúra aj popularizačné články skloňujú pojem emočná inteligencia najmä v súvislosti s postavením v zamestnaní. Zdá sa však, že toto pravidlo platí len do určitej miery. „Vyššie EQ stúpa s postavením, od spodnej priečky firemného rebríčka k strednému manažmentu. Ale nad stredným manažmentom dochádza k strmému poklesu. Od funkcie riaditeľa vyššie klesá EQ rýchlejšie ako lyžiar na ľadovci. Generálni riaditelia ho majú v priemere najnižší,“ upozorňujú Travis Bradberry a Jean Greavesová, zakladatelia spoločnosti zaoberajúcej sa výskumom a rozvojom emočnej inteligencie. „Zistili sme, že emočná inteligencia je pre pracovný výkon dôležitejšia ako akékoľvek iné vodcovské schopnosti. To isté platí pre každé pracovné zaradenie: ľudia s najvyšším stupňom emočnej inteligencie v akomkoľvek postavení dosahujú lepšie výsledky ako ich kolegovia,“ uvádzajú.
Tento poznatok nie je zase až taký prekvapivý. Ak niekto pracuje s ľuďmi alebo je nútený s nimi aspoň občas komunikovať, je celkom logické, že jeho úspech do veľkej miery závisí práve na jeho vzťahoch s nimi. Chceme mať okolo seba ľudí, s ktorými je nám dobre a ktorí v nás vyvolávajú dojem, že majú situáciu pod kontrolou. „Keď vyberám svojich zamestnancov, je pre mňa okrem vzdelania a pracovných skúseností zásadné, ako na mňa dotyčná osoba pôsobí,“ hovorí štyridsaťročná manažérka Hanka. „Riadim sa svojou intuíciou. Ak je nesympatická mne, je dosť možné, že tak bude pôsobiť aj na našich obchodných partnerov, a to rozhodne nechceme.“
Pätoro emočnej inteligencie
Howard Gardner, autor konceptu mnohopočetnej inteligencie, súčasťou ktorého bola aj takzvaná inteligencia personálna, opísal päť oblastí, v ktorých sa emočne inteligentní ľudia odlišujú od svojich menej zdatných kolegov. Prvá z týchto oblastí je znalosť vlastných emócií. Ľudia s vysokou emočnou inteligenciou dokážu zaregistrovať, že sa v nich niečo deje, a rozpoznať, o aké emócie ide. Sú so svojimi pocitmi v kontakte a vedú s nimi neustály dialóg. Uvedomia si, že ich sused neskutočne vytočil, pretože sa dotkol ich citlivého miesta, ešte pred tým, ako by zareagovali automaticky a odkázali ho do patričných miest, prípadne sa na neho rovno zúrivo vrhli. Naopak, ľudia „emočne tupí“ mávajú obvykle v tejto oblasti obrovské medzery. „Pocity? Na čo?“ môžeme od nich počuť.
S tým súvisí aj ďalší stavebný kameň emočnej inteligencie – schopnosť svoje pocity zvládať a usmerňovať. Jednoducho povedané, schopnosť ovládať sa. Nenechať sa rozčúliť, nevybuchnúť, nerozplakať sa na prijímacom pohovore. Nedostatok tejto schopnosti sa prejavuje napríklad všetkým známym povzdychnutím typu: „Kiežby som to nepovedala“, „Tak to som teda prehnala“ alebo „Čo som to preboha urobil?!“ Zvládať svoje emócie je umenie majstrov a každému z nás v tomto bode určite zostáva veľa práce. Dobrou správou však je, že sa dá pomerne účinne nacvičiť a vypilovať. Chce to len zamerať svoju pozornosť a vyvinúť dávku snahy. Niektorí na to majú aj svoje tajné finty. „Vždy keď mám sklon zareagovať pod silou emócií, napríklad niekomu z plných pľúc vynadať alebo vyznať v opojení alkoholu lásku dievčaťu, ktoré som spoznal pred hodinou, na chvíľku sa zarazím a skúsim si predstaviť, ako by som sa na túto situáciu pozeral zajtra. Čo by som cítil pri pohľade na svoje dnešné správanie? Získam tak dobrú spätnú väzbu o tom, čo sa práve chystám urobiť. Už mi to ušetrilo niekoľko poriadne trápnych situácií ,“ zveruje sa dvadsaťšesťročný učiteľ Dano. Ak viete, že majú vaše emócie tendenciu splašiť sa ako divé kone, skúste si aj vy nájsť nejakú vlastnú taktiku, ako ich udržať na uzde. Niekedy pomôže aj jednoduchá stopka, hlboký nádych a počítanie do piatich.
Ďalším znakom emočnej inteligencie je podľa Gardnera schopnosť sám seba motivovať. Umenie odložiť odmenu a uspokojenie, robiť aj veci, ktoré sa mi robiť nechce. Umenie motivovať sa a viesť, či už pri dokončovaní práce, učení sa cudziemu jazyku alebo pri rannom vstávaní. Sebamotivácia je nevyhnutným predpokladom na zvládanie úloh a dosahovanie cieľov. Nemôžeme sa neustále spoliehať na druhých, že nás povzbudia, prípadne donútia robiť to, čo je potrebné.
Vnímavosť k emóciám druhých ľudí je štvrtou zásadou „pätora emočnej inteligencie“. Psychológovia hovoria o schopnosti takzvanej empatie. Zaujímam sa o pocity druhých a pokúšam sa vcítiť do ich duše, obliecť si na chvíľku ich kožu. Keď viem, ako sa osoba, ktorú mám práve pred sebou, cíti, môžem patričným spôsobom zareagovať. „Vzorom empatie je pre mňa kamarátka Karolína,“ rozpráva tridsaťročná Janka. „Má na pocity čuch, ako by mala nejaký zmysel navyše, ktorý ostatným ľuďom chýba. Vždy spozná, keď sa so mnou niečo deje. Dokáže so mnou hovoriť takým spôsobom, že o pár minút o probléme už neviem ani ja sama. Jej hlas, gestá, to, čo hovorí, pôsobí ako balzam na dušu. Vôbec sa nečudujem, že je medzi ľuďmi taká obľúbená.“ Karolína je možno príklad, ktorý sa bežne nevidí, schopnosť empatie však v sebe môže rozvíjať každý. Dôležitý je predovšetkým záujem o druhých a ich emócie. Skúste sa teraz pozrieť na ľudí okolo vás. Čo si myslíte, ako sa teraz asi cítia? A o čom práve premýšľajú?
Empatia je predpokladom aj pre posledný pilier emočnej inteligencie, takzvané umenie medziľudských vzťahov. V čom spočíva táto náuka? Mali by sme sa naučiť vytvárať kvalitné vzťahy s druhými. Nebáť sa otvoriť sa ľuďom, zdieľať s nimi časť svojho vnútra, zaujímať sa o to, kým sú a ako sa im darí. Bez druhých nemá koncept emočnej inteligencie zmysel. Dôležité je najmä nájsť odvahu a vybrať sa na cestu bádania a učenia. Na rozdiel od inteligencie, ktorá je do veľkej miery vrodená, a teda len ťažko ovplyvniteľná, môžeme totiž s emočnou „nezdatnosťou“ niečo robiť. Ako píše Christine Wilding: „Emočnú inteligenciu máte v sebe. Je tam, pripravená. Potrebujte sa len naučiť ju aktivovať. Dokážete to.“
Bez emočnej inteligencie
Človeka s nedostatkom emočnej inteligencie spoznáte pomerne ľahko. Prezradia ho nasledujúce varovné signály:
Musí mať vždy pravdu.
Nikdy si neuvedomuje, ako sa cítia ostatní ľudia.
Je absolútne nepružný.
Je ťažké naladiť sa s ním na rovnakú vlnu.
Nestáva sa, že by dával niekomu prednosť pred sebou samým.
Je veľmi ťažké s ním hovoriť o veciach, ktoré sú pre vás dôležité.
Nikdy neviete, ako zareaguje.
Ako funguje emočná inteligencia v práci
Emočne inteligentní zamestnanci na rebríčku profesijného rastu postupujú oveľa rýchlejšie ako tí ostatní. Chcete byť jedným z nich? Potom si osvojte ich základné schopnosti:
– zvládať svoje vlastné emócie
– účinne komunikovať s druhými
– rýchlo a dobre riešiť problémy
– vedieť sa prispôsobiť zmenám
– používať humor
– byť otvorený a chápajúci
– zostať optimistom aj za nepriaznivých okolností
Rady na zvýšenie emočnej inteligencie
– naučte sa identifikovať svoje emócie
– nereagujte neuvážene, premýšľajte, ovládajte sa
– otvorte sa druhým, nadväzujte blízke a dôverné vzťahy
– naučte sa odpúšťať
– nebojte sa priznať svoju chybu
– pestujte pokoru
– buďte zásadoví, dodržujte vždy svoje slovo
– prijmite svoju dávku zodpovednosti
– neporušujte dôveru, nešírte klebety
– premýšľajte nad vecami s humorom
– zaujímajte sa o druhých
MÔJ ŽIVOT S… NEDOSTATKOM EMOČNEJ INTELIGENCIE
Tridsaťdvaročná grafička Zuzka by sa podľa svojich slov ešte pred niekoľkými rokmi označila za „emočného primitíva“, hoci by to vtedy asi nepriznala. K tomu ju priviedla až séria životných neúspechov.
Podľa čoho súdiš, že miera tvojej emočnej inteligencie bola skôr nízka?
Nízka? Povedala by som, že som jej nemala skoro ani kvapku, bola som úplný emočný primitív, bezočivec, nepopísaný list. Samozrejme som teoreticky vedela, že nejaké emócie existujú, pripadalo mi však zbytočné sa nimi zaoberať. Konala som ako automat. Akcia, reakcia. Bez toho, že by som vedela, čo sa to vo mne deje, alebo že by ma zaujímalo, ako sa cítia ostatní alebo čo sa odo mňa v danej chvíli očakáva.
A ako fungoval v praxi takýto spôsob správania?
Dosť zle. Nehovorím, že som nemala pár priateľov, moje vzťahy s ostatnými boli však všeobecne na šikmej ploche. Stále som sa s niekým hádala, večne som mala pocit nespravodlivosti a žila s presvedčením, že nikomu nemôžem veriť. Bola to pre mňa tak trochu záhada, čo sa ľuďom na mne stále nepáči. Dnes už viem, že okrem iného to, že som na nich vôbec nebrala ohľad. Presadzovala som len vlastné záujmy, kedykoľvek sa mi niečo nepáčilo, vybuchla som a dala naplno najavo, čo si myslím. Ako sa cítia ostatní, mi bolo jedno, považovala som to za ich problém. Nechápala som, ako podráždene a prehnane niekedy zareagovali. Mala som problémy aj v práci. Pripadalo mi, že moji nadriadení nie sú vôbec objektívni, že nadržujú svojim známym a fungujú na princípe protekcie a nikoho v skutočnosti nezaujíma, akú mám kvalifikáciu a čo som dokázala. Stačí, keď sa kolegyňa vedľa trochu zasmeje a porozpráva o rodine a hneď si radšej na splnenie úlohy vyberú ju. Tak som striedala zamestnania ako na bežiacom páse, nikde som nevydržala dlhšie ako pol roka. Cítila som sa nespravodlivo odmietaná.
A ako vyzeral tvoj osobný život?
Ako kedy. Nechcela som vážnejší vzťah, chcela som sa zamerať skôr na prácu, tak som striedala krátkodobé známosti. Niekedy to bolo lepšie, inokedy horšie. Často som však počúvala, že som neprístupná a chladná. Niekedy mi aj pripadalo, že tí chlapci konajú tak nejako mimo. Že sa správajú ako blázni, vyčítajú mi nezmysly. Bolo to stále raz hore a raz dolu. Asi pred tromi rokmi som začala uvažovať o tom, že by chyba možno mohla byť vo mne. Začala som s nedôverou čítať nejaké psychologické knihy a v rámci jednej prednášky v práci sa dozvedela niečo o efektívnej komunikácii. Došlo mi, že mám v tom obrovské medzery a že s tým musím niečo urobiť. Trvalo ďalší rok, kým som sa odvážila nájsť si svojho kouča, ženu, čo mi pomáha zorientovať sa v sebe a naplno využiť svoj potenciál. Bol to trochu šok, ale učím sa.
foto: Unsplash.com, Pixabay.com
