Keď sme sa rozprávali, rozmýšľala som nad jednou vecou – keby som ju v živote nevidela a zrazu by ma vedľa nej posadili, dokázala by som len podľa jej slov zistiť, kto je…? Mala som totiž pocit, že áno. Podvedome sa v nej totiž skrýva hĺbka otca aj šírka rozhľadu mamy. Áno, aj to pokojné tempo reči, lebo mozog, hoci si to mnohí neuvedomujú, kým ona veľmi dobre, má prednosť pred jazykom. V tom, ako kultivovane vyberá slová, opäť cítiť kúsok mamy, a ako dáva vetám pointu, zase otca. Je ich dcérou, ale súčasťou umeleckej scény je sama za seba. Spisovateľka a scenáristka Hana Lasicová.
Prešla som si množstvo rozhovorov s vami a myslím, že v žiadnom nechýbala otázka, aké je to narodiť sa výnimočným ľuďom Magde Vášáryovej a Milanovi Lasicovi a vyrastať vo výnimočnej rodine. Mali ste výnimočný život?
Rozmýšľam, čo to znamená… Myslím, že keď sa porovnám napríklad s bývalými spolužiakmi, mám naozaj dosť výnimočný život v tom, že je veľmi bohatý, ale ono to má málo spoločného s tým, komu som sa narodila. To, aký bude mať život, si každý musí zabezpečiť sám, to vám nikto iný nedá. Môžete sa narodiť ako kráľovské dieťa, ale keď si neviete nájsť cestu životom, do lona vám nespadne.
Svoje meno však nosíte hrdo. Nielenže ste sama stále Lasicová, ale toto priezvisko ste dali aj dcéram.
Tým, že si mama nechala svoje priezvisko, celé detstvo som riešila, prečo sa my voláme po otcovi, ako vlastne prišlo k tomu rozhodnutiu a prečo sa nevoláme po mame. Navyše som vyrastala v Rakúsku, kde deti automaticky dostávajú meno po matke. Potom sme sa rozprávali s otcom, že je vlastne posledný z lasicovskej rodiny, a vtedy sme sa dohodli, myslím, že som mala tak šestnásť-sedemnásť rokov, že keď budem mať deti, tak ich pomenujem po sebe.
Takže v tom bola zodpovednosť za zachovanie rodu?
Aj istý feminizmus. Povedala som, že keby som sa mala volať Rothschild, tak si meno asi zmením, ale za každých iných okolností si nechám svoje… (smiech) Jednoducho som nechcela zostávať v tom patriarchálnom stereotype, že žena si má brať mužovo meno a prichádzať o svoje. S otcom mojich detí sme nakoniec ani neboli zobratí, a keď sme sa rozišli, bolo veľmi dobre, že sa deti volajú po mne. To bola vyslovene prozreteľnosť. Otec to možno nejakým spôsobom vycítil už vtedy pred rokmi. Mne to dávalo zmysel vždy a jemu zase záležalo na tom, aby to meno žilo ďalej.
S tým menom sa koniec koncov spájajú celé generácie predkov. Pamätám si, že keď som čítala vašu knihu Všetko o mojom otcovi, bola som fascinovaná tým, čo zažívali. Viem, že váš praprastarý otec dokonca napríklad dostal vyznamenanie od cisára Františka Jozefa. A to som vybrala len takú perličku. Vnímate, že aj všetci títo ľudia sa na vás podpísali?
V poslednom čase som o tom veľa rozmýšľala, keďže som pripravovala o otcovi veľkú encyklopédiu, ktorá by mala vyjsť na jeseň. A tam sa mi potvrdzovala jedna dôležitá vec, a to, že všetci títo ľudia, tak z maminej, ale hlavne z otcovej strany, sú ľudia z mestského prostredia. Ja som napríklad nikdy nezažila, že idem na prázdniny k babke na dedinu. Moja babinka aj omama bývali v Bratislave, jedna na Jakubovom námestí a druhá o pár stoviek metrov ďalej v Manderláku. Hoci sa otec narodil vo Zvolene, v podstate je Bratislavčan. Presťahovali sa sem, keď mal asi šesť mesiacov, pričom babinka, jeho mama, bola veľká dáma. Dokonca už vo Zvolene to bola žena s vyššej spoločnosti. Ono sa to, samozrejme, komunizmom všetko stratilo, napriek tomu to hovorí o tom, v čom vyrastal a čo formovalo aj jeho humor, ktorý bol vyslovene mestský. Nebol to žiaden Jožko z Malužinej, bol to Milan Lasica z Bratislavy. Ovplyvňoval ho totiž veľký svet, pražská a bratislavská kaviareň… V tomto bol iný aj ako Julo Satinský, ktorý bol síce tiež mestský človek, ale predsa len mal vzťah k prírode. Môj otec nie, neznášal ju a pohyboval sa zásadne v meste.
Veď jeho humor provinčných komunistov aj dráždil, čo ho stálo množstvo zákazov a stopiek v televízii a rozhlase, kvôli čomu zostával každú chvíľu bez práce. Vnímali ste to ako dieťa?
To sa dosť dobre nedalo nevnímať. V osemdesiatych rokoch to bolo na stole každý deň, vtedy totiž išiel doslova od zákazu k zákazu.
Keď ste mali osem, našťastie prišla revolúcia.
Dodnes nezabudnem, ako som potom prvýkrát išla do Viedne a videla – plný výklad. To, aký môže byť normálne farebný, ako vyzerá, keď je niečo pekné.
Takže ste to prežívali, hoci ste boli stále malá školáčka?
Samozrejme, že som si uvedomovala, že zrazu môžeme niekam ísť. Vyrastala som v Bratislave, ktorá bola z jednej strany obkolesená drôtmi, tu sme stále riešili, že tam sa už nedá, tam je to zakázané.
Sloboda vás však nakoniec doma rozdelila. Mama bola totiž ešte v prvých mesiacoch po novembri ’89 vyslaná prezidentom Havlom ako veľvyslankyňa do Rakúska a vy ste po čase so sestrou išli za ňou, kým otec zostal doma. Nehnevalo vás to?
Môj otec bol stará škola, takže nejako extra nezasahoval do výchovy. Nebolo to teda o tom, že teraz nás neuspáva alebo sa s nami neučí matematiku. To, že nie sme všetci spolu, bolo ťažké, keď to bolo naopak a pol roka sme boli doma len s ním. Mama totiž chcela, aby sme tu dokončili ročník a ešte navyše ani nemala vo Viedni byt, v ktorom sme bývali potom. Skôr vtedy som riešila, že nie je doma ona, lebo otec mi napríklad nevedel učesať vlasy.
„Dodnes nezabudnem, ako som prvýkrát išla do Viedne a videla – plný výklad. To, aký môže byť normálne farebný, ako vyzerá, keď je niečo pekné.“
Potom ste už nasledovali so sestrou mamu do Viedne. Aké to bolo pre stále malé školáčky byť „tými z ostblocku“?
Asi sme mali veľké šťastie, že sme mali dobré rodinné zázemie a sebavedomie, ale ani na moment som sa tam necítila menejcenná. Dokonca som si ani neponemčila meno, hoci by mi to uľahčilo život, keby som si nepísala „-ová“. Vždycky som to vnímala ako devízu, že sme zažili niečo iné ako spolužiaci a môžeme do toho kolektívu priniesť niečo, čo zase oni nepoznali. Navyše sme hovorili bez prízvuku po nemecky, takže nás bolo ťažké na niečom nachytať.
Za hranice odišlo deväťročné dievčatko, ale vrátila sa dospelá dvadsaťpäťročná žena. Ako ste mi spomínali, síce ste sa celý čas obzerali aj za seba a hovorili si, že ešte toto dokončíte a pôjdete domov, ale nakoniec to život zariadil tak, že ste sa posúvali ešte ďalej. Vyštudovali ste ekonómiu na Ekonomickej univerzite vo Viedni a potom komparatívnu literatúru na parížskej Sorbonne. Vyzeralo to ako skvelo rozbehnutá kariéra, po návrate domov ste sa síce zamestnali ako personalistka, ale postupne ste sa rozhodli radšej pre rodinu…
Už som toho mala dosť. Nevládala som a bolo perfektné, že som sa mohla zastaviť. A nakoniec som úplne zmenila smer. Uvedomila som si, že sa musím vrátiť k písaniu, a vykročila na úplne inú cestu.
Podľa všetkého to bola dobrá voľba. Pôsobíte spokojne nielen ako scenáristka, ale aj ako mama. Teda aspoň podľa mňa…
Pritom ja s tým každý deň bojujem. Každý deň mám svoje pochybnosti, rúcam sa a mám pocit, že už to nezvládam. Každý deň sa pýtam, ako stihnúť prácu, domácnosť, deti, ale nielen výchovu, úlohy a také to čo majú robiť a čo nie, ale spoločne strávený čas, k tomu partnera a ešte aj samu seba. Lebo mne to vychádza tak, že by som musela spať maximálne hodinu denne, čo nemôžem, lebo potrebujem spávať viac.
Pred takmer dvomi rokmi ste otvorene priznali, že už na všetko aspoň nie ste sama, lebo ste sa k sebe vrátili s partnerom, s ktorým ste spolu chodili pred osemnástimi rokmi počas študijného pobytu v Londýne. Pritom to aj ako scenár znie vymyslene. Ako sa vám to mohlo stať v skutočnom živote?
Stále neviem. Je to ako príbeh z Rosamunde Pilcherovej. Sama by som to nikdy nenapísala, lebo by mi to pripadalo nereálne. Ale stalo sa. Ako mladý si človek myslí – nebudem sa viazať, veď na svete je mnoho iných mužov. A nakoniec zistí, že to tak vôbec nie je…
To je jedna vec. Váš partner však nie je niekto zo susednej ulice, ktorého človek celý čas stretáva a nakoniec si uvedomí, že bol slepý, lebo on je ten pravý. Vy ste ho nechali tisíce kilometrov ďaleko. Aká je vôbec matematická pravdepodobnosť, že životy takto vzdialených ľudí môže dať niečo znovu dohromady?
Nad tým rozmýšľam často. Osudová láska je pre mnoho ľudí naozaj niekto z okruhu pätnásť kilometrov. Zrodí sa totiž z nejakej blízkosti, buď v škole, alebo v práci, alebo hoci aj na Tindri, ale ešte aj tam si množstvo ľudí označí práve spomínanú vzdialenosť, lebo sa im nechce cestovať. Ale my sme sa našli v podstate na dvoch odlišných poloviciach zemegule vzdialených dvanásťtisíc kilometrov… (smiech)
Keď ste si uvedomili, že rozísť sa pred rokmi bola chyba, život si mohol povedať – čo už, za chyby sa platí! Vám ju však nenaúčtoval… Dokonca svojím spôsobom ešte aj vrátil čas, aby ste ju obaja mohli napraviť. Nemali ste pocit, že sa vám sníva?
Úplne. Pre oboch to bol absolútny šok. Teraz sme spolu už dva a pol roka a máme pocit, že to prvotné zamilovanie, keď sme sa znova stretli, vôbec neopadlo. Stále je to rovnaké. Úplne nás prevalcovalo až také fyzické nadšenie. Navyše akoby sme len nadviazali na to, čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, a prišlo také naplnenie niečoho, čo sa vtedy muselo násilne prerušiť.
„Povedala som, že keby som sa mala volať Rothschild, tak si meno asi zmením, ale za každých iných okolností si nechám svoje.“
Keď ste zostali sama, prebehla vám hlavou čo i len myšlienka – čo keby ste mohli ešte raz byť práve s ním?
Skôr on dúfal, že sa niekedy aspoň stretneme. Ja som vôbec nič nehľadala. Asi nie som typ na vzťahy. Úplne otvorene priznávam, že mne je najlepšie samej. Sama so sebou som veľmi spokojná, som veľký introvert, medziľudské interakcie ma síce veľmi bavia, ale zároveň veľmi vyčerpávajú, takže som si myslela, že už budem do konca života sama. A potom sa to stalo. (smiech)
Podľa vašich slov ste mu však napísali vy…
My sme si počas tých osemnástich rokov, čo sme boli od seba, občas tak priateľsky písali. Tentoraz som ja bola prvá a podarilo sa, že som ho zastihla v takom správnom rozpoložení – ani on akurát nikoho nemal a bol otvorený tomu, čo sme cítili.
V čom ste do vzťahu s rovnakým partnerom vstúpili iná?
Keď sme sa poznali, mala som dvadsaťdva-dvadsaťtri a bola som bláznivá, taká, akí asi ľudia v tom veku musia byť. Obdivujem každého, kto sa vtedy dá na vážny vzťah, lebo ja som na to vtedy určite nebola. Stále som niečo hľadala a myslela som si, že ktoviečo nájdem. Mala som pocit, že musím strašne veľa vecí vyskúšať… Roky ma upokojili, stále ma síce valcujú emócie, ale už nie som taká hŕŕ. Keď sme sa dali dokopy, všetky moje kamarátky už po prvom mesiaci začali riešiť, že kedy sa sťahujeme a ako to bude. Ja nie. Keď sme boli spolu mesiac, vedela som asi, čo bude v tom nasledujúcom, ale ďalej som sa nepozerala. Pokoj, výdych, nádych… Všetko ukáže čas. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by neukázal.
Sťahovanie znamená, že ste pripravená znova opustiť Slovensko?
Zatiaľ to nebolo v hre, lebo si hovoríme, že to treba brať pomaly, deti tu majú otca, všetko treba zvážiť… Ale ja by som sa vôbec nebránila ísť niekam inam, aj keď neviem, čo by som tam robila. Hovorila som si, že sa zamestnám v knižnici, to by bola taká ďalšia moja méta. (úsmev)
Vďakabohu tam ešte v plánoch nie ste a stíhate písať a upravovať jeden scenár za druhým. Naposledy kanadský formát Priveľa lásky pre Jojku, kde ide o príbeh dvoch rodín. Obe si paralelne založil jeden muž, ktorý okrem toho udržiaval ďalší – milenecký vzťah. Ako sa do tohto dá vcítiť, aby to človek bol schopný dôveryhodne napísať?
Strašne veľa som si o tom čítala. Smejem sa, že doteraz som závislá od stránok, ktoré riešia neveru alebo polyamoriu. Čítam si tie príbehy a pochopila som, že je to úplne iný typ ľudí, než som ja, ktorá sa emočne a sexuálne vie sústrediť len na jedného človeka. Nemám ten rozmer, že by som tam dokázala ešte niekoho vtesnať. Ale naozaj existujú ľudia, ktorí sa vedia sústrediť aj na niekoľko vzťahov naraz a je pre nich ťažké zaradiť sa do monogamného života, ale ťažké je to aj pre tých, ktorí takí nie sú a musia s nimi žiť.
Takže za to nemôžu?
Teraz je také populárne povedať, ja som taký a taký, nemôžem za to, musíte sa s tým zmieriť. Myslím, že nemôžu za to, akí sú, ale môžu za svoje činy. To už vedia ovplyvniť.
O to viac, dokázali ste konanie hlavej postavy chápať, respektíve prijať?
To je hlavná premisa písania, že scenárista musí mať rád každú postavu, aj keď je negatívna. Musí vedieť, prečo koná, ako koná. Nemusí mu byť sympatická, ale musí rozumieť, prečo to, čo robí, spravila. Vždy tam z mojej strany musí byť pochopenie. Keby som to nechápala, tak sa to nedá napísať. Preto sa stále pýtam – prečo a prečo a prečo… A hľadám odpovede.
Vrátim sa k vám – mám pocit, akoby vo vašom živote bolo teraz všetko, ako má byť. Máte pocit, že ste na tej svojej ceste konečne „dorazili na miesto“?
Nie. Stále si hovorím, a nielen ja, týka sa to všetkých scenáristov, že je to niečo, čo sa nedá robiť celý život. V jednom momente totiž stratí človek kontakt s tým terajškom, už sa nezmestí do tej demografickej skupiny, ktorá je zaujímavá pre vysielateľov. Takže si už nejaký čas hovorím – vďakabohu za každý rok. Staviam sa k tomu s veľkou pokorou.
Máte teda plán, čo ďalej?
Nepotrebujem vedieť, čo bude ďalej. Keď je človek otvorený, vždy mu do života niečo príde. Nemôže sa však držať zubami-nechtami toho, čo má. Potom zostáva zatrpknutý, že ho nechcú. Keď sa tohto zbaví, určite sa dokáže napojiť na niečo nové.
Ale nemáte potom z budúcnosti strach?
Také to klasické, čo bude s nami, čo bude so mnou, nie. Nemám na to ani priestor. Mám tak veľa iných strachov, že tento sa tam už nevojde. (úsmev)
Foto: archív H. L.
