Nelson Mandela sa stal prezidentom v 75 rokoch, Václav Havel písal svoje najhlbšie texty po sedemdesiatke a britská kráľovná Alžbeta II. viedla krajinu s neochvejnou energiou až do deväťdesiatky. Na Slovensku k nim symbolicky pribúda 94-ročný Viliam Vorel, čerstvá Osobnosť Bratislavy… Ich príbehy potvrdzujú, že o tom, či človek v starobe len dožíva, alebo stále naplno žije, nerozhoduje vek, ale psychická vitalita, vzťahy, zmysel a optimizmus.
Odborné výskumy dnes potvrdzujú, že jedným z najsilnejších faktorov, ktoré ovplyvňujú dĺžku aj kvalitu života v starobe, nie je choroba, ale osamelosť. Samota sa v posledných rokoch stala jedným z najväčších tichých rizík starnutia. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sociálna izolácia a osamelosť zvyšujú riziko predčasnej smrti podobne ako fajčenie, obezita či vysoký krvný tlak. Globálny odhad založený na týchto číslach spája osamelosť s približne 100 úmrtiami za hodinu, čo predstavuje na celom svete viac než 871 000 úmrtí ročne, ak sa tieto faktory ignorujú.
SAMOTA URÝCHĽUJE BIOLOGICKÉ STARNUTIE
Nie je to len o pocite smútku. Dlhodobá samota mení fungovanie nervového systému, zvyšuje hladinu stresových hormónov, oslabuje imunitu a urýchľuje biologické starnutie. U seniorov, ktorí žijú bez blízkych vzťahov, sa častejšie objavuje úpadok kognitívnych funkcií, strácajú motiváciu k pohybu, k starostlivosti o seba, k záujmu o svet. Metaanalýzy ukazujú, že izolovaní starší ľudia majú výrazne vyššie riziko úmrtnosti než tí, ktorí sú zapojení do rodinného alebo komunitného života. Aj slovenské prieskumy hovoria, že osamelosť zažíva významná časť seniorov. Mnohí z nich síce nežijú úplne sami, no chýba im hlboký pocit spolupatričnosti, rozhovorov, zmysluplnej každodennosti. Takmer 29 percent slovenských seniorov uvádza, že sa cíti osamelo, a ďalších 37 percent pravidelne zažíva sociálnu izoláciu, čo môže viesť k zhoršeniu psychického aj fyzického zdravia. Samota tak často neprichádza ako dramatická udalosť, ale ako tiché vyprázdňovanie dní.
JE VEK NAOZAJ LEN ČÍSLO?
Výskumy ukazujú aj druhú stranu mince, nie vek, ale postoj k životu a kvalita vzťahov rozhodujú o tom, ako sa starnutie prežíva. Seniori, ktorí majú sociálne väzby, záujmy, pocit, že sú ešte potrební, vykazujú nižšiu mieru depresie, lepšie kognitívne funkcie a dokonca dlhšiu očakávanú dĺžku života. Psychológovia hovoria o tzv. ochrannom efekte zmyslu, ak má človek prečo ráno vstať z postele, jeho mozog aj telo sa správajú inak. Optimistický postoj, záujem o svet, pestovanie vzťahov, drobné radosti, rutina spojená s pohybom a so starostlivosťou o niečo živé, rastliny, zvieratá, ľudí, pôsobia ako psychologická imunita. Nie ako naivné popieranie reality, ale ako hlboké presvedčenie, že život má hodnotu v každom veku. A práve tu sa stretávajú dva príbehy starnutia. Prvý je tichý, uzavretý, poznačený osamelosťou a stratou zmyslu. Druhý je aktívny, zakorenený v záujme o svet, v radosti z maličkostí a v presvedčení, že aj v deväťdesiatke má človek čo dávať a čo prijímať.
AJ TERAZ SA DÁ ŽIŤ DÔSTOJNE
Príbeh 94-ročného Viliama Vorela je živým dôkazom toho, čo dnes potvrdzuje aj veda, že staroba nemusí byť synonymom konca, ale inej, hlbšej kapitoly života. Keď tento bývalý riaditeľ odboru bratislavskej dopravy a zakladateľ výstavy Flóra pred desaťročiami hovoril o ceste pod Dunajom či lanovke na Kolibu, mnohí sa mu smiali. Dnes sú realitou a Bratislava stojí na základoch, ktoré kedysi položil on a jeho generácia vizionárov. A on je stále pri tom. Do jeho života, ktorý dnes trávi v zariadení pre seniorov Agapé, sa zmestilo naozaj veľa – až päť zmien štátneho zriadenia a prevratov, svetová vojna, povojnové živorenie a hľadanie nových ciest, nemožnosť študovať, smrť syna pre prácu v uránových baniach, no i životná láska, vášeň pre kvety a spomínaná sci-fi vízia dopravy hlavného mesta, ktorá sa v novom tisícročí pomaly stáva realitou. „Viem, že mám za sebou veľa. Ale aj teraz sa dá žiť dôstojne. Dôležité je nehniť. Netreba sa uzavrieť. Rozprávať sa. Pestovať. Hýbať sa. A hlavne – nebrať všetko príliš vážne,“ víta nás vitálny senior s jemným českým prízvukom vo svojom novom príbytku. O tom, ako jeho láska k rastlinám vyzerá v praxi, svedčí okno plné sviežej zelene a šťavnatej červene paprík a paradajok. Sú jeho špecializáciou, hoci v domove pre seniorov, kam sa presťahoval pred rokom a pol, sa profesionálne stará aj o ďalšie záhony. Veď je expert!
HOVORILI MU, ŽE LEN CHCE BYŤ ZAUJÍMAVÝ
Na Viliamovi vidno, že ešte stále má rád pocit zodpovednosti – ako stopu po dlhej a úspešnej kariére, počas ktorej stál za mnohými prelomovými bratislavskými projektmi. „V 60. rokoch bola v Bratislave len jedna svetelná križovatka na Námestí SNP pri Starej tržnici. Keď sa pokazila električka, ochromila celé mesto. Navrhol som teda dopravný generel,“ prezrádza pán Vorel, že dlhodobý plán rozvoja dopravy v meste skrsol práve v jeho hlave. „Ľudia nás často obviňovali, že už nevieme, čo vymyslieť, aby sme boli zaujímaví. Hovorili, že Bratislava nikdy nebude taká veľká, že tie autá, ktoré sme predpokladali, nikdy nebudú existovať. O päťdesiat rokov nám dali za pravdu. Našťastie, dnes je už väčšina z toho realitou,“ krúti teraz so zadosťučinením hlavou muž, ktorý v službách mesta pracoval štyridsať rokov a spolu so svojimi kolegami tieto riešenia aj realizoval.
HITLER, ROZCHOD AJ NOVÁ LÁSKA
Odvážna a voľnomyšlienkarska povaha je pánovi Vorelovi stále vlastná. Ani v seniorskom veku nepatrí k ľuďom, ktorí na všetko frflú a sťažujú sa, skôr hľadá riešenia. Ako sa vraví, život človeka naučí a s pánom Vorelom sa rozhodne nemaznal. „Narodil som sa ešte za prvej Československej republiky. Zažil som mobilizáciu, vojnu, Hitlera. Otec mi odišiel na vojnu a po nej sme sa často sťahovali, keďže mal ‚túlavé topánky‘. Nikdy nevydržal dlho na jednom mieste. Až keď som mal dva roky, presťahovali sme sa do jeho rodiska,“ vybavuje si ťažšie začiatky, no jednou ranou aj tie krajšie a najšteklivejšie. Prvá povinnosť, ktorá ho čakala, bola dvojročná vojenská základná služba, na ktorú narukoval s heslom: neviazať sa pre budúcnosť. Zrušil preto dokonca trojročnú „vážnu“ známosť. Zatiaľ čo zvažoval, čo ďalej, kamarát zohnal poukaz na rekreáciu ROH. A tak si tri týždne pred nástupom na „vojnu“ šli ešte trochu „užiť“ do Luhačovíc. Z užívania nakoniec nič nebolo, len sa znova zaľúbil – tentoraz do Slovenky. A tak keď po dvoch rokoch služby ľudu znova musel riešiť problém, čo ďalej, chytil sa prvej príležitosti – nastúpil do práce na ÚNV Bratislava s podmienkou, že mu umožnia diaľkové štúdium na Vysokej škole ekonomickej. Práve jeho slovenská láska a neskôr manželka mohla za to, že sa pán Vorel, pôvodom Čech, usadil v Bratislave. Oplatilo sa – nielen preto, že hlavné mesto získalo takého odborníka, ale aj preto, že v spoločnom zväzku vychovali dve deti a prežili spoločných 65 rokov, kým mu pred štyrmi rokmi jeho polovička nezomrela.
DOMA TO NEMOHOL VYDRŽAŤ
Smrť manželky zmenila v jeho živote veľa. „Doma to bolo neúnosné, sám by som to už zo psychickej stránky nevydržal. Nečakane som odpadol, stratil vedomie, zostal bezvládne ležať, horáky na sporáku zapnuté, voda sa varila… Dcéra ma pri kontrole, našťastie, našla a lekári na poslednú chvíľu oživili, ale čo ďalej? Lekár mi povedal, že musím byť pod neustálym dohľadom. Ale kto si môže dovoliť domáceho opatrovateľa 24 hodín denne? Predstava nasťahovať si cudzieho človeka do bytu sa mi nepozdávala, ale nechcel som sa ani vešať na krk deťom či vnúčatám,“ cítiť z neho hrdé odhodlanie. Syn mu po roku 1968 emigroval do Kanady, žiaľ, práca v uránových baniach si na ňom vyžiadala svoju krutú daň. Zo štyroch vnukov a ôsmich pravnúčat má niekoľko rozpŕchnutých mimo Slovenska, v Bratislave mu našťastie ostala dcéra. Práve jej vďačí za riešenie doslova z nebies – miesto v zariadení pre seniorov. „Mnoho príbuzných cíti výčitky z toho, že zlyhali v starostlivosti o svojho chorého člena rodiny. Ale to nie je pravda. My im vieme poskytnúť to najlepšie z najlepšieho. Rôzne zamerané terapie a individuálnu starostlivosť, rehabilitácie, fyzioterapiu, psychiatrickú podporu či hipoterapiu,“ približuje zakladateľka projektu Agapé senior park Adriana Škriniarová, kde pán Vorel našiel nový domov. S úsmevom hovorí, aká je hrdá, že majú v ich sociálnom zariadení takého slávneho človeka. „Je tu stále čo robiť,“ pohladká rastlinky, svoju druhú životnú lásku, ktorej sa s nasadením venuje. „Je to radosť! Keby som len sedel pri televízore, zbláznim sa!“ trochu neochotne uzatvára, lebo starostlivosť o rastlinky sa uňho odchodom do dôchodku ešte zintenzívnila – má viac času na pestovanie, získavanie poznatkov, sledovanie nových technológií a noviniek v televízii, tlači aj odbornej literatúre. Rozprávať by skrátka vedel od rána do večera.
FOTO: ARCHÍV V. V. A SHUTTERSTOCK
