Daniela a Matúš: To, čo je medzi nami teraz, je naozaj láska

Keď začali spolu chodiť, drali ešte školské lavice. Ona mala šestnásť, on o rok viac. Ani jeden z nich netušil, že z toho nebude len krásna spomienka na školskú lásku. Že to, čo sa spolu ako dvaja neskúsení stredoškoláci učia, je viac. A má im to vydržať celý život. Po siedmich rokoch vzťahu boli Matúš a Daniela Zvalovci totiž presvedčení, že nevydržalo…

Ani nie dva mesiace po tom, čo sa dali do­kopy, Dade zistili celiakiu. Pred dvadsia­timi rokmi v obchodoch s ľuďmi s touto diagnózou prakticky nerátali a slovo „bezlepkové“ si predavači ešte stále hľadali v slovníku cudzích slov. „Matúš ako vyučený kuchár teda hneď začal experimentovať a piekol mi bezlepkovú bábovku alebo bezlepkovú pizzu,“ usmeje sa mladá žena. Bolo to také milé a pozorné – láska na tanieri, re­álna pomoc, ochota nenechať ju v štichu… Dodá­valo im to pocit, že hoci sa našli ako pubertiaci, patria k sebe. Priznávajú však, že ustáť svoje nao­zaj odlišné povahy bolo často až nadľudské úsilie. „Naša komunikácia prechádzala enormným tré­ningom. V dvoch ľuďoch, ktorí vytvoria vzťah, sa totiž okrem ich povahy stretajú aj povahy, pohľa­dy a názory ich rodín, a pokiaľ z toho nevystúpite, prichádzajú nové a nové vlny stretov,“ vracia sa do obdobia spoločného chodenia Dada.

KEĎ NEVEDIA ŽIŤ SPOLU, MUSÍ ŽIŤ KAŽDÝ SÁM

Pochopili, že ak chcú byť spolu, musia začať sami. „Cítili sme, že je nevyhnutné, aby sme svoj vzťah išli tvoriť mimo dosahu našich rodín. Aby naozaj mohlo byť MY, aby bolo možné uvidieť toho druhé­ho so všetkým, čo je jeho súčasťou,“ hovorí Dada, ktorá sa spolu s vtedy ešte len priateľom presťa­hovala z Ponitria do Bratislavy, kde začali bývať spolu. Vyzeralo to tak romanticky, s človekom, kto­rého milujete, chcete byť predsa čo najviac, ráno sa s ním budiť, večer zaspávať. „My sme však naše prvé spoločné bývanie po štyroch rokoch vzťahu nezvládli. Akoby sme zrazu neuniesli jeden druhé­ho vedľa seba. Nevedeli sme spolu komunikovať a už tu nebola tá možnosť odísť každý k sebe do­mov, tam sa ‚vyhnevať‘ a potom sa vrátiť,“ opisuje ich vtedajšiu realitu. Pochopili, že takto to ďalej nejde, a keď nevedia žiť spolu, musí žiť každý sám. „Takže sme sa rozišli,“ hovorí Dada.

„Cítili sme, že je nevyhnutné, aby sme svoj vzťah išli tvoriť mimo dosahu našich rodín. Aby naozaj mohlo byť MY.“

VŠETCI SI MYSLELI, ŽE SME SA ZBLÁZNILI

V tej chvíli v podstate prvýkrát zažívali, čo je to do­spelý život bez toho druhého. „Zostať zrazu sám vo veľkomeste a stratiť všetku pomyselnú istotu nám obom dalo lekciu,“ priznáva Dada. Hoci koniec mysleli vážne a definitívne, postupne začali jeden druhého vyhľadávať. „Najskôr sme si kde-tu napí­sali, potom prišlo prvé nesmelé ‚Poďme na kávu,‘ a začali sme sa stretávať ako priatelia, začali sme rozprávať o tom, komu čo chýbalo a vadilo. A obom nám bolo čoraz viac jasné, že sa k sebe chceme vrátiť,“ opisuje cestu späť k sebe s tým, že najťažšie bolo paradoxne povedať to okoliu. „Všetci si mys­leli, že sme sa zbláznili. Ale my sme už našli to, čo nám chýbalo predtým – vedeli sme sa rozprávať a nepotrebovali sme náš vzťah preberať s nikým zvonku, len my dvaja spolu.“ Lekcia, ktorú počas tých mesiacov jeden bez druhého od života dostali, im totiž ukázala, že aj napriek zraneniu, egu a ne­podpore od blízkeho okolia oni túžia svoj vzťah za­chrániť. „Hoci sme boli desať mesiacov rozídení, dnes aj tie vnímam ako súčasť nášho vzťahu. Boli preň totiž veľmi dôležité.“

KEDY, KEĎ NIE TERAZ?

Ani jeden nevie povedať presný konkrétny mo­ment, na ktorom sa všetko zvrtlo, kedy si povedali, že nechcú žiť bez toho druhého, podľa Dady ich totiž bolo veľa. Bola to doslova škola, kde sa učili viac o sebe aj o tom druhom hlavne na vlastných chybách. Dosť, aby ich nezopakovali? „Myslím, že obaja v tomto už máme jasno a čoraz jasnejšie. Môžem povedať, že to, čo je medzi nami teraz, je naozaj láska. Taká pravdivá, nahá a bez hraníc.“ Taká láska, s ktorou sa dá ísť aj na kraj sveta. Pre niečo podobné sa totiž s Matúšom rozhodli, keď po pätnástich rokoch cítili potrebu odísť z Bratislavy. „Nebol to útek ani hnev na mesto, len sa akosi na­plnil náš čas,“ hovorí Dada o sťahovaní na Podpo­ľanie na ich samotu Dobrodvor. Bolo v tom síce aj mnoho otázok, neistoty a strachov, ale aj vnútorný hlas, ktorý im hovoril – kedy, keď nie teraz? „Jasné, že sme mali obavy, ale cítili sme, že tu a teraz to takto potrebujeme.“

„Hoci sme boli desať mesiacov rozídení, dnes aj tie vnímam ako súčasť nášho vzťahu. Boli preň totiž veľmi dôležité.“

TU SA OZAJ NEDÁ MAŤ MASKU

Prvé mesiace boli podľa Dady čistý chaos, keďže na Dobrodvore, mieste, ktoré si pre svoj nový život vybrali, sa nachádzajú tri chalupy, a nevedeli, kde a čím skôr začať. „Napriek tomu sa tu od prvej chví­le cítime doma a na správnom mieste. Sťahovanie nám prinieslo ešte väčšie prepojenie, obnaženie sa do hlbokej pravdy, pretože tu sa ozaj nedá mať masku. Každý deň so sebou totiž prinášal rôzne podoby strachov, a tak sme jeden druhého mohli uvidieť ešte jasnejšie ako predtým.“

VIEM, ŽE ON VIE

Z Bratislavy odchádzali traja – s dcérou, syn sa narodil už na Dobrodvore. A ako rodičia dupľom vedeli, že to upratanie medzi nimi, ktoré im prinie­sol rozchod, bolo veľmi potrebné. „Priniesol nám naozaj veľa pochopenia,“ hovorí Dada. Niekedy si s dnes už manželom rozumejú aj bez slov, ale záro­veň si hlboko uvedomujú, aké sú dôležité. Ako jej pomáha, keď jej Matúš v ťažkej chvíli, keď sa opúš­ťa a tečú jej slzy, lebo to vyzerá, že všetko na ňu padá, a ak sa na ňu spustí ešte jedna, hoci aj malič­ká vec, už to nevydrží, prihovorí tými správnymi. Keď povie, „viem, je to teraz ťažké, ale poď vyme­novať, čo dobré sa stalo, za čo vieme byť vďační…“ a nezabudne na „ľúbim ťa“. „Toto nezabudne po­vedať nikdy, aj keď ja niekedy vedome zotrvávajúc v hneve či krivde z trucu nepoviem – aj ja ťa ľúbim. Ale viem, že on to vie! A že sa môžem zosypať aj trucovať. A za toto som veľmi vďačná!“

foto: Unsplash