Mala asi päť rokov, keď sa v Nemčiňanoch, jej rodisku, začala kolektivizácia. Jej otca, ktorý odmietal vstúpiť do družstva, označili za kulaka a majetok mu zhabali. Z ničoho nič rodina prišla o všetko. Až na zopár sliepok, ktoré „dostali príkaz“ znášať do mesiaca sto vajec, aby bolo na splnenie kontingentu. Inak nasledovali sankcie. Emília Kesegová Pastvová začali zisťovať, aké ťažké je byť dcérou kulaka.
Pamätá sa, ako sa to celé začalo?
Otcove problémy sa začali oveľa skôr, ešte pred koncom vojny, keď sa skrýval pred gardistami a pomáhal partizánom. Už vtedy ho prenasledoval spolužiak z ľudovej školy. Po vojne sa niektorí gardisti pohotovo zaradili ku komunistom, a tak to urobil aj tento otcov spolužiak. Ďalší sa rovno stal spolupracovníkom ŠtB. Práve o tomto období otec hovoril ako o čase, keď ho začali prenasledovať. Mamke zomrel otec na následky zranenia z prvej svetovej vojny, a keď sa vydala v roku 1947, dostala pôdu po ňom, ktorá bola dovtedy v takzvanej árende, čiže v prenájme. Mohlo to byť okolo desať hektárov. Každý rok si naši niečo za úrodu z nich kúpili. Raz koňa, kravu, pluh, sejačku, kosačku… Bývali sme u otcových rodičov, pamätám si, že sme mali v maštali dve kravy a dva kone, Julu a Vlastu. Chovali sme aj ovce a kozy, prasnicu a malé prasiatka, takisto hydinu a zajace. Naši sa o to s láskou od nevidím do nevidím starali. Otec spomínal, že napriek tomu nespĺňa daný limit, ktorý mu štát určil ako kulakovi, čo bolo označenie pre každého, kto sa nechcel podriadiť a dobrovoľne vstúpiť do družstva.
Jedného dňa k vám teda prišla horda chlapov…
… a doslova nás „vymietli“. Vzali všetko – kone, kravy, všetky stroje, ešte aj obilie zo sýpky. Pred tým, ako k tomu prišlo, chodili žandári každú chvíľu po otca, no ten vždy stihol humnom ujsť a skrýval sa. Keď sa im nedarilo chytiť jeho, vzali na výsluch mamku. Vrátila sa úplne zosypaná, triasla sa a plakala, nevedela ani hovoriť. Mňa s bratom starí rodičia vždy odháňali s tým, že „to nie je pre deti“. My sme však natŕčali uši, aby sme zistili, čo s nami bude.
Bolo takýchto „kulakov“ u vás viac?
Určite boli rodiny, ktoré mali viac pôdy, ale asi nerobili také problémy ako môj otec a radšej vstúpili do JRD. A nespomínam si ani, že by niekoho od nás v družstve nezamestnali. Okrem otca. Keď nám všetko vzali a išiel s mamkou do JRD, aby im dali prácu, dostali odpoveď, že pre takých, ako sú oni, práca nie je. Otec po dlhom hľadaní zohnal robotu až v severných Čechách, mamku zamestnal ako dojičku až nový predseda JRD. U jeho predchodcu totiž vyšla najavo jeho gardistická minulosť.
Čiže vás pripravili nielen o všetok majetok, ale ešte aj o otca?
V podstate áno. Pracoval v Čechách, kým my sme s mamkou zostali doma a stavali dom. Aj na ten nám však odmietli dať stavebné povolenie. Otec začal stavať aj bez neho, no to znamenalo, že nemohol kúpiť stavebný materiál. Kupoval ho teda v Čechách načierno a posielal ho vlakom do Kozároviec, a tak mal náš dom so všetkými pokutami a dopravou cez celú republiku hodnotu aj dvoch.
Čo to spravilo s vami, že ste museli v tomto vyrastať?
Keď som mala vlastné deti, vždy som im hovorila na rovinu, čo sa deje. Žiadne – to nie je pre deti, ako to bolo u nás. Nie je nič horšie, keď ste malá a neviete, či vôbec máte otca. Či sa vám vráti mamka domov… Netušila som, že som kulakova dcéra a v škole musím byť veľmi, veľmi dobrá, aby som dostala aspoň dvojku. Nikdy som napríklad nebola na školskom výlete. Mamka musela šetriť, aby nám kúpila aspoň pol čierneho chleba a margarín. Sladké som jedla, iba keď prišla na návštevu starká a priniesla nám balíček cukríkov. Lepšie to nebolo, ani keď som bola staršia. Na strednú pedagogickú školu do Levíc ma nevzali, teda najskôr som sa dozvedela, že áno, ale o týždeň som dostala na papieri, že nie som prijatá pre nedostatok miesta. Prišiel totiž anonym, že som kulakova dcéra. Neskôr sme sa dozvedeli, že anonym napísal už spomínaný otcov spolužiak – gardista prezlečený za komunistu. Na tú istú školu sa hlásila totiž aj jeho dcéra a tá, žiaľ, vypadla už v prvom kole na talentových skúškach. Tak sa postaral, aby som sa tam nedostala ani ja.
Ako sa to dalo prežiť? Tá nespravodlivosť voči dieťaťu, ktoré ani netušilo, prečo sa mu to deje?
Boli sme normálni sedliaci a verili, že vždy bude, ako Pán Boh dá. Pre mňa osobne bol Boh jediný, s ktorým som už ako dieťa všetko riešila, nemohla som obťažovať a zaťažovať rodičov, tí mali iné starosti. Pochopila som, že musím ísť preč z dediny a nikto nesmie vedieť, kde som a čo robím, iba tak budem môcť študovať.
Nakoniec ste si po pedagogike, ktorú vám dovolili vyštudovať aspoň ďaleko od domova v Modre, v Bratislave spravili aj vysokú školu, po ktorej ste sa zamestnali v mestskej knižnici a zároveň ste udržiavali kontakty v rámci Podzemnej cirkvi. To vás však nakoniec dostalo do väzby za to, že ste organizovali rekreačný pobyt pre veriacich priateľov. To bolo pre slušne vychovanú, veriacu mladú ženu asi poriadne drsnou skúsenosťou. Nezlomilo vás to?
Som presvedčená, že všetko malo svoj zmysel – dokonca aj väzba a výkon trestu. Keď prichádzali ďalšie problémy, pochopila som, že Pán Boh ma takto posúval do ďalšieho a ďalšieho levelu, ktorý bolo treba zvládnuť a veriť, že pomoc príde. A vždy aj prišla, aj keď nie od tých, od ktorých som to čakala. Takže to bola zakaždým skúška trpezlivosti a pokory, neškatuľkovať ľudí na veriacich a neveriacich, jednoducho prijať pomoc od človeka.
Na súde vás nakoniec zastupoval Ján Čarnogurský, ktorému sa podarilo dostať vás z väzby a dosiahnuť, že súd prekvalifikoval skutok, za ktorý vás uväznili, na priestupok. Najvyšší súd to však odmietol a rozhodol, že musíte byť odsúdená. Podľa § 178 o marení dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami ste boli odsúdená na štyri mesiace nepodmienečne. Biľag politickej väzenkyne sa potom s vami niesol ďalej… Museli ste byť bojovníčka, aby ste to zvládli?
Nikdy som sa necítila ako bojovníčka, som plachá, utiahnutá, veľa vydržím, ale keď už sa prekročila hranica, musela som sa ozvať.
Pred dôchodkom ste pracovali ako dokumentaristka v Ústave pamäti národa. Aké to bolo, nachádzať v archívoch ďalšie a ďalšie osudy podobné tomu vášmu?
Brala som to ako detektívku – odhaliť v tej spleti informácií pravdu. Najskôr ma ľudia, ktorí boli schopní ubližovať, šokovali. Pochopila som však, že to boli často len nešťastní ľudia, ktorí nastúpili do zlého vlaku a nemali odvahu vystúpiť. Tých ozaj zlých nie je až tak veľa, ale o to viac zla dokázali urobiť. Svoju skúsenosť za mrežami nazývam iba exkurziou do komunistického väzenského a súdnického sveta. Ale aj tak mi to obrátilo život naruby. Pritom päťdesiate roky boli oveľa horšie. Tých, čo zvládli vtedajší teror, považujem doslova za hrdinov.
Emília Pastvová nebola sama – osudov plných sĺz sú stovky
Aj Zuzana Bacigálová sa stala obeťou kolektivizácie majetku. Jej manžela Ľudovíta v roku 1952 okresný súd odsúdil za akože trestný čin sabotáže na sedem rokov odňatia slobody. Skonfiškovali im dom, pôdu, živý aj mŕtvy inventár a všetky poľnohospodárske zásoby. Zuzana bola nútená vysťahovať sa do Čiech na štátny majetok Moravany v okrese Čáslav.
Syn roľníka Ján Bajtoš si ako študent gymnázia v Levoči z politických dôvodov prešiel v 50. rokoch minulého storočia tvrdými výsluchmi vo väzbe a následne si musel odpykať trest v ústave pre mladistvých. Ako syn roľníka spoznal rôzne spôsoby násilnej kolektivizácie a vtedajšiu ťaživú atmosféru na dedine.
V roku 1952 otca Alojza Kunu, označeného za kulaka, odsúdili na dva roky odňatia slobody, pokutu tristotisíc korún a vysťahovanie z Nitrianskeho kraja. Trest si František Kuna odpykával v bani v Jáchymove. Dôsledkami prenasledovania však po dlhé roky trpela celá jeho rodina.
Adam Droppa skončil v roku 1951 v pomocnom technickom prápore (PTP), kde strávil 34 mesiacov. V roku 1952 štátna moc vykonštruovala proces proti jeho otcovi, ktorý si údajne úmyselne neplnil dodávkové povinnosti, „škodil pracujúcemu ľudu a prisluhoval americkému imperializmu“. Dňa 9. septembra 1952 otca zavreli a odsúdili na päť rokov odňatia slobody, prepadnutie celého majetku a pokutu desaťtisíc korún. V nasledujúcom roku rodinu Droppovcov násilne vysťahovali do Čiech.
V každej obci jeden kulak!
Na začiatku roku 1949 vláda prijala zákon o vzniku JRD, a tak sa mohlo začať s kolektivizáciou. Kto odmietol odovzdať svoj majetok štátu, bol okamžite označený za kulaka, pričom toto z Ruska pochádzajúce označenie bohatého gazdu znamenalo v časoch komunizmu, že ide zároveň o dedinského triedneho nepriateľa a hlavnú príčinu vtedajšieho nedostatku potravín a zásobovacích problémov. Každému bolo presne určené množstvo povinných dodávok poľnohospodárskych výrobkov štátu, takzvaný kontingent. Pre väčšinu roľníkov išlo o nesplniteľné výmery. Navyše predpísané výkupné ceny neraz nepokryli ani len vynaložené výrobné náklady. Opäť tak išlo len o formu nátlaku na vstupovanie do družstiev. Nešlo pritom len o bohatých gazdov, ale aj o obyčajných roľníkov či obete miestnych osobných sporov. Platilo totiž heslo: V každej obci jeden kulak! Verdikty vynášali často trojčlenné komisie krajských národných výborov, ktoré rozhodovali o nútených prácach až do dvoch rokov. Kolektivizácia sa naplno rozbehla až v roku 1951 a mimosúdne perzekúcie v ČSR len v tom roku kruto postihli vyše 87 000 roľníkov. Koncom 50. rokov chodili dedinčanov presviedčať aj ľudia z miest. Vtedy prišla domov moja mama, ktorú v robote donútili byť členkou „komisie“, a plakala. Až dlho potom sa zverila, že bola svedkom, ako do krvi zbili zaťatého gazdu, aby podpísal. Nestačilo, tak na neho namierili pištoľ a revali: „Podpíš, lebo ťa zabijeme!“ Hruda zeme bola však jedinou istotou, ktorú dedinskí ľudia na Slovensku mali. Preto bola kolektivizácia u nás dlhá a plná vzdoru a hrdosti.
Foto: archív E. K. P.
