Ešte pred tým, než sme sa spolu začali rozprávať, mal tento rozhovor v mojej hlave pracovný názov Hrdinka. Prešla totiž s manželom doslova čiernou dierou závislosti od alkoholu a tabletiek. Bolo to doslova sizyfovsky ťažké, no nevzdala to, hoci jej takmer každý radil, aby utekala čo najďalej. Ona mi však svoje hrdinstvo vyhovárala. „Nerada to o sebe počúvam, lebo je to nespravodlivé voči manželovi, oveľa väčší kus driny totiž zvládol on sám,“ je presvedčená herečka, spisovateľka, manželka a dvojnásobná mama Martina Preissová.
Pre manžela, ako si pamätám z jedného vášho rozhovoru, ste vraj boli vždy exotická. Vyrástli ste totiž na hospodárskom dvore v malej dedinke na juhu Moravy a pre jeho váženú hereckú rodinu z pražských Vinohradov ste boli nečakane spontánna a divoká. Keď však počúvam o blízkych rozprávať vás, mám skôr pocit, že ste si z domu odniesli akési rodinné teplo a silu…
Myslím, že sila je to správne slovo. Rodičia nám ju dali do vienka úplne podvedome, tým, ako spolu žili, ako riešili problémy, ako prekonávali ťažkosti. Deti sa totiž učia príkladom. Len tým, že som ich pozorovala, som si do života priniesla z domu akúsi odolnosť a schopnosť roztriediť si, čo je dôležité, čo nie, na čom záleží a na čo sa treba vykašľať.
Koniec koncov vybrali ste sa aj v ich šľapajach. Obaja boli učitelia a vy ste sa pre rovnaké povolanie rozhodli tiež. Ako sa z budúcej učiteľky stala herečka? Čo vám zmenilo smer?
Ako vždy v mojom živote láska. Tá je pri všetkých mojich životných míľnikoch. Niekedy na konci tretieho rečníka na strednej pedagogickej škole som šla ako inštruktorka na detský tábor a tam bol chalan, do ktorého som sa strašne zamilovala. Bola to taká tá veľká letná sedemnásťročná láska. Ten chlapec šiel po prázdninách študovať réžiu na JAMU, a keď mi o nej rozprával, koľko odborov sa tam dá študovať, hovorila som si, že to je úžasná škola. Tak som sa nadchla pre to, že by som mu mohla byť nablízku, že som sa o ňu začala zaujímať aj ja. Už od útleho detstva som totiž recitovala, spievala s cimbalovkou, nemala som problém vystupovať pred ľuďmi… Rozhodla som sa teda, že ak sa tam dá študovať aj herectvo, budem herečkou. Letná láska sa síce začiatkom septembra, ako to už býva, skončila, ale ja som už bola pripravená na prijímačky a o pár mesiacov som sa dozvedela, že som aj prijatá.
Lásku z tábora vám škola už nevrátila. Inak ste tam našli to, čo ste čakali?
Teraz už viem, že áno. Vtedy som to však nevedela. Tá škola je, samozrejme, veľmi náročná, vidím to aj teraz, keď sama učím mladých hercov, že si občas siahajú až na dno. Je o veľkom sebapoznaní. Ukáže vám, aké sú vaše limity, psychické aj fyzické. Priznávam, že dodnes nemám vysokoškolské časy zapísané v denníčku ako najkrajšie obdobie života. Keď som sa už však dostala k samotnej profesii, tak som pochopila, že som naozaj tam, kde mám byť. Že som si nevedomky vybrala povolanie, ktoré je poslaním, niečo, čo ma fakt baví, čo dokážem robiť s radosťou.
To si nemôže povedať veľa ľudí…
To je pravda, ale má to, samozrejme, aj mnoho úskalí. Sama láska k divadlu vás totiž neuživí, takže vás to celý život privádza na rôzne križovatky, kde sa musíte rozhodovať, aké ponuky prijímať alebo neprijímať, akým spôsobom formovať tú svoju „kariéru“. Aj keď hovoriť v stredných Čechách o nejakej kariére sa mi zdá smiešne. Každý moment v hereckom živote vás skrátka stavia pred drobné rozhodnutia, ktoré musíte urobiť, a do niektorých častí tej profesie sa jednoducho púšťate len z toho dôvodu, aby ste sa uživili.
V každom prípade ste sa z malej dedinky pri Znojme dostali až na dosky pražského Národného divadla. To vyzerá ako splnený sen. Dovolili ste si o tom vôbec niekedy snívať?
Nikdy som sa nelimitovala nejakými snami. Nedávala som si méty, ku ktorým sa chcem dostať. Ku mne tie méty prichádzali samy a ja som si vždy až v tej chvíli uvedomila – aha, to je asi úspech. A čím som staršia, tým viac si hovorím, že už som tých cieľov a mét zdolala toľko, že si už môžem dovoliť ten luxus žiadne nemať a zachovať to status quo, ktoré mám – hrám na prvej scéne so skvelými ľuďmi, stále sa stretávam s tou top časťou tejto profesie. Mám možnosť pracovať v televízii, robiť autorské projekty… Vo svojom veku už vnímam každé prianie a sen v kariére ako rúhanie. Už som dostala dosť.
Aj príchod do Prahy patrí k tým momentom vo vašom živote, za ktorými stojí láska?
Za tým, že som tu zostala, je určite. Neviem, či by som vydržala, keby mi tu môj muž nevytvoril domov. Strašne dlho mi totiž napríklad trvalo začať jej tak hovoriť, kým ísť do Prahy pre mňa znamenalo ísť domov. Ale keď som začala žiť so svojím súčasným mužom, priľnula som k nej ako k súčasti svojho života, k miestu, kde žijem, kde vychovávam deti, kam patrím. Nebyť toho, že som sa zamilovala do muža, ktorý je rodený Pražák a úplne prirodzene tu chcel zostať žiť, asi by v mojom živote prišlo veľké rozhodovanie o tom, či nepôjdem inam.
Ak on hovoril o tom, že ste pre neho exotická, nevnímali ste ho podobne aj vy? V istom zmysle bol totiž presným opakom vidieckeho moravského dievčaťa, ktoré nikdy nesnívalo o herectve. Vyrástol na pražských Vinohradoch v slávnej hereckej rodine…
Nič z tohto mi ani len nepreletelo hlavou. V tomto som spontánna a prirodzená. Zafungovala medzi nami chémia, jednoduchá ľudská príťažlivosť a potreba byť čo najviac v jeho prítomnosti, rozprávať sa s ním, počúvať ho a vedieť, že on túži počúvať mňa. To na začiatok toho vzťahu stačilo. Nepamätám si, že by sme o sebe premýšľali v nejakých rovniciach, ja som odtiaľto, ty odtiaľ. Bolo to až o akejsi bunkovej potrebe byť spolu.
Pritom ste obaja boli v tom čase zadaní. To, čo bolo medzi vami, bolo silnejšie?
Áno. Čím viac času sme spolu trávili, tým viac sme si uvedomovali, že sa rútime do problémov, ale už sa nešlo od seba odpojiť.
„Vo svojom veku tak už vnímam každé prianie a sen v kariére ako rúhanie. Už som dostala dosť.“
Váš muž priznal, že jeho rodičom chvíľu trvalo, kým vás prijali…
Dodnes ich zrejme občas prekvapím tým, čo poviem, iným pohľadom na svet, ktorý je v niečom radikálnejší, jednoduchší. Ale ako hovorí s humorom môj svokor: „My sme asi toto ozdravenie krvi potrebovali.“
Čo, naopak, znamenalo pre vás stať sa súčasťou tejto rodiny? Predsa len Martinovými rodičmi sú herecké legendy Jana a Viktora Preissovci…
Keď sa dvaja ľudia zblížia, všetky tieto „luxusné kulisy“ prestanete vnímať. Cez Martinovo rozprávanie som pochopila, že sú to úplne normálni ľudia, akékoľvek glorioly išli mimo a tak je to dodnes. Beriem ich ako vrelých ľudí, ktorí ma majú radi a s ktorými si mám čo povedať, aj keď sa v niektorých veciach rozchádzame a v niektorých máme prirodzené generačne dané rozdiely. Nikdy som na nich nepozerala spôsobom, že to sú oni – tí z tej televízie. Tak som bola vychovaná. Tým, že som už vyrastala medzi ľuďmi, ktorí niečo znamenali a dokázali – môj dedko, ktorý bol maliarom, sa totiž priatelil s množstvom spisovateľov, umelcov, výtvarníkov, sa mi stretnutie s nimi nezdalo ako niečo, z čoho by som si mala sadnúť na zadok. Od prvej chvíle som ich brala ako maminku a otecka môjho muža.
Vaša láska, ktorá od začiatku prekonávala všetky prekážky za radom, sa nakoniec dostala pred takú, ktorá väčšinu párov rozdelí. Manžel totiž začal bojovať s ťažkými depresiami a závislosťou. A tým sa dostávame k tomu, kvôli čomu vo vás väčšina ľudí vidí hrdinku, hoci vy to odmietate. Čo to teda bolo, že ste pri ňom zostali, aj keď on zo spoločnej cesty odbočil v podstate na cestu do záhuby?
Schopnosť naozaj milovať, ktorú mám asi z domu. Cit, ktorý tomu druhému prejavíte, je pre mňa svojím spôsobom záväzok. Nemôžete ho oň len tak pripraviť, pretože má práve nejaké problémy. A hlavne, a bolo to možno aj trochu sebecké, ja som chcela, aby sa uzdravil, aby sa z toho najhoršieho dostal, pretože som ho tu chcela mať pre seba. Chcela som to späť. Takže som musela za to niečo dať. A to bolo to, že som ho podporovala. Vedela som, že keď tu pre neho nebudem, keď ho opustím, vyriešim tým síce nejakým spôsobom svoj život, pretože tie rady, že mám ujsť, zachrániť seba a jeho nechať padnúť na dno, ku mne, samozrejme, prichádzali, ale cítila som, že to vôbec nič nezmení. Tým si ho nevyoperujem zo svojej duše, neprestanem na neho myslieť, nebude mi ľahostajné, čo sa s ním deje. Možno sa to pokladá za nejaké moje hrdinstvo, ale až také hrdinské to nie je, pretože vydržať bola moja potreba, ja som chcela, aby sa mi vrátil. Vlastne som nemala odvahu ho opustiť.
Stačilo toto odhodlanie, aby ste to s ním v žiadnej konkrétnej chvíli nevzdali? Priznali ste totiž, že boli momenty, keď ste cítili zlosť, zase ste mu totiž uverili a on vás zase zradil.
Samozrejme, že som zlyhávala. Takisto som hádzala flintu do žita, takisto som odchádzala od problémov, neriešila som ich, chcela som to odsunúť a preniesť na niekoho iného. Bola som nahnevaná, keď niečo nepomohlo, keď liečba nezabrala. Bolelo to. Ale nemohla som sa zrútiť a rezignovať, pretože som sa musela postarať o deti, o domácnosť, nestratiť prácu… Myslím, že sa tým ani nedalo prejsť bez všetkých týchto šrámov. Jediné, čo na tom bolo možno hrdinské, bolo, že som vždy znova a znova verila, že raz sa to skončí, že každá bolesť má svoj koniec. A ono to tak aj bolo. Všetky tie čiastkové zúfalstvá vždy na chvíľu prešli a ja som mala časť sa nadýchnuť a získať silu.
A znova sa vrátiť do toho istého boja, k tej istej bolesti, k tomu istému zúfalstvu. Prečo vlastne odmietate, keď vás ľudia považujú za hrdinku?
Nerada počúvam, keď ma niekto glorifikuje. Už len kvôli manželovi. Pretože som na vlastné oči, doslova v priamom prenose videla, že najväčší diel driny odviedol on sám.
Bez vás by to však asi nešlo…
Je pravda, že zázemie rodiny je niečo ako ochranný obal okolo popáleného človeka. Bez toho by sa to nezahojilo. Ten pocit, že sa človek má kam vrátiť, že na neho niekto čaká a že sa na neho teší, je pri tejto chorobe veľmi účinné antibiotikum.
„Dá sa znovu vybudovať dôvera, hoci je to náročné a chce to veľa práce na sebe, ale strach je niečo, čo nedokážete ovplyvniť.“
Sám o vašu pomoc teda stál a uvedomoval si, ako veľmi mu pomáhate?
Boli aj momenty, keď ju nechcel, vzďaľoval sa od nás, ale vždy akoby sa nakoniec vynoril z toho hlbokého tunela a vydýchol si – ešte že tu si, ešte že si to vydržala. To 
ma vždy posilnilo pred ďalšou čiernou dierou, ktorá ma čakala v tom, že som vedela, že to má zmysel.
Spomínali ste, že ste dostávali rady, že máte vziať nohy na plecia… Boli ste v tom teda sama?
Naopak. Obe naše rodiny sa spojili a vytvorili jeden dobre fungujúceho stroj, a vždy keď niekto už nemohol, tak to vzal na chvíľu ten druhý. Takže som celý čas vedela, že je nás na to viac. Cítila som sa súčasťou jedného veľkého súkolia úsilia manželovi pomôcť. Z niečoho takého potom nemôžete len tak vypadnúť, pretože to súkolie by sa začalo zadrhávať. Podporu z obidvoch rodín som mala vrchovato. A myslím si, že ju máme dodnes.
Manžel to nakoniec dal. Aj keď to nebola žiadna priamočiara cesta. Do špirály alkoholu a depresií padal znova a znova a má za sebou šesť detoxov. Zostal vám strach, že sa to môže všetko znova zopakovať?
Toho sa už nedá zbaviť. Dá sa znovu vybudovať dôvera, hoci je to náročné a chce to veľa práce na sebe, ale strach je niečo, čo nedokážete ovplyvniť. Pracujem na tom, ale vždy sa niekde vynorí ako taký podpichovač – a čo ak, ty vieš čo… A ja ho musím vždy veľmi prácne odsúvať naspäť hlboko do podvedomia, no viem, že so mnou bude už navždy. Učím sa ho držať na uzde, ale nie je to jednoduché.
Váš muž sám o svojej závislosti hovorí ako o chorobe na celý život. Ako skonštatoval v jednom z rozhovorov, „musím to brať tak, že som doživotne chorý, a starať sa o seba. Keď budem abstinovať a dodržiavať všetky nariadenia lekárov, môžem kvalitne žiť“. To znamená, že ste to, čo bolo, nemohli len tak hodiť za hlavu. Je to u vás stále témou dňa, respektíve musí byť?
Nehovoríme o tom deň čo deň, ale áno, je to vec, o ktorej hovoríme a sme v tom veľmi otvorení. Šestnásťročný syn práve nastúpil na strednú školu, kde sa mu pootvárali nové zákutia mladíckeho života. A môj strach opäť nabral na sile, aby pri svojej dobrosrdečnosti a snahe sa zapáčiť neurobil nejakú chlapčenskú kravinu. A jediná možnosť, akým spôsobom to riešiť, je úplná otvorenosť. Preto sa s chlapcami veľa rozprávame, vedia, akou chorobou otec trpí, takže téma závislosti je u nás prítomná. Nie je to nejaký strašiak či bubák, ktorého sa bojíme. Našťastie, sami nemajú radi, keď sa ocitnú v spoločnosti, kde sú podnapití ľudia. Hneď na nich vidím, že im to nie je príjemné.
Nie je to pre manžela ťažké, priznávať pred nimi svoje zlyhania?
Určite to chce vnútornú silu, ale je v tomto veľmi úprimný. Keď sa totiž niečo tabuizuje alebo zametá pod koberec, respektíve sa z toho robí tajomstvo, tak to podnecuje zvedavosť a chuť to skúsiť a preskúmať.
Keď Martin nedávno dostal rolu v aktuálne premiérovanom filme Zápisník alkoholičky, aj keď išlo o postavu terapeuta, priznám sa, že mnou trošku trhlo. Nie je herecká profesia v tomto až krutá? Znova ho donútila vrátiť sa do momentov, od ktorých sa snaží byť čo najďalej, a vŕtať sa v tých boľavých chvíľach…
Veľmi. No od momentu, keď sa rozhodnete venovať hereckej profesii, už musíte počítať s tým, že sa prehrabujete vo svojej duši zľava doprava, odhora dole. Človek sa s tým musí naučiť nejako pracovať a nezapredávať sa „diablovi“ herectva natoľko, že by si ju neuchránil. A ide to. Myslím, že manžel, aj keď nechcem hovoriť za neho, tú rolu prijal práve preto, lebo z mnohých ľudí, ktorí týmto problémom prešli, sa skutočne stávajú terapeuti. Ale hlavný odkaz bol v tom, že toto už ho nerozhodí, že už s tým dokáže pracovať, a zároveň je to posolstvo, že je skvelé, že ten film vôbec vznikol a dostal problém alkoholizmu medzi ľudí. Že sa z toho už nerobí tabu.
„Pocit, že sa človek má kam vrátiť, že na neho niekto čaká a že sa na neho teší, je pri tejto chorobe veľmi účinné antibiotikum.“
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Pravdupovediac, na niektoré skúsenosti, vrátane tej vašej, sa mi to ťažko aplikuje. Našli by ste tam niečo vy? Ja neviem – v novej sile a odolnosti vášho vzťahu…?
Úprimne, nepriala by som ju ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi, akože ho nemám. Samozrejme, po tom všetkom vo vzťahu nájdete iné hodnoty, iné krásy, posunie vás to niekam inam. Ale ja pevne verím, že by sme boli stále spolu, aj keby sa nám tento problém vyhol.
O to viac mám chuť vrátiť sa k slovu hrdinka…
Ale ja si nemyslím, že je to hrdinstvo. Ja za hrdinov považujem ľudí, ktorí idú na smrť, na vedomú smrť, a bojujú a prelejú krv s vedomím, že zachránia niečo väčšie a dôležitejšie. Napríklad to, čo sa deje na východ od nás, to je pre mňa hrdinstvo v priamom prenose. To, čo zažívajú ženy, ale aj muži v mojej koži, alebo ktokoľvek, kto má svojho milovaného človeka akýmkoľvek spôsobom chorého, to pre mňa znamená mať zdravý hodnotový rebríček. Je pravda, že v poslednom čase sa hľadá čím ďalej ťažšie. Pre mňa to jednoducho bola bytostná potreba žiť svoj život najlepšie, ako viem.
Kto je?
Martina Preissová je česká divadelná, televízna a filmová herečka. Vyštudovala učiteľstvo pre materské školy a svoje vzdelanie dovŕšila na Janáčkovej akadémii v Brne, kde si zvolila činoherné herectvo. Je členkou súboru Národného divadla v Prahe. Ako spisovateľka má na konte dve knihy – Ako som nebola na Levoch a iné príhody a tak trochu životopisný kus Mají v nebi skleničky? S druhým manželom, hercom Martinom Preissom, má dvoch synov Šimona a Matúša.
Foto: archív M. P. a Profimedia
