Sotva sa naučili čítať a písať, ešte si ani neprešli pubertou, neprežili prvé romantické vzťahy, ale už sú nútené stáť aspoň na jednej vlastnej nohe a vedieť sa o seba trochu postarať. Sú omnoho samostatnejšie ako deti v ich veku. Sú možno až príliš samostatné…
Môžeme ich nazývať aj „deti s kľúčikom na krku“. Kľúč na krku je v tomto prípade akýsi symbol, ktorý označuje deti, ktoré majú niečo spoločné. Keď sa vrátia zo školy domov, čaká na ne nielen prázdny byt, ale aj povinnosti. A nie sú to iba povinnosti, ktoré deti mávajú, ako napísať si úlohy, učiť sa a upratať si detskú izbu. Bývajú to povinnosti „dospelejšieho charakteru“. Pomáhajú v domácnosti, niekedy sa musia postarať o mladších súrodencov, a keď nie je navarené, dokonca pripravujú jedlo. Až keď splnia všetky povinnosti, majú čas na svoje hry a zábavu, ibaže to už bývajú unavené. Kradnú im rodičia detstvo?
Pusto a prázdno
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia nosili kľúč na krku deti, rodičia ktorých patrili v porovnaní s priemernou populáciou k pracovne vyťaženejším alebo sa z iných dôvodov vracali domov až večer. Kľúč býval pripevnený najčastejšie na gumičke a deti ho nosili pod tričkom, takže spoza neho vykukoval. Často sa zaň vtedy hanbili, na čo spomína tridsaťsedemročná výtvarníčka Petra. „Kľúč na krku bola pre mňa určitá stigma,“ hovorí. „Hanbila som sa zaň a pripadala som si s ním medzi ostatnými nepatrične, hoci detí, ktoré nosili kľúč na krku a chodili z družiny až ako posledné a ešte k tomu samy, bolo dosť, takže som v tom nebola celkom sama. Napriek tomu som závidela tým, na ktorých doma niekto čakal. Keď som prišla domov, bolo tam pusto a prázdno, zima, pretože sme mali kotol, v ktorom sa muselo kúriť, a celkovo neútulne. Keď som chodila približne do šiestej triedy, cestou zo školy som vyzdvihovala mladších súrodencov, jedného z družiny a druhého zo škôlky, a vodila som ich domov, kde som sa o nich musela postarať. Musela som urobiť jedlo, trochu upratať, umyť riad ešte od večere, pozametať… Boli to bežné domáce práce, ale pretože som mala tieto povinnosti každý deň, nenávidela som ich. V trinástich som zvládala jedlá ako sviečková, vedela som upiecť bábovku, zákusky, vedela som, ako vyplniť šeky, kam ich ísť zaplatiť, a dokonca som zvládala štopkať ponožky, zašívať roztrhnuté oblečenie a prať. Zatĺcť klinec do steny bola samozrejmosť. Bola som úplne samostatná, čo sa mi síce neskôr zišlo, keď sa však na to spätne pozriem, mám pocit, že som nikdy poriadne nebola dieťaťom. Dospela som veľmi skoro a veľa detských hier mi uniklo. Rodičia nás nezanedbávali, správali sa k nám pekne, iba mali veľa práce a odo mňa čakali, že im budem pomáhať a nebudem im situáciu komplikovať. Som rada, že sa o seba viem postarať, ale myslím si, že deti by mali byť deťmi.“
Pod ťarchou okolností
V súčasnosti je bežné, že rodičia chodia z roboty neskôr, takže detí, ktoré sa po škole vracajú do prázdneho bytu, je veľa. Doba, keď väčšina populácie mala o tretej alebo o štvrtej poobede „fajront“, je preč. Ale nie na všetky deti s pracovne vyťaženými rodičmi sa kladú také vysoké nároky, čo sa samostatnosti týka. Niektoré nemusia robiť nič, po príchode zo školy si sadnú k počítaču a čakajú, až sa niekto z rodičov vráti domov. Popri nich sú tu deti, od ktorých sa zvýšená samostatnosť buď priamo vyžaduje a rodičia ich zavaľujú množstvom úloh a povinnosťami, pretože si myslia, že pre dieťa je to tak dobré a vôbec, že deti majú so všetkým pomáhať; alebo sú deti, ktoré síce rodičia do samostatnosti priamo nenútia, ale ony musia byť samostatné, pretože ich k tomu nútia okolnosti. Tieto deti pochádzajú buď zo sociálne slabších rodín, niekedy sú to deti dosť zanedbané, o ktoré sa rodičia príliš nestarajú, ďalej deti, ktoré majú viac mladších súrodencov, ale môžu to byť aj deti z rodín, naopak, veľmi dobre situovaných, na ktoré však rodičia buď nemajú čas pre vysokú pracovnú vyťaženosť, alebo si riešia svoje aktuálne problémy a od detí chcú, aby veľmi neotravovali a dokázali sa samy zabaviť a aj sa samy o seba postarať. Týmto deťom potom neostáva nič iné, len aby to tak skutočne robili. V niektorých prípadoch majú na krku okrem mladších súrodencov dokonca aj svojich rodičov.
Pocit nespravodlivosti
„Keď som mala jedenásť rokov, z matky sa stala alkoholička,“ spomína na svoju pubertu a dospievanie dnes dvadsaťpäťročná Markéta. „Dovtedy to bola tá najlepšia matka. Dobrá, starostlivá, inteligentná, mala dobrú prácu, ale aj veľa času pre nás deti. Potom si otec našiel milenku a u nás doma nastalo peklo, ktoré sa neskončilo ani po rozvode rodičov. Matka upadla do depresií, začala vo veľkom hltať lieky a zapíjať ich alkoholom. Najskôr to robila tajne. Všimla som si, že s ňou nie je niečo v poriadku, ale netušila som, že pije. Snažila sa to skrývať, ale postupom času sa pomery u nás doma začali meniť. Matka sa o mňa a súrodencov skoro vôbec nezaujímala, bola rada, keď sme niekam šli a nerušili ju. Utápala sa vo svojich problémoch a my sme sa museli starať samy o seba. Niekedy sme sa museli postarať aj o ňu, keď zaspala oblečená na gauči v obývačke alebo keď jej nebolo dobre a potrebovala silný vývar, aby sa vystrábila. Keby som nemala mladších súrodencov, možno by som v pätnástich utiekla z domu, ale takto sa to nedalo. Starala som sa ja. Potom sa zo svojich problémov, našťastie, vyhrabala, ale už nikdy to nebolo ako predtým. Veľká časť povinností ostala na mne a pokým som bývala doma, musela som sa starať. Chápem, že to matka nemala ľahké. Určitého pocitu nespravodlivosti, ktorý som začala pociťovať, sa však asi nikdy nezbavím.“
Na druhej koľaji
Niektorí rodičia začnú od svojich detí vyžadovať väčšiu samostatnosť potom, čo sa rozvedú a znovu sa vydajú alebo oženia. Deti vyrastajúce s nevlastnými rodičmi bývajú niekedy tak trochu odstrčené na druhú koľaj najmä potom, čo do rodiny pribudne nevlastný súrodenec a všetko sa začne točiť okolo neho. Staršie deti potom rodičia odbijú slovami, že už sú veľké a musia chápať, že bábätko potrebuje viac starostlivosti a pozornosti. „Tak si choď niečo vziať,“ odbijú ho, keď spomenie, že je hladné. „Nemôžeš sa zabaviť sám? Veď vidíš, že nemám čas,“ pošlú ho preč, keď prejaví záujem o nejakú spoločnú činnosť. Nevlastní rodičia celkovo bývajú na nevlastné deti prísnejší a náročnejší. Samozrejme, nie je to tak vždy, ale v priemere sa k nim správajú menej ústretovo. Napokon, spomeňme si na Popolušku, ktorá musela tvrdo pracovať, zatiaľ čo jej nevlastné sestry nemuseli nič robiť. A takých prípadov nájdeme množstvo v rozprávkach a literárnych príbehoch, ako aj v skutočnosti. „Keď sa otec druhýkrát oženil a jeho druhá žena sa k nám nasťahovala s dcérou, ktorá bola o rok staršia ako ja, nevlastná matka si zo mňa urobila poskoka,“ spomína na detstvo tridsaťročná Hana. „Robila to prefíkane a nenápadne, takže sa to na prvý pohľad nedalo vidieť. Tvárila sa, že je to pre mňa vlastne česť, keď ma nechá, aby som jej pomáhala, ale v skutočnosti ma nebrala ako dieťa, pretože sa o mňa nechcela starať. Musela som dospieť skôr, akoby som si priala.“
Predčasne dospelí
Deti, ktoré sú príliš samostatné, či už pre vysoké nároky zo strany rodičov alebo pre rodinné pomery, majú jedno spoločné. Namiesto toho, aby si užívali detstvo, sú z nich predčasne dospelí. Vedenie detí k samostatnosti je, samozrejme, správne a tiež žiaduce, ale všetko má svoj čas. Deti by mali k samostatnosti smerovať postupne a rodičia by im nemali nakladať viac povinností, než je pre ich psychický (niekedy aj fyzický) vývoj zdravé a ako deti môžu uniesť. Chcieť od nich, aby zvládali za rodičov ich prácu a povinnosti, nie je voči nim fér. Už vôbec by od nich rodičia nemali požadovať celkovú psychickú podporu vo chvíľach, keď riešia nejaké osobné problémy. Myslíme tým napríklad obdobie partnerskej krízy, keď si rodičia z detí robia buď bútľavé vŕby, alebo rukojemníkov.
Deti sú deti a majú právo zostať deťmi a správať sa ako deti. Potrebujú rovesníkov, hry, zábavu, výdatný spánok a určitý pravidelný režim. Potrebujú byť deťmi, nie malými dospelými. Na to niektorí rodičia zabúdajú a chcú od nich veľa. Tým však škodia nielen deťom, ale aj vzájomným vzťahom. Inými slovami, každý extrém je škodlivý. Prehnaná starostlivosť, keď rodičia nenechajú svojich potomkov ničoho sa ani len dotknúť a všetko robia za ne, je pre deti a ich zdravý vývoj rovnako škodlivá ako prílišná samostatnosť.
foto: Unsplash.com
