Poviete každému na rovinu, čo si myslíte, alebo svoje názory obaľujete množstvom diplomatických slovíčok, takže úprimnosť by ste v nich museli hľadať pod lupou? Ktorý z týchto prístupov je vám bližší a ktorý vám dopomôže k spokojnému životu?
„To je moja práca, hovoriť na rovinu, keď je niečo na hovno, a nie to lakovať na ružovo,“ hovoril Steve Jobs, spoluzakladateľ spoločnosti Apple, mnohými označovaný za génia. Väčšina ľudí má medzi hlavou a jazykom akýsi regulátor, ktorý mierni tie najjedovatejšie impulzy a „pravdy“. Jobs ho zrejme nemal. Aspoň to naznačuje v jeho biografii dlhoročný spolupracovník Andy Hertzfeld. „Veľmi som si želal, aby mi Steve raz odpovedal na otázku: ,Prečo si niekedy taký vulgárny?‘ Aj jeho rodina sa často pýtala, či mu skutočne chýba ten filter, ktorý bráni ľuďom ventilovať nepríjemné myšlienky, alebo či ho má a úmyselne vypína. Jobs tvrdil, že to druhé. Keď som sa ho na to spýtal, odpovedal mi: ,Toto som jednoducho ja. Nemôžete odo mňa chcieť, aby som bol niekto, kto nie som.‘,“ opisuje Hertzfeld. Jobs mal medzi ľuďmi, ktorí ho poznali osobne, veľa obdivovateľov, ale aj celý zástup tých, ktorí ho neznášali. „Kto chce polarizovať svoj svet podobne ako on, musí sa zmieriť s týmto modelom: na jednej strane hlúčik oddaných, na druhej potom masa tých, ktorých sa svojou úprimnosťou nešetrne dotknete,“ hovorí psychológ Petr Šmolka. „Miera úprimnosti by mala závisieť hlavne od toho, ako definujete úspech. Či pre vás sú alebo nie sú jeho súčasťou aj dobré vzťahy s okolím. Mimochodom – možno nie je náhoda, že práve Jobs… Konečne už viem, prečo sa nepríjemným správam hovorí jóbovky,“ dodáva pobavene.
Úprimnosť sa na prvý pohľad tvári ako kladná vlastnosť, kadekto sa s ňou chváli a býva súčasťou mnohých hesiel. Bohužiaľ sa veľmi ľahko dokáže zmeniť na drzosť. Človek pritom podľa Petra Šmolku prichádza na svet ako bytosť úprimná. „Malé decko bez problémov konštatuje, že ,panovník je nahý‘, zatiaľ čo my ,vidíme‘ jeho nové šaty. Zaobchádzať obozretnejšie s úprimnosťou sa učíme počas života – výchovou, napodobňovaním aj vlastnými skúsenosťami,“ vysvetľuje. A zatiaľ čo niektorí ju transformujú do diplomacie, a teda – očami mnohých – do neúprimnosti, iní idú cestou opovážlivosti v zmysle čo na srdci, to na jazyku. Ani jeden z týchto hraničných prístupov nie je ideálny a pre život je podľa Petra Šmolku lepšie zvoliť zlatú strednú cestu. „Moje chápanie úprimnosti je pomerne pružné. Podľa mňa je zlučiteľné aj s určitou cenzúrou nepríjemných informácií, so zvážením toho, čo zdôrazníme a čo skôr potlačíme,“ hovorí. Inak povedané, úprimnosť neznamená vyslovovanie svojej „pravdy“ za každú cenu a bez nutnej ohľaduplnosti a taktu voči druhému. Ide o to, že ak máte niekoho radi (či už v manželstve alebo priateľstve), dokážete mu povedať, čo si naozaj myslíte takým spôsobom, aby to pochopil, ale aby ho to súčasne nezranilo a pravda prispela k zdravému vývoju vzťahu. Nebudete predsa vždy a za každú cenu vytýkať partnerovi všetky maličkosti, pretože ho prijímate takého, aký je. Ale nebudete ani zo strachu mlčať o dôležitej záležitosti alebo situácii, pretože sebareflexia a takisto aj poskytovanie spätných väzieb – teda určitá úprimnosť – sú nutné a pre zmenu priamo nevyhnutné.
Najlepšie sa primeranú úprimnosť naučíte v prostredí, v ktorom sa cítite bezpečne. Tam, kde viete, že adresát zvládne aj menej príjemnú pravdu. „Čo, mimochodom, platí pre ostatných aj pre nás samých. Ak sa totiž cítime bezpečne sami so sebou, ak máme primeranú sebadôveru a schopnosť reálneho pohľadu na seba samého, potom si môžeme dovoliť ,beztrestnú úprimnosť‘ voči svojej osobe,“ dodáva Petr Šmolka. Niekedy cenzurujeme pravdu ostatným, a to je v poriadku, ale keď ju cenzurujeme sami pred sebou, zaváňa to problémami a nikdy sa v živote nedopracujeme k úplnej spokojnosti. Ale to už je zasa iná kapitola – nabudúce.
Ako byť zdravo úprimný voči druhým?
Nezamieňajme úprimnosť a drzosť! Oprávnený imperatív „neklamať!“ netreba chápať tak, že je nutné vždy, za všetkých okolností a každému hovoriť do očí nepríjemné pravdy.
Dôležitý je aj „timing“! Teda vhodné načasovanie toho, kedy si väčšiu mieru úprimnosti môžeme dovoliť, a kedy by sme s ňou mali radšej počkať. Inak povedané, nie je dobré potápajúceho sa ešte viac ponoriť do vody.
Ak chcete byť úprimní k druhým, buďte takí aj k sebe! Nerobme iným to, čo by sme sami nezvládli.
foto: Unsplash.com
