Bola raz jedna trieda a v tej triede bola krieda a všetky deti, ktoré v tom roku oslávili šieste narodeniny, bez výnimky. Lebo tak rozhodla pred tristo rokmi Mária Terézia. A zákon o povinnej školskej dochádzke nepustí. A tak učíme deti presne to isté, o čom už z vlastnej skúsenosti stopercentne vieme, že sme to zabudli ešte skôr, ako sme po písomke vyšli zo školy. Takto to však osvietená panovníčka nechcela. A nechce to ani väčšina žiakov… Katarína Ducárová to na svojej druhorodenej dcére videla už v poslednom škôlkarskom ročníku, a tak sa rozhodla, že v septembri zostane jednoducho doma. Na domácom vzdelávaní. Tak ako približne ďalších 1 800 detí na Slovensku.
Spomínali ste, že dcérka chodila do školy len na pol dňa, a aj tak to bolo pre ňu náročné. Iní by asi trvali na tom, že z toho vyrastie a prispôsobí sa…
Ona bola odmalička dieťa, ktoré si rado určovalo svoje aktivity samo, a keď sa do niečoho pohrúžila, nemala rada, keď ju niekto vyrušil a musela ísť robiť niečo iné. Tiež bola neustále v pohybe, čo v škôlke nebolo vždy možné. Snažila sa prispôsobiť, chcela byť poslušná voči učiteľkám a ich požiadavkám, ale videla som, ako to na ňu vplýva. Pomaličky strácala samu seba. Zo živého, veselého dievčatka sme mali doma frustrované, uplakané dieťa. Jej zvedavosť a kreativita ustupovali. V škole by to asi nebolo o nič lepšie. Vtedy sme sa rozhodli, že skúsime domáce vzdelávanie. Už vtedy nám totiž ukazovala, že učiť sa dá aj inak ako len sedením v lavici a vypĺňaním pracovných zošitov.
Čo to znamenalo pre fungovanie rodiny? Nebrzdila vás finančná situácia? Domškolák si totiž vyžaduje, aby doma zostal aj rodič.
S domácim vzdelávaním sme začali, keď som bola na rodičovskej dovolenke s najmladšou dcérou, takže finančne u nás nenastali žiadne zmeny. Až neskôr, keď sa mi rodičovská skončila, som musela začať hľadať spôsoby, ako sa realizovať a zároveň ostať doma pri deťoch. Domškoláctvo ma v podstate prinútilo hľadať si nové cesty tam, kde by mi to asi nikdy nenapadlo, keby som žila „tradičným“ spôsobom života.
Nemali ste strach na ne odbočiť z tých vychodených? Kde ste zobrali odvahu?
Myslím, že najväčším impulzom pre mňa bolo to, že chcem pomôcť svojmu dieťaťu cítiť sa lepšie. Jasne som videla, ako sa trápi, a aj keď sa snažila „zapadnúť“, nešlo jej to. Jediné, čo mi dávalo zmysel v tom období, bolo zmeniť prostredie a nie tlačiť na to, aby sa zmenila ona.
Vnímali to tak najbližší, alebo ste museli bojovať nielen s neznámym terénom, ale ešte aj s nimi?
Veľmi mi v tomto pomohol manžel. On je človek, ktorý sa nebojí nových výziev a do všetkého vstupuje so zvedavosťou, čo nové sa dozvie a naučí, nie so strachom. Napriek tomu sme si povedali, že to vyskúšame len jeden rok, a obavy, ktoré prirodzene prišli, boli hneď oveľa menšie. Ak by to doma nefungovalo, vždy tu totiž bola možnosť zapísať dcérku do klasickej školy a život by šiel ďalej.
Nakoniec nebolo treba.
Áno. Postupne sme videli, ako domáce vzdelávanie našim deťom, teda nielen mladšej, ale aj staršej, a nakoniec aj celej rodine prospieva. To, čo bolo potrebné vedieť, zvládli za dve hodiny a zvyšok dňa mohli venovať voľnej hre či našim spoločným chvíľam a výletom.
Ako ste to zvládali vy? Dievčatám možno ubudlo z času nad zošitmi, vám však práca pribudla. Okrem mamy ste boli zrazu aj učiteľkou, ktorá bola kontrolovaná školou, kde boli dievčatá zapísané!
Mať deti na domácom vzdelávaní je rozhodnutie, ktoré naozaj ovplyvní fungovanie celej rodiny. Nie je to len o premiestnení učenia sa zo školských lavíc ku kuchynskému stolu. Je to aj veľká škola pre rodičov. V trpezlivosti, sebaovládaní, zvládaní vlastných emócií, neprenášaní svojich strachov na deti, v dôvere vo vlastné schopnosti, no aj v schopnosti svojich detí.
Boli ste na to pripravená?
To sa celkom nedá. Toto všetko sa totiž „rozbalí“, až keď s domácim vzdelávaním začnete. Ak chcete, aby fungovalo, uvedomíte si, že na tomto všetkom musíte nejako prirodzene pracovať. S tým potom postupne prichádza aj sebavedomie, najmä keď vidíte, ako to celej rodine prospieva.
Môže doma vzdelávať dieťa každý, alebo len rodič, ktorý má na to vzdelanie?
Rodič v tomto prípade potrebuje garanta, pričom garantom môže byť aj on sám, musí však mať príslušné vzdelanie. Ak chce mať doma školáka na prvom stupni, musí mať vyštudované učiteľstvo pre 1. stupeň základnej školy, ak chce doma vzdelávať staršie dieťa, aj garant musí mať vyštudovanú nejakú kombináciu pre 2. stupeň ZŠ.
Dobre. Ako to teda prebieha rozmenené na drobné? Máte niečo ako „rozvrh hodín“, teda presný čas, kedy sa čo učíte?
(úsmev) To, ako učenie doma prebieha, sa neustále mení. V tom vidím vlastne aj jednu z najväčších výhod domáceho vzdelávania, že si prispôsobujeme proces vzdelávania tomu, čo nám práve vyhovuje. Doma sa zameriavame najmä na rozvoj silných stránok našich detí a hľadáme na to také spôsoby, ktoré vyhovujú našim deťom. Jedna dcéra je typická knihomoľka, tá sa čokoľvek dokáže naučiť z kníh či učebníc. Ďalšia je skôr auditívny typ, knihy až tak veľmi neobľubuje, oveľa viac jej dajú videá či hovorené slovo.
Musíte nad nimi pri tom stáť, pripravovať im úlohy a skúšať ich?
Staršie dievčatá sa učia už viac-menej samy. Ja pri nich fungujem ako sprievodca. Pomáham im nájsť vhodné materiály, z ktorých sa im bude učiť ľahko. Dve mladšie dievčatá sú so mnou častejšie a u nich učenie prebieha najčastejšie formou hry. Málokedy sedíme pri stole a vypĺňame pracovné zošity. Veľkou výhodou takéhoto učenia je to, že dievčatá si samy uvedomujú, že ak chcú naozaj niečo vedieť, je to len ich zodpovednosť. Vedia, že žiadny učiteľ im vedomosti do hláv nenaleje, ale že učenie je ich osobný, aktívny proces. Ja verím, že učenie prebieha neustále, či sa spolu hráme spoločenské hry, alebo rozoberáme so staršími dievčatami aktuálnu politickú situáciu, alebo cestujeme po slovenských hradoch.
To znie zaujímavo. Ale ako dosiahnete, aby sa rovnako rady učili aj takú matematiku či fyziku?
V prvom rade sa vždy sama seba pýtam, prečo chcem dosiahnuť, aby sa moje deti chceli niečo konkrétne učiť. Čo vlastne má byť tou hlavnou myšlienkou vzdelávania. Aké mám očakávania. Chcem, aby moje deti mali jednotky na vysvedčení zo všetkých predmetov, alebo aby našli svoje silné stránky a tie rozvíjali? Chcem, aby si vybrali to, čo je dôležité a zmysluplné pre ne. S takýmto nastavením ich potom nemusím do ničoho tlačiť ani naháňať, na-opak ony naháňajú mňa, aby som im pomohla v tých oblastiach, v ktorých sa samy chcú rozvíjať. Mojím cieľom je naučiť moje deti milovať vzdelávanie. Aby sa z nich stali celoživotní študenti a aby si uvedomovali, že zodpovednosť za vzdelávanie majú ony samy. To sa dá dosiahnuť len vtedy, ak si deti môžu vyberať, čomu sa chcú venovať a do akej hĺbky pôjdu. Ak deti pri učení zažívajú úspech a vidia svoj pokrok, sú v učení sebavedomejšie, aj prekážky prekonajú ľahšie a uvedomujú si, že sa dokážu naučiť naozaj čokoľvek a kedykoľvek. Preto sa neobávam, že ak napríklad dnes nejavia záujem o chémiu, že sa v budúcnosti nenaučia to, čo z nej budú potrebovať.
Ich rovesníci sa však pre istotu učia všetci všetko. Nemáte strach, že vaše deti budú mať v tomto hendikep?
Deti sa síce dokážu naučiť čokoľvek, ale pamätajú si len to, čo ich niečím zaujalo alebo sa to dotklo ich záujmu. Ostatné veci zabudnú. Poznáme to predsa aj my dospelí. V škole sme sa učili kvantá vecí, ktoré si už vôbec nepamätáme, lebo ich vôbec nepotrebujeme. Na druhej strane stále sme schopní učiť sa, čokoľvek nové potrebujeme napríklad v našej práci. Preto už teraz podporujem dievčatá v tom, aby svoju energiu dávali do spoznávania samých seba a do učenia sa tých vecí, ktoré ich práve teraz zaujímajú.
Vidí to takto aj škola, kam chodia na preskúšanie?
Musím rátať s tým, že v niektorých oblastiach budú mať naozaj len základné vedomosti a tomu budú zodpovedať napríklad aj známky na vysvedčení.
Nesnažia sa vám niektorí učitelia navyše dokázať, že robíte chybu, že ich neposielate na bežné vyučovanie, a nechcú od nich viac?
Prešli rôznymi kmeňovými školami a zažili sme aj rôzne štýly preskúšania vrátane takých, kde pani učiteľky potrebovali dokázať hlavne mne, že som neschopná svoje vlastné deti naučiť niečo nové. Pri týchto preskúšaniach vôbec nešlo o to, čo naše dievčatá vedia, ale o to, nájsť to, čo nevedia, a ukázať nám naše chyby. No zažili sme aj prijímajúce pro-stredie pri preskúšaní, kde šlo najmä o to, aby naše dievčatá ukázali svoj progres, aby ukázali, akým spôsobom sa učia, čím sú úplne pohltené. Momentálne sú deti zapísané v Slobodnej škole v Košiciach a musím povedať, že tam sú naozaj ľudia s veľkým srdcom, ktorí dbajú hlavne na to, aby sa deti pri nich cítili prijaté a pochopené.
Viem si predstaviť, že na začiatku by za toto zdvihol ruku každý školák… Neprestane ich to však potom baviť?
Dievčatá sú doma spokojné. Majú kamarátov, ktorí chodia do školy, takže vedia presne, ako to v škole a najmä po škole chodí, a vôbec ich takéto niečo neláka. Vedia, že ich učenie prebieha inak, vnímajú, že majú viac času na svoje koníčky, taktiež im vyhovuje, že ako rodina trávime spolu veľa času.
Deti sa však často porovnávajú. Netrápi ich, že vyčnievajú a nerozmýšľajú nad bežnou školou len preto, aby neboli iné?
Dievčatá majú vždy na výber. Môžu ísť do klasickej školy, alebo môžu ostať na domácom vzdelávaní. Najstaršia dcéra to aj využila. V siedmom ročníku sa rozhodla, že bude chodiť do školy. Umožnili sme jej to, a už po prvom polroku jej bolo samej jasné, že ďalší školský rok bude znova na domácom vzdelávaní. S učením nemala žiadne problémy, zvládala písomky, skúšanie, domáce úlohy, no na vlastnej koži zažila neefektivitu klasickej školy. Učivo, ktoré doma zvládala za 2 hodiny, v škole riešila 6-7 hodín. Ani so socializáciou to nebolo také ružové, ako jej každý hovoril. So spolužiakmi prehodila pár slov počas päťminútových prestávok a dlhší spoločný čas trávili aj tak až po škole.
