Pracuje odkiaľkoľvek a akokoľvek. Ak nastane urgentná situácia, laptop si otvorí pokojne aj v rukách za chôdze po rušnej ulici v Brazílii, alebo v preplnenom autobuse v Indii. „Našťastie, dnes už dokážem veľa vecí vyriešiť cez telefón. V rozvojových krajinách sú lokálne, dátami nabité simky mnohokrát dostupnejšie ako u nás v Európe,“ hovorí mladá Slovenka Andrea Zahurancová, ktorá podniká na cestách po celom svete.
Ako sa z mladej ženy stane cestovateľka?
Odmalička som síce čítala rôzne cestovateľské magazíny a cestopisy, ale, paradoxne, intenzívne cestujem až od pandémie. Tesne pred ňou som totiž odišla na mesiac do Indonézie a nečakane som tam po vypuknutí covidu ostala rok. Keďže opatrenia na Slovensku sa stále sprísňovali, rozhodla som sa radšej zostať tam. Tam bolo aspoň slnko a pláže na dosah, a nakoniec aj lockdown bol o čosi miernejší. Tým, že som mala so sebou laptop a všetky potrebné veci, pracovala som odtiaľ a takto spontánne sa mi zmenil pracovný režim. Nakoniec som si na tento života tak zvykla, že som v práci zmenila pozíciu a odvtedy môžem cestovať nonstop. Dnes som tak na cestách plus-mínus deväťdesiat percent roka.
Nedostali z teba doma šok? Ako znášajú, že zrazu takmer nie si doma?
Našťastie, rodičia sú tiež veľmi scestovaní a chápu ma. Navyše, hoci by si niekto mohol myslieť, že spolu trávime málo času, je to práve naopak. Dvakrát, trikrát do roka sa vždy snažím prísť domov, a keďže vieme, že máme limitovaný čas, sme spolu doslova 24/7. Okrem toho máme s rodičmi a bratom takú dohodu, že vždy počas Vianoc cestujeme niekam spolu. Na dva až tri týždne navštívime nejakú novú krajinu. V konečnom výsledku sme tak spolu oveľa viac ako mnohí moji kamaráti, ktorí so svojimi rodičmi síce žijú v rovnakom meste, ale idú k nim len raz za mesiac na večeru.
Venuješ sa hlavne influencerskému marketingu, PR a sociálnym sieťam, čo sa síce vďaka internetu dá zvládať aj z druhého konca sveta, ale ako si na to na cestách nachádzaš čas?
Stojí ma to veľkú dávku disciplíny, aby som počas ciest aj pracovala a mala pevnú štruktúru dňa. Hoci by sa mohlo zdať, že pri cestovaní po svete si iba užívam, dovolenka to určite nie je. Väčšinu dňa totiž strávim za počítačom a pracujem. V každom prípade si však veľmi vážim tú slobodu, že môžem pracovať, cestovať, spoznávať a spájať prácu so svojím hobby.
To znie ako práca snov alebo nie? Má to aj odvrátenú stránku?
Človek je veľmi často sám. Možnosti udržiavať priateľské vzťahy z domu sú totiž dosť obmedzené. Táto samota je niekedy veľké mínus. Hoci po rokoch som si na to už zvykla a v podstate mi vyhovuje. Prinútilo ma to totiž spoliehať sa naozaj iba na seba.
Bola si napriek tomu v situácii, keď si naozaj nevedela, čo robiť?
Keď cestujete ako ja – s dvadsaťkilovým ruksakom na chrbte a snažíte sa presúvať z miesta na miesto v krajinách, kde infraštruktúra nie je práve najlepšia, kde ľudia nehovoria po anglicky, nefunguje internet, a ak predsa len áno, veľa stránok je zablokovaných, ten frustrujúci pocit, že neviete, ako ďalej, prichádza často. Vtedy si jednoducho poviem – okej, sadaj, nádych-výdych a začni hľadať riešenie. Tých hraničných situácií už bolo dosť na to, aby ma vycvičili v tom, udržať si chladnú hlavu a za každých okolností si poradiť. Boli situácie, keď sme boli v horách, na samote, dostali sme defekt, pokazilo sa nám auto, čakali sme hodiny, či niekto príde, a ak áno, či nám pomôže… Veľakrát sme zapadli, veľakrát som zažila chvíle, keď som si myslela, že nás okradnú a už nikdy sa nevrátim domov. To vás naučí nevzdávať sa. Teraz na to všetko pozerám už s úsmevom a znovu a znovu sa teším na ďalšie cesty.
„Človek nakoniec príde na to, že mu stačia tri tričká a jedna mikina.“
Momentálne ťa zaviedli na Nový Zéland… Čo ťa tam prilákalo?
Pochádza odtiaľ môj priateľ. Už druhý rok sa tu spoločne zdržiavame počas zimných mesiacov. Tu je totiž práve novozélandské leto, čiže najlepšie počasie počas roka. Keďže obaja milujeme slnko, máme dohodu, že počas európskeho leta sme pri mojej rodine a kamarátoch a počas slovenskej zimy tu.
Čím ťa tá krajina oslovila?
Úžasnou prírodou. Je to krajina rôznorodostí – nájdete tam ľadovce aj pláže, hory aj oceán, malé dedinky aj veľkomestá… A neskutočne milých ľudí. Veľmi ma oslovilo, ako žijú prisťahovalci, ktorí tam prišli pred dvesto, tristo rokmi a usadili sa tam, v harmónii spoločne s pôvodnými obyvateľmi – maormi. Dodnes je tam všetko dvojjazyčné, v angličtine aj v maorčine. Nie sú medzi nimi absolútne žiadne nepokoje.
Boli, naopak, aj krajiny, kde si takúto pohodu necítila a doslova si si hovorila – stačilo, chcem preč?
Určite sú krajiny, kde sa cestuje náročnejšie. Pre mňa takou bola napríklad India. Hoci sa všade snažím stráviť aspoň mesiac, aby som mala čas vnímať iné kultúry, spoznávať miestnych a prírodu, tu to bolo nad moje sily. Zábavné to bolo možno prvé dva, tri týždne, ale posledný toho bolo na mňa už priveľa. Dávali mi zabrať preplnené vlaky, horúčavy, obmedzená hygiena… A podobné chvíle som zažívala aj v Iráne, kde je turistov tak málo, že sme pre nich boli obrovskou atrakciou. Doslova a nonstop. Na ulici sa k nám vždy niekto pripojil, fotil si nás, stále nás obklopovalo okolo dvadsať, tridsať ľudí. Na začiatku som si to užívala, ale vo chvíli, keď je človek unavený, na chrbte má ťažký batoh a v nohách tridsaťtisíc krokov, často ho nadšenie prejde. Hlavne keď neviete nájsť ubytovanie, lebo na fungujúci internet a Google Maps môžete zabudnúť. Napriek tomu nebola ani jedna krajina, ktorá by ma od cestovania odradila. Naopak, s odstupom času aj tieto momenty beriem tak, že to bolo presne to, čo som mala zažiť a vidieť.
Viackrát si spomenula, že si v podstate všetko nosíš v ruksaku na chrbte. Ako sa dokážeš zbaliť tak, aby sa to tam zmestilo a napriek tomu ti nič nechýbalo?
(úsmev) Naučila som sa zbaliť veľmi rýchlo a veľmi spratne. Mám jeden kufor, do ktorého môžem dať maximálne dvadsať kíl vecí, aj keď odchádzam na pol roka a dopredu neviem, kam všade pôjdem. Človek totiž nakoniec príde na to, že mu stačia tri tričká a jedna mikina. Prať sa dá všade a prinajhoršom si človek vždy môže niečo kúpiť. Teraz som na cestách už štvrtý mesiac a do Európy pravdepodobne prídem až o ďalšie štyri. S tými istými vecami som precestovala Francúzsku Polynéziu, Fidži, Singapur, Nový Zéland a v pláne mám ešte Indonéziu a Bangladéš. Som presvedčená, že plné skrine nepotrebujeme ani doma. Cestovanie človeka naučí, že k šťastiu stačí úplne máličko.
Keď ťa počúvam, mám pocit, že je pre teba doslova školou života.
Jednoznačne! To, kým som dnes, je zásluha cestovania. Pomohlo mi to pozerať sa na svet úplne inými očami. Bola som v najväčších a najchudobnejších slumoch na svete a videla som, ako málo tam ľudia majú. Naučilo ma to vážiť si to, čo sme doma začali považovať za samozrejmosť – pitnú vodu či strechu nad hlavou, a rovnako vystačiť si s minimom vecí. Navyše, čím viac cestujem, čím viac sa učím, tým väčšmi zisťujem, ako málo toho ešte viem.
Foto: archív A. Z.
