Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Darovala svoje vajíčka

Sociálne siete sú miesto, kde má svoj biznis, kde sa snaží ukazovať ženám, že každé telo je dokonalé také, aké je, a zaslúži si lásku, ale aj to miesto, kde sa začal písať ďalší príbeh jej života. Vlastne ho začala písať mladá Američanka Desi Perkins svojím bojom s neplodnosťou a pocitom zlyhania a hanby. „Keď som ju začala sledovať, uvedomila som si, aká musím byť vďačná, že moje telo funguje tak, ako funguje…“ hovorí influencerka a dvojnásobná mama Alexandra Holecová, ktorá sa vtedy rozhodla pre darovanie vajíčok. „Chcela som pomôcť iným, aby aj oni mohli byť rodina.“

Priznám sa, že som si príbeh spomínanej Ame­ričanky sama vyhľadala na internete a aj mňa dojalo, že ani po desiatich rokoch s manželom nevzdali boj o splnenie sna o rodine. Patrili deti a veľká rodina aj k vašim snom? Boli ste dievča­ťom, ktoré malo mená pre potomkov vymyslené už od základnej školy?

Ja som vždy bola úplný opak. Nikdy som sa nevide­la v role matky, ani som to nemala vo svojich snoch a predstavách. Dokonca ani vo chvíli, keď sme už boli spolu s terajším manželom, sme o deťoch ne­hovorili. Skôr sme sa bavili o tom, ako nám je dob­re bez nich. No nejako sa nám pritrafilo, že som otehotnela…

Ako ste to prežívali? Nezľakli ste sa, že teraz bude všetko inak, ako ste chceli?

Priznám sa, že dlho akoby mi to nedochádzalo. Akoby som si neuvedomovala ani to, že som te­hotná a už vôbec nie, že na konci toho celého prí­de dieťa, ktoré mi už ostane navždy. Pamätám si len neskutočnú pohodu. Vôbec som nerozmýšľala a netrápila sa, čo bude potom. Som však celkovo taký typ človeka, ktorý sa zbytočne nestresuje, rozmýšľam skôr pozitívne, že všetko bude super, lebo prečo by nemalo byť? A tak to bolo aj v teho­tenstve.

Zmenilo sa niečo vo vás, keď ste porodili a prvo­rodený syn bol na svete?

Až ma to prekvapilo. Keď mi ho prišla sestrička zo­brať na nejaké bežné testy, ktoré sa novorodencom v pôrodnici robia, síce som jej ho dala, veď o chví­ľočku ho donesie. Ale len čo za sebou zatvorila dve­re, iba som sa rýchlo otočila chrbtom k mamičke, ktorá bola so mnou na izbe a rozplakala som sa ako bábätko. Zrazu som totiž pocítila strach. Nekoneč­ný extrémny strach o dieťa, o to, či bude v poriad­ku. Až som sa sama seba pýtala – Panebože, to už do konca života budem žiť s takýmto obrovským strachom? To sa vari ani nedá… Ale dá.

A potom vám do života prišla spomínaná Desi, teda jej príbeh, ktorý zdieľala na Instagrame…

Nielen ona. Zrazu som aj vo svojom okolí začala vnímať ženy okolo tridsiatky, ktoré majú problém otehotnieť a aké je to pre ne ťažké. Ako s tým bo­jujú, väčšinou potichu a potajomky, zažívajú totiž pocit, že zlyhali, že sú pokazené a nedostatočné a majú sa za čo hanbiť… To ma zasiahlo. Hovorila som si, aké ja mám šťastie, ako musím byť vďačná za svoje telo. My sme totiž počali, ani sme nevedeli ako. Samozrejme, je to o oboch partneroch, ale cí­tila som, že keď ja mám také šťastie, mala by som pomôcť niekomu, kto ho nemá.

„Nikdy som sa nevidela v role matky, ani som to nemala vo svojich snoch a predstavách.“

A rozhodli ste sa darovať svoje vajíčka. Boli ste rozhodnutá na sto percent, alebo ste museli so sebou bojovať, aby ste to naozaj urobili?

Nie. Pre mňa bolo od toho prvého momentu defi­nitívne rozhodnuté. Neznamená to však, že som necítila stres a obavy, to by som klamala, ale opäť pomohla moja povaha, vďaka ktorej vidím vždy všetko skôr pozitívne.

V tom prvom momente ste ale asi ešte nemali úplne všetky informácie o tom, čo vás čaká. Ne­zmenili ani tie nič? Predsa len odberu vajíčok predchádza hormonálna stimulácia, aby vo va­ječníkoch v jednom cykle dozrelo niekoľko vají­čok naraz, čo podľa žien, ktoré ňou prešli, nie je nič príjemné.

Pred tým som mala rešpekt aj ja, ale nakoniec som to zvládla v podstate bez problémov. Pamätám si dokonca, že som si počas hormonálnej stimulácie pripadala ako v čase silnej ovulácie, keď sa žena cíti krásna a príťažlivá. V mojom prípade to teda prebehlo úplne v pohode, ak nerátam, že mi zo­ stalo na chrbte hormonálne akné, s ktorým som však bojovala už aj v puberte. To sa mi vrátilo. Je to však jediné negatívum, ktoré mi ostalo, a nie je to pre mňa vec, kvôli ktorej by som si povedala, že by som do toho už nešla. Jediný moment, keď som to celé naozaj zvažovala, bol, keď som sa dozvede­la, že odber vajíčok prebieha v celkovej anestézii. Priznávam, že na začiatku som si to predstavovala ako bežnú návštevu gynekológa a zistenie, že ide svojím spôsobom o operáciu, ma trochu zaskoči­lo. Nakoniec ma však na klinike upokojili, že ide o relatívne krátky čas – desať až pätnásť minút pod narkózou.

Plány vám ale nakoniec prepísali dve čiarky na tehotenskom teste, ktorými sa na svet prihlásila vaša dcéra… To vám dalo poriadne dlhý čas na premýšľanie. Nič nezmenil ani viac ako ročný od­klad?

Nie. Celý čas som si hovorila, že „dodojčíme“, a idem na to.

Takže len čo ste odstavili malú Milu, išlo naozaj do tuhého. Nezačal brzdiť ani manžel, či si to ne­rozmyslíte?

Nepamätám si, že by to nejako riešil. Ale úprimne, aj keď to možno bude znieť tvrdo, čo s tým má spo­ločné manžel? Rozprávame sa o mojom tele. Teraz napríklad zvažujem zmenšenie pŕs, a neviem si predstaviť, že by sa ma niekto pýtal, čo mi na to povedal manžel. Môže ma len podporiť.

A čo ostatní?

Nemala som vo svojom okolí nikoho, kto by ma od toho vyslovene odhováral. Jedine môj ocino mal o mňa strach. Ale nie preto, že teraz po svete bude behať moje dieťa. Skôr sa bál o moje zdravie, pred­sa len ide o zásah do organizmu. O to viac ma pre­kvapilo, keď som o tom začala otvorene rozprávať, že mi viacerí známi písali, s akými škaredými re­akciami sa stretli. To som nechápala. Nejde pred­sa o nejaký výmysel, ale o ženy, ktoré chcú dieťa a potrebujú pomoc, lebo ich telo to samo nedoká­že. Mne to príde ako taká samozrejmá vec, že ne­chápem, ako sa nad tým niekto môže pozastavovať.

Vy sama v sebe ste to, že na svete budú naozaj deti, ktoré bude biologicky vaše, nepotrebovali riešiť?

Na toto sa ma pýta strašne veľa ľudí, ale ja som sa, paradoxne, nad tým vôbec nezamýšľala. Ne­mám pocit, že som splodila nejaké dieťa, len som kúskom zo seba prispela k tomu, aby mohli mať vlastné dieťa iní.

Takže nebojujete s tým, že by ste chceli vedieť, ako sa mu darí?

Samozrejme, že keby som vedela, že je na svete, bola by som zvedavá a chcela vidieť, ako vyzerá, ale tak potajomky, spoza kríčka…

Ste zmierená s tým, že to nepôjde ani „spoza kríč­ka“?

Išla som do toho s tým, že je to anonymné, takže sa nad tým viac nezamýšľam.

Asi sa tým ale nedá prechádzať len tak, bez emó­cií. Čo ste cítili, keď ste mali za tým? Všetky testy boli geneticky v poriadku, vajíčka boli odobraté a vy ste sa prebrali z narkózy…

Keď porodíte vlastné dieťa, cítite sa silnejšia a šťast­nejšia, aspoň v mojom prípade to tak bolo. A toto bolo v niečom podobné. Samozrejme, nie také silné, ale dodnes, keď sa mojkám s mojimi deťmi v posteli, mám dobrý pocit z toho, že vďaka mne sa takto bude môcť niekto mojkať so svojím bábät­kom. Takže rozmýšľam, že pôjdem darovať vajíčka ešte raz. Keď môžem, prečo by som nepomohla?

Saša Holecová

Influencerka, podnikateľka a mama, ktorá je na Instagrame známa ako @operenecholec, na sociálnych sieťach ukazuje nielen to, ako sa dobre cítiť vo svojom tele, ale aj ako byť sama sebou a hovoriť o veciach otvorene, úprimne a s uveriteľ­nou ľahkosťou.

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.