Nevera bez zrady nie je možná, tvrdí britský spisovateľ Martin Amis v románe Information. Aby zadaný jedinec mohol byť neverný, musí vypracovať systém lží a podvodov, musí svojho partnera neustále klamať. A klamať partnera v sebe nesie zradu. V prípade polyamorie, kedy ľudia milujú viac partnerov, o zradu a klamstvo nejde. Všetci si totiž nalejú čistého vína.
O zrade a lžiach by rozhodne nehovoril ani šťastný párik swingerov, ktorí sa práve v úžasnej nálade vracajú zo sex klubu. Práve si boli vzájomne neverní, každý z nich si užil s úplne novým partnerom – a čuduj sa svete, ich vzťah to stmelilo! Potom, čo si znovu overili, v čom je rozdiel medzi láskou a sexom, sa vracajú do rodinného hniezda. Nemuseli si klamať. Sex s inými partermi sa stal ďalším z ich spoločných zážitkov.
Iste, sú ľudia, ktorým sa nevera páči práve preto, že ich teší klamať a podvádzať. Robí im dobre robiť z partnera hlupáka a fyzická rozkoš s tým spojená je len čerešnička na torte. Ale väčšinu z nás neteší vymýšľať zložité konštrukcie klamstiev a podvodov. Čo s tým? Je lepšie v tejto činnosti ticho pokračovať, dávať si pozor, aby nás nenachytali, žiť život kanálovej krysy – alebo sa k tomu, naopak, postaviť čelom, všetko si vyrozprávať… a možno objaviť, že nie je možné zariadiť veci inak, ako býva v našej spoločnosti bežné?
O Libuši Moníkovej, nemecky píšucej českej spisovateľke, sa traduje, že si zaopatrila dvoch partnerov naraz a žila s nimi v pokojnej trojici. Stalo sa to vraj úplne nevinne: manžel kamsi odišiel, ona sa zamilovala do jeho kamaráta – a keď sa jej manžel vrátil, obaja mu vysvetlili, že si nemohli pomôcť, majú sa radi, ale zároveň majú obaja veľmi radi aj jeho. Dokážem si predstaviť, že to vyvolalo v ich živote rušné obdobie. Ale keď pominulo, mali sa zas všetci traja radi a nikto nebol odvrhnutý či zranený. Nazývajme to polyamoria alebo polygamia – podstata je vlastne rovnaká. A v súčasnej západnej spoločnosti to nie je nič vzácne. Aj keď sú tu stále bežnejšie partnerské trojice vytvorené jedným mužom a dvoma ženami.
Osobne poznám dvoch pánov, ktorí si týmto spôsobom zariadili život a žijú vo viac-menej tradičnom polygamickom manželstve, tak, ako ho poznáme napríklad z Afriky. Každá manželka má svoj vlastný priestor, ale vídajú sa v kuchyni, rozprávajú sa, pomáhajú si, dokážu sa spolčiť proti manželovi, skrátka sú dobré kamarátky, spojené láskou k jedinému mužovi. Jeden môj polygamný kamarát tvrdí, že spálne drží prísne oddelené: jedine tak to funguje. Predstava, že by sa azda obe jeho ženy zišli v posteli, ho desí. Druhý priznáva, že dosť často skončia v posteli všetci traja naraz: jedine tak to funguje. Nehovoriac o tom, že sa manželky občas stretnú v posteli aj bez neho – on im to nemá za zlé, trocha lesbického sexu vzťah len oživí.
Polygamia v Afrike v posledných dvoch generáciách pomaly vymiera. Fenomén, s ktorým dvesto rokov kresťanskí misionári nepohli ani o milimeter, prestal byť moderný. Muži hovoria, že viac ako jednu ženu neuživia, že aj s jednou manželkou je dosť starostí, tak prečo by si uväzoval na krk ešte ďalšiu. Ja ich však podozrievam, že sa nakazili západnou predstavou romantickej lásky a túžia mať iba jednu manželku.
V Európe sa fenomén polyamorie, schopnosťou milovať partnerskou láskou viac ako jedného človeka, podľa prieskumov, naopak, rozrastá. Že by sa u nás prebúdzali dávne africké pudy?
Spisovateľka Iva Pekárková sa polyamorie, kedy ľudia nachádzajú šťastie v spolužití so svojím a ešte aj ďalším partnerom, dotýka vo svojom románe Levhartica. Prostredníctvom hlavnej hrdinky otvára tému, ktorá sa týka nielen dnešnej Ameriky, kde žije najpočetnejšia skupina polyamorov, ale aj Európy, v ktorej sú polyamorné vzťahy čím ďalej, tým viac rozšírené.
foto: unsplash.com
