Pochádza doslova z hereckej dynastie. Už prastarý otec z otcovej strany totiž robil divadlo s Oldřichom Novým, babičkiným otcom bol zase slávny Drahoš Želenský, ktorého dcérou je aj slovenská herečka Ľudmila Swanová, dedkom je preslávený Ilja Prachař, mamou rovnako známa herečka Dana Batulková a otcom David Prachař. Sestrami, bratmi a bratrancami, ktorí rovnako vykročili v hereckých šľapajach predkov, ani nepokračujeme, lebo by tento text viac ako úvod rozhovoru s českým hercom, spevákom a zabávačom Jakubom Prachařom vyzeral ako telefónny zoznam… Koniec koncov on sám okolo toho žiadny humbug nerobí a ani to nemá rád, veď je to podľa neho prirodzené a prosté. „Ako sa hovorí na Morave, gény ‚neochčeješ‘…“
Vyzerá to tak, že keď sa niekto narodí do vašej rodiny, život má dopredu určený. Je byť „Prachař“ niečo ako záväzok?
Nemyslím, že to tak beriem… Ale je pravda, že keď nedávno o našej rodine vznikal dokument, pri jeho nakrúcaní som si naplno uvedomil, kam až naše korene siahajú. Keď to človek vidí takto poskladané za sebou, zistí, že história našej rodiny je naozaj bohatá a siaha až do čias prvej republiky. A je fascinujúce sledovať, ako sa tie gény akoby prirodzene dedia a ako nás herectvo baví bez toho, aby nás do toho ktokoľvek nútil. Paradoxne, to posledné, čo si moji rodičia priali, bolo, aby som 
sa stal hercom. Každý z nás si skrátka tú hereckú cestu vybral sám – alebo nás to k nej jednoducho ťahalo. Možno je to osud, možno lenivosť a pocit, že je to najjednoduchší spôsob obživy… Naozaj neviem.
Alebo je to tým, že ste na to skrátka zdedili talent…
Možno… V každom prípade platí, že všetci, ktorí sa v rodine herectvu venujeme, sme si v ňom našli vlastnú cestu. Navzájom si neradíme ani si nehovoríme, ako by sa to malo robiť. Ale keď sa na to pozerám s odstupom, mám pocit, že nikto z nás tomuto menu hanbu nerobí.
To rozhodne. Spomínali ste, že rodičia urobili všetko pre to, aby ste sa v živote mohli rozhodnúť robiť niečo iné, a nasmerovali vás na gymnázium namiesto konzervatória. Nevyčítate im to, keď ste aj tak rovnako ako oni skončili pri herectve?
Určite nie. Naopak, absolútne im rozumiem. Herectvo totiž nie je povolanie, kde stačí len talent. Človek musí byť pracovitý a zároveň mať poriadnu dávku šťastia. A skombinovať tieto tri premenné vôbec nie je jednoduché. Chápem ich obavy, pretože existuje veľa ľudí, ktorí sú možno talentovanejší a pracovitejší než ja, no neboli v správnom čase na správnom mieste. Toto povolanie vie byť v tomto zmysle veľmi nespravodlivé. Strašne záleží na tom, koho v živote stretnete. A mne sa podarilo stretnúť skvelých ľudí, v tomto som mal jednoducho šťastie.
O tom sa však hovorí, že praje pripraveným… Myslím, že keby presne tých istých ľudí ako vy stretol niekto, kto by nemal čo ponúknuť, bolo by mu to nanič.
To je možno pravda. Vždy som vedel, že keď práca neprichádza sama, je na mne, aby som si ju dokázal vytvoriť. To je asi kľúčové – nečakať, ale byť schopný niečo pre to urobiť. A ja som schopný bol.
Gény skrátka nezapriete, ako ste mi vysvetľovali na začiatku. Vo viacerých rozhovoroch ste spomenuli, že ste dlho mali doslova pocit, že keď nebudete hercom, niekomu tým ublížite. Ale dnes vraj máte dojem, že rodine ubližujete tým, že hráte. Prečo?
Ako dieťa som naozaj mal zvláštnu predstavu, že mám byť herec, lebo nimi boli naši, dedo aj pradedo. A bol som presvedčený, že keď to nebudem robiť, babička s dedom alebo otec s mamou budú smutní, ale to je, samozrejme, úplná blbosť. Došlo mi, že si to naši vlastne nepriali. Ale nemyslím si, že tým, že sa tomuto povolaniu venujem, niekomu v rodine ubližujem. A ak áno, tak mi to doteraz nepovedali.
„Herectvo nie je povolanie, kde stačí len talent. Človek musí byť pracovitý a zároveň mať poriadnu dávku šťastia.“
Takže to, že ste si nevybrali inú dráhu ako hereckú, hoci rodičia vám na to dali všetky možnosti, neľutujete? Cítite, že ste tam, kde máte byť?
Neznášam reči, že všetko je, ako má byť. Také jednoduché to totiž nie je. Maturoval som z filozofie, ktorá ma vždy bavila. A tam sme rozoberali, že život prináša nekončiacu sa reťaz situácií, v ktorých má človek na výber vždy niekoľko možností. Takže o sebe neustále rozhodujeme. Žijem teda tak, ako som si z nejakého dôvodu sám zvolil.
S domom plným hercov je takmer nemožné nenaraziť na niekoho z rodiny pred kamerou či na javisku. Napriek tomu sa vám hrať spolu s dedom nepodarilo.
A mrzí ma to. V čase, keď to šlo, som však ešte nič nerobil, a keď už som niečo robiť začal, tak dedko vyhodnotil, že už je pre neho lepšie byť len na chalupe.
Rozmýšľate, čo by vám povedal? Či by bol spokojný?
To neviem, ale vždy hovoril, alebo sa to tak v rodine aspoň traduje – zober všetko, niečo sa „pos*rie“… Dodnes netuším, čo presne tým myslel – či mám zobrať všetko a niečo z toho nevyjde, alebo mám zobrať všetko a niečo z toho bude „blbina“. Myslím, že sa mi už podarilo oboje. Keď som však hral prvýkrát, viem, že sa na to díval. Babička mu to ukázala, on sedel a hovoril: „To je hrozné, Janička, ako tie deti ‚z prdele‘ hrajú.“ A myslel tým mňa. To bola pre mňa obrovská motivácia, aby som sa niekde zlepšil.
Dnes ste určite o kusisko ďalej. Myslíte, že by to komentoval inak?
Asi by povedal niečo podobné, ale možno by bol aj trochu hrdý. Hoci ja vlastne neviem, či sa dá byť pyšný na niekoho len preto, že pracuje a robí podobnú vec ako vy. My to v rodine všeobecne neriešime – že by sme sa nejako navzájom chválili alebo, naopak, kritizovali. To sa u nás nedeje. Asi to berieme dosť pragmaticky – keby sme boli kominári a jednoducho ovládali to remeslo, asi sa takisto nebudeme navzájom chváliť tým, že sme pekne vyčistili komín. Brali by sme to ako samozrejmosť, že to, čo robíme, robíme dobre. Takže ja si tiež čistím ten svoj komín, a možno som hrdý, že mi to ide, ale že by som bol nejako fascinovaný tým, ako čistí komín niekto iný, to nie.
„Vlastne neviem, či sa dá byť pyšný na niekoho len preto, že pracuje a robí podobnú vec ako vy.“
Chápem. Ale prinajmenšom to dokážete u toho druhého posúdiť, keďže presne viete, čo všetko to obnáša…
Môže sa nám to páčiť. Ale nie je to nič, čo by sa u nás v rodine nejako zásadne adorovalo.
Nechýba vám to?
Nikdy to pre mňa asi nebolo dôležité. Ani som sa rodičov či starých rodičov na to iniciatívne nepýtal. Najhoršie sú totiž podľa mňa také tie syndrómy, že potom majú synovia alebo dcéry traumy, že otecko alebo mamička ma nepochválili a tak veľmi som sa im chcela zapáčiť… To je fakt podivná diagnóza.
Vy ste to takto nikdy nemali?
Ja si myslím, že ak je človek vyrovnaný sám so sebou a robí veci, ktorým rozumie, ktoré ho bavia, je mu tak trochu jedno, či ho rodičia chvália alebo nie. Ide si svojou cestou. Keď ho pochvália, je to fajn, ale keď nie, tak sa rozhodne nemá diať nič tragické.
Možno sa vám to ľahko povie, keďže vaši, a všimla som si to vo viacerých rozhovoroch, z vás majú radosť, aj keď to možno priamo nahlas nepovedia.
Samozrejme, že mi nie je jedno, čo si naši myslia. Ale že by som trpel tým, či povedia, že niečo bolo perfektné alebo blbé, to určite nie, a nemal by to tak mať podľa mňa nikto.
FOTO: ARCHÍV J. P.
