Nikdy nezabudne na ten revolučný Silvester v osemdesiatom deviatom. Po štyridsiatich rokoch sa to tu zrazu zlomilo, tretí deň bol prezidentom Havel a asi tri týždne boli otvorené hranice. Rodičia ju odviezli na vlak do Nemecka s tým, že sa o dva dni vráti. Ona však vedela, že to tak nebude. Pred pár mesiacmi sa s priateľom rozhodli totiž pre emigráciu. O tom, že príde 17. november a revolúcia, nemohli tušiť. Nikto by na to navyše nestavil čo i len halier, že komunistický režim padne. Vlastne to nebolo úplne isté ani koncom roka. A tak sa Mariana Slováková Konečná držala pôvodného plánu. Nasadla do vlaku do západného Nemecka s tým, že sa už nevráti. Bola emigrantka. Aj keď zrejme posledná.
Keď sa pohli, vedela, že má už len jednu šancu si to rozmyslieť. Posledná zastávka vlaku na našom území pred hranicami, ktoré ešte pred pár dňami obopínal ostnatý drôt. Na to však bola príliš odhodlaná odísť a zaľúbená. Radko, skvelý mladý fotograf, ju už tri mesiace čakal v Stuttgarte, kde mal dohodnuté nejaké fotenia a vysnívané veľké plány. Ako spolu prerazia. Fotograf a modelka. „Na jednej strane bolo hrozné, že som si stále nemohla byť istá, či ešte uvidím mamu, sestru a otca, na druhej som tam bola s niekým, o koho som sa mohla oprieť. Radko bol o dosť starší a verila som, že sa o mňa postará,“ vracia sa do sladkých osemnástich krásna Mariana. Prenajali si ateliér, ktorý bol aj ich domácnosťou a Rado sa snažil ukázať, čo v ňom je, s tým, že potom bude rad na jeho polovičke. „Na začiatok som si našla upratovanie v niekoľkých bytoch a vilách. Ale nesťažovala som sa, niektorí si ma tak obľúbili, že ma už ani nebrali ako ženu, ktorá im tam chodí riadiť, ale ako súčasť rodiny. Jedni bezdetní manželia mi dokonca na narodeniny kúpili bicykel,“ usmeje sa mladá žena. Nebol to síce pôvodný plán, ale mladosť jej nedovolila brať to tragicky. Občas sa navyše predsa len zadarilo aj nejaké fotenie do katalógov. A ostatné určite ešte príde. Tak ako kedysi legendárny filmový Discopríbeh. Veď aj vtedy stačilo, že ju režisér Jaroslav Soukup zazrel v klipe Elánu a Mariky Gombitovej.
„Ten prvý rok som nejako nevnímala, že som prišla za lepším životom a stále robím iba upratovačku. Bola som mladá, a priateľ mi stále sľuboval, že to už bude inak.“
TO JE ONA!
„Ako stredoškoláčka som chodila do Bieleho divadla, kde robil choreografiu Ivko Ladižinský a pár dievčat zavolal do Mlynskej doliny, kde sme nahrávali klip do hitparády Triangel,“ spomína. Nikdy by jej nenapadlo, že tých pár minút na obrazovke jej otvorí dvere do filmu. Českému režisérovi však stačili na to, aby našiel predstaviteľku Evy, do ktorej sa bezhlavo zamiluje jeho hlavný hrdina. „Údajne hneď povedal – to je ona! Pozvali ma síce spolu s množstvom ďalších dievčat do redakcie vtedajšieho časopisu Dievča, kde nás nafotili a opäť dali Jaroslavovi Soukupovi na výber, ale on len znova zopakoval, že chce mňa,“ odhaľuje zákulisie filmu Mariana. Počas najbližších prázdnin dostali teda s mamou lístky na vlak do Plzne a pätnásťročná Bratislavčanka zrazu vhupla medzi herecké legendy – od Miroslava Donutila cez Ladislava Potměšila až po najmladšieho z rodu Hrušínských. „Bola som ale príliš mladá na to, aby som si uvedomila, čo to znamená. Pre mňa to boli prázdniny, zábava s kamarátmi,“ vracia sa o viac ako tridsaťpäť rokov späť. Jednoducho si to užívala. So všetkým, čo k tomu patrilo, vrátane prvej lásky. Iskra však nepreskočila tam, kde by ju podľa scenára všetci čakali. Medzi ňou a mladým Rudolfom Hrušínským preskočila láska len pred kamerou. „Sympatie tam boli, ale my sme sa skôr bláznili. S Andym Krausom, filmovým Cáfom, ako aj s Rudlom sme skrátka boli dobrá partia. Skutočná láska prebiehala mimo filmu,“ zažmúri zasnene oči Mariana, ktorej padol do oka miestny lámač ženských sŕdc, a to napriek tomu, že režisér sa veľmi snažil, aby sa k nej ani nepriblížil. „Považoval ho za plejboja a nepotreboval tam riešiť pätnástku so zlomeným srdcom,“ usmeje sa. Napriek režisérovým zákazom z toho totiž bol nakoniec štvorročný vzťah, ktorý vydržal aj po tom, čo padla posledná klapka dnes už kultového filmu a študentka obchodnej akadémie sa vrátila do školských lavíc.
IDE DO LEPŠIEHO
Hoci herecké ponuky prichádzali aj ďalej, škola mala pocit, že v živote sa Mariane viac zíde účtovníctvo a štatistika ako ďalšie herecké skúsenosti. „Nepustili ma, hoci mi potom ponúkali ešte úlohy v niekoľkých rozprávkach,“ cíti krivdu dodnes. Po- sunulo ju to však dopredu v modelingu. Pravidelne sa objavovala na stránkach Dievčaťa, ale keď sa ju snažil Slovkoncert poslať na nejakú prehliadku, väčšinou v škole narazil. „Hádzali mi polená pod nohy, ako len mohli.“ A dvere sa jej zatvorili aj v Bielom divadle. Jeho vedúca totiž nebola nadšená tým, že jej Marianu pokazili filmom skôr, než jej stihla dať základy skutočného divadelného herectva. Odísť to skúsiť inde bola tak pre čerstvú ma- turantku logická cesta. A nakoniec nielen pre ňu. Aj okolie malo pocit, že ide do lepšieho, veď mieri na Západ. „Ten prvý rok som to nejako nevnímala, že som prišla za lepším životom a stále robím iba upratovačku. Bola som mladá, a priateľ mi stále sľuboval, že to už bude inak. Ale po štyroch rokoch som to už nedávala. Nebolo to to, prečo som odišla z domu. Chcela som krajší život.“ VRÁTI SA DOMOV? To už nejaký čas žili vo Švajčiarsku, kde Radko Var- banov dostal veľkú zákazku od slávnej kozmetickej značky. Vyzeralo to ako nová šanca. „Síce zarobil, ale prenájom techniky a ateliéru bol taký drahý, že to všetko zhltol. Bolo mi jasné, že sa nič nezmení a vtedy som prvýkrát rozmýšľala, že sa vraciam domov,“ hovorí Mariana. „Bola som frustrovaná, ničilo to náš vzťah, ktorý smeroval k rozchodu. Verila som v Radkove kvality, ale keď vám niekto každý rok sľubuje, že o rok to bude lepšie, ale nikdy to tak nie je, tak už to nemáte chuť počúvať.“ Vtedy však nečakane dostala ponuku ona. Vo fitku, kam chodila, jej tréner dal kontakt na muža, ktorý potreboval tlmočníčku do češtiny. Potešila sa, že si zarobí a okamžite vytočila jeho číslo. Stretnutie si dali na stanici, kam ho prišla čakať k vlaku. O jedenástej doobeda. A o desiatej večer sa ešte stále nedokázali od seba odtrhnúť. Ten muž totiž prežil tragédiu. Pri autonehode stratil manželku, deväťročnú dcéru a syna aj švagra so švagrinou. Zostala mu len šestnásťročná dcéra a zúfalstvo. Bol psychicky na dne. „Rozprával mi svoj príbeh a ja jemu svoj,“ opi- suje Mariana stretnutie, ktoré jej nakoniec zmenilo život. Z dvoch týždňov, počas ktorých sa mala v St. Moritzi starať o dvoch kamarátov jeho mŕtveho syna, bolo totiž šesť rokov spoločného života. „Sestra jeho manželky sa vydala za Brňana, takže sa spoznali na prázdninách a keď Elias zomrel, chcel niečo urobiť aspoň pre nich. Tým ma dojal.“ A ona zase hneď v ten večer skončila v jeho srdci.
„Bol filmovým producentom, ktorý obchádzal filmové festivaly po celom svete a až keď som s ním kráčala po červenom koberci v Cannes a Las Vegas, pochopila som, akú ligu hrá.“
POCHOPILA, AKÚ HRÁ LIGU
Neskôr sa dozvedala, že ju spomínal od rána do večera, a tak sa z dvojtýždňovej lyžovačky s chlapca- mi z Čiech vrátili už ako pár. Dievča, ktoré bojovalo o šťastie, a muž, ktorý ho mal. Aspoň čo sa týka peňazí. „To som o ňom však v čase, keď sme sa dali dokopy, nevedela. Vlastne až postupne som pocho- pila, čo všetko má a čo znamená. Bol fi lmovým producentom, ktorý obchádzal fi lmové festivaly po celom svete a až keď som s ním kráčala po červe- nom koberci v Cannes a Las Vegas, pochopila som, akú ligu hrá,“ prezrádza Mariana. „Jemu vyhovo- valo, že o ňom nič neviem. Chcel ma prekvapovať, aby som ho mohla obdivovať. A nechcel byť ľuto- vaný.“ Dnes si uvedomuje, že tým Radkovi zlomila srdce. „Edie mu síce ponúkol, že mu zaplatí ateliér a kúpi techniku, ale on to odmietol. Mal pocit, že keby to prijal, v podstate by ma predal,“ hovorí Mariana otvorene. Tak ako o rečiach o tom, že je zlatokopka, ktorá z nuly skočila do luxusu. Nemoh- la však hocikomu vysvetľovať, že každá minca má dve strany. Možno žila v luxuse, ale nie svoj život. „Mala som dvadsaťdva, on štyridsaťsedem rokov a stretávali sme sa len s kamarátmi z jeho gene- rácie, päťdesiatnikmi, šesťdesiatnikmi, venovali sa jeho záľubám, jeho biznisu,“ je úprimná. Bola vďačná, že s ním môže vidieť svet, na druhej strane si ale uvedomovala, že je vo veku, keď sa mala učiť, keď mala stihnúť vysokú školu a pracovať na svojej budúcnosti. Napriek tomu sa nesťažuje, boli spolu šťastní, ale niekde vo vzduchu to nad nimi viselo. „Hovoril mi, že tuší, že to nie je na celý život. Že sa bojí, že ho opustím, keď ma bude najviac potrebovať…“
PROSÍM, MOHLA BY SI SA ÍSŤ PREZLIECŤ?
Nechcela si to pripustiť, ale postupne si uvedomovala, že má pravdu. „Hoci bol duchom mladý, ten vekový rozdiel medzi nami akoby každý rok rástol. Cítila som k nemu obdiv aj lásku, ale čím ďalej, tým viac mi dochádzalo, že ho beriem skôr ako svojho ochrancu, oporu, že mi dokonca nahrádza otcovskú lásku, ktorá mi doma chýbala,“ neskrýva svoje pocity Mariana, ktorá si čoraz viac pripadala ako v zlatej klietke. „Keď žijete s niekým v takom postavení ako mal on, nikdy doma nie ste sama. Stále vám po dome chodí množstvo cudzích ľudí – kuchárka, upratovačka, záhradník. Neustále ste v strehu, nemáte šancu uvoľniť sa. Pamätám si, ako som prvý večer prišla na večeru v teplákoch. Tere- za, Edieho kuchárka, tam stála v čiernobielej rov- nošate a on sa na mňa pozrel prísnym pohľadom: Prosím, mohla by si sa ísť prezliecť? A to sme ve- čerali iba my dvaja pri sviečkach…“ Toto chce? Po šiestich rokoch si na to úprimne odpovedala – nie. To už bola jednou nohou späť doma. Presvedčená, že potrebuje byť sama. Aspoň chvíľu neriešiť vzťa- hy a mužov, lenže kamarát, ktorý poznal skvelého ortopéda Martina Konečného ako dobrého rybá- ra, bol presvedčený, že oni dvaja musia byť spolu. A keď ich o pár dní zoznámil, Mariana s ním mohla len súhlasiť.
